Ako dlho trvá utrpenie duší v očistci?

Zo súkromných zjavení sa dozvedáme, že najdlhšie a najhoršie tresty musia trpieť ľudia necitliví, súcitní však bývajú čoskoro vyslobodení.

Svätá Margita Mária Alacogue z Paray-le-Monial (+ 1690), apoštolka úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Pána, videla v očistci duše dvoch, zaživa veľmi vážených ľudí, ktorí sa však dopustili bezprávia na niekoľkých rodinách a uvrhli ich do biedy. Tieto duše boli odsúdené na veľmi dlhé očistcové muky. Všetky modlitby a sväté omše, obetované príbuznými oboch za blaho ich duší, dával Boh k dobru oným postihnutým rodinám, ktorých príslušníci nemali následkom ochudobnenia peniaze na svätej omše.

Duchovný radca stigmatizovanej Barbory ​​Pfisterovej (+ 1909) zo Speyera rozpráva, že uložil raz svojej zverenkyni, aby sa spýtala prvej duše, ktorú budúceho rána uvidí, na meno a aby jej oznámila, že za jej blaho bude 21. decembra konať svätú omšu. Barbora poslúchla a dostala na svoju otázku túto odpoveď:

„Som sestra Lucia, bývalá predstavená tohto domu. Pre svoju veľkú nemiestnu prísnosť musím byť veľmi dlho v očistci. Všetko, čo doteraz bolo za mňa obetovaná dal Boh k dobru iným. “

Spovedník Barbory ​​Pfisterovej bol tým veľmi udivený, lebo predstavená Lucia zomrela pred dvanástimi rokmi (t 15. februára 1885) v povesti svätosti.

Aj tým, ktorí svoje obrátenie odkladajú až na koniec, povedie sa zle po smrti. Dominikánovi Henrichovi Susovi (+ 1365), ktorý mal mnohé zjavenia, povedal Boh okrem iného aj toto: Sú ľudia, ktorí Boha tak pohnevali, že musia byť v očistci až do Súdneho dňa, a nemôžu rozpoznať, či sa nachádzajú v pekle alebo v očistci. To sú tí opovážliví hriešnici, ktorí pokánie odkladali až na koniec života a tým sa potom pred smrťou dostane len malej ľútosti. Boh sa na nich tak veľmi hnevá, že nechce o nich počuť, nechce na nich ani myslieť a tiež nechce, aby jeho priatelia za nich prosili. Odďaľuje ich vyslobodenie až na koniec. A vypĺňa sa na nich: „Ako si hrešil, tak si trestaný. “

Už sv. Cyprián, biskup kartágsky (+ 258), tvrdil, že niektoré duše musia zostať v očistci až do skonania sveta. To isté hovorí belgický divotvorca P. Pavel Moll (+ 1896): „Niektoré duše zostanú v očistci až do Súdneho dňa.“

To isté hovorí stigmatizovaná Barbora Pfisterová zo Speyera, ktorej sa zjavil istý protestantský továrnik a nariekal, že je medzi dušami, ktorých utrpenie nemôže byť zmiernené.

Sv. Beda (+ 735) rozpráva udalosť, ktorá sa stala za jeho času. Istý dobrý Angličan, Drithelm dlho stonal, až konečne zomrel. Nasledujúci deň však náhle ožil a na zdesenie prítomných vstal. Všetci utiekli, len jeho žena mala toľko sily, že pri ňom zotrvala. A povedal jej, že skutočne zomrel, ale Boh mu vrátil život.

Hovoril: „Keď moja duša opustila telo, bola odvedená nebeským sprievodcom do hlbokého a nesmierne rozľahlého údolia, zahaleného hustou temnotou a vzbudzujúceho des. Videl som tam dve oddelenia: na jednej strane žiar a plamene, na druhej ľad a chlad. Anjel mi vravel, že toto miesto je súdené tým, ktorí svoje obrátenie odsúvajú až na koniec a až okamihu smrti vzbudia ľútosť. Tieto duše, prechádzajúce neustále zo žiary do mrazu, vojdú do neba až po Poslednom súde, ak im utrpenie nebude

skrátené dobrými skutkami žijúcich.“

Drithelm sa potom uchýlil do kláštora a viedol prísny kajúci život. Keď sa spolubratia divili jeho tuhému pokániu, odpovedal: „Milí bratia, zbadal som oveľa väčšiu prísnosť. Toto sú rozkoše voči tomu, čo som videl v očistci.“

Mnohí sú odsúdení do očistca na dobu rovnú času, po ktorý viedli hriešny život. Blah. Mária Taigi uvidela v očistci presláveného grófa. Tento šľachtic viedol spočiatku bujný život, vyhľadávajúc neustále rozptýlenie a zábavy. Ku koncu života sa však obrátil. Bol odsúdený do očistca na toľko rokov, koľko rokov premárnil.

