%20(1).jpg)
Írsky arcibiskup Malachiáš sa preslávil svojim proroctvom o pápežoch, ale to nebolo až také podstatné pre jeho svätorečenie. Svätosťou sa prejavoval už počas života a jeho svätý život dával za vzor sám svätý Bernard z Clairvaux.
Začal ho v Armaghu v roku 1094, kde jeho otec vyučoval na tamojšej kláštornej škole. Po otcovej smrti (roku 1101) vyhľadal slávneho pustovníka a askéta Eimara O'Hagana a stal sa jeho žiakom. Pod jeho vedením dospel v roku 1119 až ku kňazskému sväteniu. Arcibiskup sv. Cellah nadaného novokňaza urobil svojim pomocníkom a navyše ho vymenoval za katedrálneho kazateľa.
Malachiáš však túžil po prehĺbení svojich teologických znalostí a o dva roky neskôr sa odobral do Lesmoru k biskupovi Malchusovi. Ten veľkú nádej írskeho katolíctva privítal s otvorenou náručou a ako výraz uznania zveril jeho starostlivosti prastaré opátstvo Bangor, zničené po lúpežných nájazdoch Dánov.
Malachiáš sa už v roku 1123 stal biskupom v Downe a Connore. Čakala ho nesmierne perná práca, pretože cirkevný i sviatostný život tu bol takmer v rozklade. Pustil sa do svojej obdivuhodnej pastierskej činnosti s patričným zápalom, veľmi dbal o navrátenie upadnutej disciplíny zleniveného kléru a o dobro veriaceho ľudu. Odstraňoval zlé poriadky všetkého druhu, vrátane opätovne bujniaceho pohanstva. Ľudia, ktorí až doteraz žili, ako sa im zapáčilo, sa náhle začali premieňať. Malachiáš ich osobne navštevoval, modlil sa s nimi aj za nich – koľkokrát aj celé noci – a s pomocou diecéznych kňazov ich začal pomaly pretvárať.
Pri tomto všetkom mal ešte dostatok času na to, aby pomohol k návratu na kráľovský trón zbožnému Cormacovi z Munsteru, ktorému trón právom patril. Ten sa mu odvďačil po tom, čo diecézu Connor napadol ulsterský kráľ. Malachiáš musel utiecť, aby si zachránil holý život, a útočisko našiel práve pri Cormacovi v Munsteri. Na jeho pozemkoch v Ibraku potom založil kláštor.
Keď v roku 1129 zomrel írsky prímas sv. Cellah, mal sa jeho nástupcom stať podľa priania zomrelého, ako aj írskeho episkopátu práve Malachiáš. Všetci dúfali, že tak, ako zmenil svoje dve diecézy, zmení aj celú krajinu. Vzpieral sa, voľbu prijal až potom, čo mu Boh zjavil, že je to jeho svätá vôľa. Lenže Cellahovi príbuzní vnímali arcibiskupskú stolicu ako rodovú doménu, veď na ňom po dve storočia trónili výhradne muži ich rodu, a dosadili naň jedného zo svojho stredu – istého Morica. Za danej politickej a mocenskej situácii na ostrove nebolo možné s celou záležitosťou pohnúť, a to ani po Moricovej smrti, ktorá nastala o dva roky neskôr, lebo príbuzní ho nahradili iným uzurpátorom Nigellom.
Faktickou hlavou (hoci neoficiálnou) írskej cirkvi bol však Malachiáš, biskup Downu a Connoru. Oficiálne sa ním stal v roku 1134, kedy bol Nigellus zvrhnutý. Malachiáš hneď začal zavádzať toľko potrebnú reformu ako v správnej oblasti, tak i v tej pastoračnej.
Malachiáš navrátil kléru disciplínu, vykorenil povery, povzbudzoval ľud k pristupovaniu k sviatostiam. A opäť prechádzal – tentoraz už ako prímas – pešo celou krajinou, znova prichádzal ako pravý pastier k svojim ovciam so živým záujmom o nich, plný lásky a pokoja. Už len jeho osobný príklad znamenal veľa a tým, čo to mysleli s vierou aspoň trochu vážne, to nedalo a začali sa meniť k lepšiemu.
Cirkevný život v Írsku nabral novú silu, takže Malachiáš sa mohol v roku 1139 vrátiť späť do Connoru, ako si vymienil pri dosadnutí na arcibiskupský stolec v Armaghu. Skoro sa však toho okamihu nedožil – zhrdnutí Cellahovi príbuzní sa ho pokúsili zavraždiť, no v osudný deň im v tom zabránila strašná búrka, ktorá takmer pripravila o život ich samotných. Ráno po neuskutočnenom atentáte sa k Malachiášovi dostavil jeho strojca - ako kajúcnik, prosiaci o odpustenie, čoho symbolom bol Evanjeliár sv. Patrika, ktorý predtým patril Cellahovi a ktorý si on zobral. Malachiáš s veľkou radosťou uzavrel zmier s kajúcim lotrom.
Boh sa svojho verného zastával aj inak - keď ho verejne tupil jeden z írskych šľachticov, čoskoro nato pokryla jeho ústa škaredá vyrážka a začal mu hniť jazyk. Zomrel potom v krutých bolestiach.
Ale ani bohatú diecézu Connor si Malachiáš dlho nepodržal. Volal do nej nového biskupa a sám sa uspokojil s malou a chudobnou diecézou Down. V očiach všetkých však neprestával byť najprednejším mužom miestnej Cirkvi. Krátko nato (roku 1139) ho írski biskupi vyslali do Ríma, aby u pápeža vyprosil dve pália – jedno pre Cashel, druhé pre Armagh. Cestoval cez Francúzsko a zastavil sa aj v Clairvaux, kde niekoľko dní pobudol v spoločnosti sv. Bernarda. Vzniklo medzi nimi veľmi hlboké priateľstvo a pevné puto, obaja muži sa veľmi uznávali.