Sestra Mária Lindmayerová uvidela v očistci známeho hudobníka, ktorý mnoho pil. Videla ho ako ropuchu a hovoril, že sa jej musel pre svoje opilstvo zjaviť v tejto podobe a že musí tak dlho trpieť, o čo si nemiernym pitím skrátil život.

Podľa oznámenia mnohých, Bohom omilostených duší, trvajú očistcové tresty niektorých duší celé stáročia alebo dokonca tisícročia. Mária Lindmayerová hovorí: „Aj niekoľko storočí sa zdržiavajú duše v očistci.“ 

Klára Moesová tiež zdôrazňuje, že mnohé duše trpia mukami mnoho a mnoho sto rokov. To isté tvrdí aj sv. Bellarmín.

Blah. Katarína Emmerichová hovorí, že Spasiteľ zostupuje zakaždým vo výročný deň svojej smrti, na Veľký piatok, do očistca a vyslobodí niektorú dušu svojich nepriateľov, ktorá bola svedkom Jeho krvavej smrti na Golgote a doteraz jej nebolo dopriate pozerať na Božiu tvár. Boli by teda mnohí rovesníci Kristovi, z radov Jeho nepriateľov, v očistci už dvetisíc rokov.

Blah. Jane z Kríža, abatiši klarisiek v Roverete v južnom Tyrolsku (+ 1674) sa dostalo od Boha videnie (ako vysvitá z aktov procesu jej blahorečenia), že svojimi modlitbami a kajúcimi skutkami vyslobodila z očistca kráľa Šalamúna, ktorý pred svojou smrťou obetoval modlám. Šalamún zomrel asi pred 3000 rokmi. Že napriek svojim hrozným hriechom, spáchaných vo vysokej starobe nebol zavrhnutý do pekla, plynie aj z 2. Knihy kráľov 7, 14, 15. Bola mu teda iste v okamihu smrti doprianá milosť ľútosti.

Tvrdenie dominikána Soto, že žiadna duša nie je v očistci dlhšie ako desať rokov, je nesprávne. Už pápež Alexander VII. to vyhlásil za blud (18. III. 1666, prop. 43).

Podľa P. Pavla Molla majú krátky očistec najmä tí, ktorí zomrú odovzdaní do vôle Božej. Takto rozpráva o istej dáme, usmrtenej pri železničnom nešťastí blízko Gentu. Táto pani prišla ihneď do neba, lebo v poslednom okamihu zvolala: „Pane, staň sa vôľa Tvoja!“ Ďalej sa zmieňuje o inej pani, ktorá bola v očistci iba jednu hodinu a bolo jej dovolené stráviť ju v leňoške, v ktorej skonala. Tejto milosti sa jej dostalo preto, že svoje deti vzorne vychovala

Mária Lindmayerová hovorí: „Najkratší čas sú v očistci ľudia dobromyseľní, dobrosrdeční a súcitní, a potom tí, ktorí radi umierajú.“

Ctih. Klára Moesová tvrdí, že pokorní ľudia sú zriedkakedy dlhšie ako 2 mesiace zbavení nazerania na tvár Božiu, nikdy však dlhšie ako dva roky. Väčšinou trpia len niekoľko hodín, tiež zvyčajne neodchádzajú do očistca, ale zostávajú na mieste, kde zomreli. Preto hovorí: „Buďte len veľmi pokorní a vojdete do neba bez očistca. “

Ak dosiahla u niekoho v tomto živote túžba po Bohu vysoký stupeň, potom vchádza po smrti rovno do neba bez toho, aby prešiel očistcom. To potvrdzuje sv. Bonaventúra, keď hovorí, že tí, ktorí zomreli buď v plameňoch vrúcnej lásky k Bohu, alebo vo vlnách hlbokej ľútosti, nemusia sa báť pálčivých očistcových múk.

Čo sa týka času, stráveného v očistci, ​​uvádza Mária Lindmayerová: „Jediná hodina v očistci pripadá duši dlhšia ako 20 rokov života plného bôľu na zemi.“ 

Mária Dionysa z rádu Navštívenia (+ 1653) hovorí: „Čas na večnosti sa meria inou mierou, ako v tomto živote. Ani dlhé roky prežité v zármutku, chudobe, chorobe na tomto svete nemožno porovnať s jedinou hodinou v očistci.“

Blah. Katarína Emmerichová rozprávala 31. decembra 1820, že uvidela v očistci dušu zbožného a dobročinného kňaza, ktorý deň predtým o 21,00 skonal. Mal pobudnúť v očistci tri hodiny, ako mu hovoril anjel strážny. Katarína Emmerichová videla jeho utrpenie a počula, ako hovoril svojmu anjelskému strážcovi: „Teraz vidím, že si z nás aj anjeli robia žarty.“ Dobrý kňaz sa domnieval, že bol v očistci niekoľko rokov, a nemohol uveriť, že tam strávil iba tri hodiny.

Masima - Verím a Dôverujem