Svätý Bernard hovoril o Malachiášovi ako o biskupovi-prorokovi a naozaj si ho nadmieru vážil. Dokladom toho je epizóda zo života blahoslaveného pápeža Eugena III. Keď sa tento bývalý cisterciánsky mních pýtal sv. Bernarda na radu, ako si má počínať, aby bol dobrým pápežom, sv. Bernard mu lakonicky odvetil, že si má vziať za príklad biskupa z Downu Malachiáša.
Atmosféra Clairvaux Malachiáša tak zasiahla, že dokonca nahlas uvažoval, že upustí od návratu domov a zostane v jeho múroch natrvalo. Pápež Inocent II. mu to však zakázal a s titulom pápežského legáta pre Írsko ho vyslal do jeho domoviny. Malachiášovi to ale nedalo a v Clairvaux sa aspoň zastavil na spiatočnej ceste. Zanechal tu štyri svojich druhov s tým, že sa majú stáť cisterciánmi, spoznať do hĺbky duch rádu a potom založiť cisterciánsky kláštor aj v Írsku. Neskôr naozaj povstal prvý kláštor bielych mníchov v Mellifonte, čoskoro ho nasledovali ďalšie.
Ani po návrate Malachiáš nezaháľal. Nezaspal na vavrínoch, ktoré naň kládli veriaci i kňazi, ktorí ho už vtedy, ešte za jeho života, začali ctiť ako svätca. Vôbec nespyšnel, s pýchou sa vysporiadal už zamlada, napokon už ako chlapec sa so svojimi hlbokými zážitkami vzídenými z Božích dotykov skrýval pokorne v ústraní. Bol na seba prísny odjakživa, chvála po ňom len skĺzavala, nenašla miesto v jeho vnútri tam, kde sídlila horúca láska ku Kristovi a zriekanie sa seba samého.
Írom, potešeným jeho návratom, sa však nemožno diviť. Vrátil sa predsa k svojim deťom dobrý otec, ktorý predtým už toľkokrát preukázal, akí sú mu drahí. Vrátil sa dokonca s pápežským poverením, ktoré vnímali ako potvrdenie svojho presvedčenia o Malachiášovej výnimočnosti. Tú dokladali aj zázraky, ktorých sa „dopúšťal“.
Na prosbu škótskeho kráľa Dávida priplával do Škótska, aby uzdravil jeho syna Henricha, v Írsku vzkriesil ženu, ktorá zomrela nezaopatrená, a dokonca ju uzdravil. Inokedy zase napomínal zatvrdeného smilníka, aby sa napravil, a varoval ho pred nečakaným zlým koncom. Dotyčný však zotrval v hriechu. Jeho ďalšie smilstvo bolo jeho posledným.
Čerstvo menovaný pápežský legát sa usiloval nielen o nápravu jednotlivých údov, ale aj celého tela írskej Cirkvi. Zvolal niekoľko synod, na ktorých uviedol do života veľmi dôležité reformy vychádzajúce z cisterciánskeho ducha. Opäť osobne prichádzal aj k obyčajným ľuďom, znova jeho príklad lásky, pokory a dobroty neodolateľne pôsobil na ľudí, takže obroda kresťanstva v Írsku pokračovala aj naďalej.
Malachiáš v sebe taktiež živil veľkú starosť o duše zomrelých, dokonca si vždy prial zomrieť v deň ich pamiatky, 2. novembra. Mal s nimi aj osobnú skúsenosť - keď zomrela jeho sestra, ktorá mu počas života vyčítala prílišnú starosť o chudobných a veci Cirkvi vôbec, zabúdal za ňu slúžiť gregoriánske omše, ako si zaumienil. Jednej noci sa mu zjavila celá pochudnutá vo dverách kostola. Malachiášovi došlo, že jej duša túži po pokrme, a ihneď za ňu odslúžil Najsvätejšiu obeť. Mŕtva sestra sa mu potom ukázala na kostolnom prahu v smútočnom odeve, avšak nesmela vojsť dovnútra. Po ďalšej svätej omši sa mu zjavila už vo vnútri a v čiastočne bielom šate, no nepribližovala sa k oltáru. Až po ďalších omšiach, slúžiacich za jej dušu a po početných Malachiášových modlitbách sa mu ukázala celá v bielom a s radostným výrazom v tvári.
Keď sa v roku 1148 dozvedel, že sa novozvolený pápež Eugen III. zdržiava vo Francúzsku, vydal sa tam, jednak aby mu zložil hold, jednak aby s ním prebral otázky ohľadom svojich diecéz. V čase priplávania do Francúzska bol však Svätý Otec už na spiatočnej ceste do Ríma. Malachiáš opäť nemohol inak a navštívil ešte raz milované Clairvaux, kde však ku koncu októbra ťažko ochorel a 2. novembra - podľa tradície v náručí sv. Bernarda - skonal.
Pri pohrebe, počas ktorého bolo jeho telo uložené do mariánskej kaplnky, bol uzdravený chlapec s paralyzovaným ramenom potom, čo sa dotkol rakvy zosnulého. Pápež Klement III. ho v roku 1190 vyhlásil za svätého.
Pre širšiu verejnosť je tento írsky velikán známy vďaka tzv. Malachiášovmu proroctvu. Ide o spis Prophetia de summis pontificibus, v ktorom predpovedal a obrazne popísal všetkých budúcich pápežov. Posledným má byť podľa tohto proroctva „Petrus Romanus“ – „Peter Riman“ a počas jeho pontifikátu má byť zničený Rím.
