Narodenie Ježiša, Bohočloveka, ktorý prišiel na svet v betlehemskej maštaľke ako malé dieťa, je jedným z najobdivuhodnejších zjavení Božej lásky. Evanjeliá nám o tom podávajú iba strohú správu. Preto je na nás, aby sme s láskou o tomto tajomstve rozjímali, lebo len tak budeme môcť čerpať z nekonečného bohatstva, ukrytého v tomto tajomstve chudoby.
Boh nám pritom prichádza na pomoc – napríklad tým, že poznáme spisy a vízie rôznych svätých a autentických mystikov, ktorí nám túto udalosť naživo opisujú, a tak otvárajú cestu k pochopeniu udalosti Vianoc. Medzi nimi vynikajú predovšetkým texty španielskej abatiše Márie z Agredy.
Ctihodná františkánka Mária od Ježiša z Agredy (1602–1665) nie je až taká známa. Keď 20 rokov pred jej narodením prechádzala svätá Terézia z Ávily mestečkom Agreda, vyslovila tieto prorocké slová: „Z Agredy, tejto Božej záhrady, vzíde za svätú cirkev voňavý kvet.“ Týmto „voňavým kvetom“ sa malo stať dievča zo šľachtickej rodiny Mária Coronel Arana, tiché, horlivé dieťa, ktoré sa vplyvom Božej milosti už v ranom veku rozhodlo žiť iba pre Boha. Čo je však jedinečné: volanie do kláštora nakoniec pocítila celá rodina.
Po troch rokoch tvrdého modlitebného zápasu nechala táto šľachtická rodina prestavať svoje sídlo v Agrede na ženský kontemplatívny kláštor Nepoškvrneného počatia, do ktorého vstúpila matka spolu so svojimi dvoma dcérami. Otec nasledoval svojich dvoch synov do františkánskeho kláštora.
Po zložení večných sľubov v roku 1620 pre 18-ročnú sestru Máriu od Ježiša začal intenzívny čas očisťovania a pokánia. Už v tejto dobe Boh omilostil túto pokornú a poslušnú sestru výnimočnými darmi, akými boli napríklad dlhé extázy a bilokácie.
Ako 25-ročná bola sestra Mária zvolená za abatišu. Hneď po svojom zvolení položila pravidlá rehole a kláštornú pečať k nohám sochy Panny Márie, aby tým vyjadrila, že je len jej „malou zástupkyňou“. Aj naďalej vykonávala tie najpodradnejšie práce a svoj úrad zastávala 35 rokov (s trojročnou prestávkou) ako skutočná matka – s múdrosťou, miernosťou a láskyplnou prostotou až do svojej smrti na Turíce v roku 1665.
Krátko po zvolení za abatišu v roku 1627 poveril Pán Máriu z Agredy, aby zapisovala všetky svoje vnútorné vízie a zjavenia zo života Panny Márie. Takéto vízie mala od mladosti. Ako 35-ročná sa v poslušnosti ku svojmu spovedníkovi pustila do tohto diela a prvé dva z ôsmich zväzkov vznikli počas 20 dní! Od Panny Márie sa jej dostalo vysvetlenie: „Vierohodnosť tohto príbehu nezávisí od pisateľky, ale od pôvodcu, ktorý sám je najvyššia Múdrosť. Nástrojom, ktorý si vybral, nemal byť učený muž. Slúži pre väčšiu slávu Božiu, keď je týmto nástrojom žena, ktorej pri tom nepomáha ani veda, ani vlastné štúdium. A na tom všetci poznajú, že v tomto rozprávaní sa nenachádza nič, čo by pochádzalo od teba. A ty si pritom nesmieš privlastniť väčšiu zásluhu, než akú má brko, ktorým píšeš.“
Hotové dielo bolo dôkladne skúmané teológmi, ktorí sa vyjadrovali veľmi pochvalne, avšak v roku 1645 bolo za nešťastných okolností zničené. A tak sestra Mária napísala Život Panny a Matky Božej Márie po niekoľkých rokoch druhýkrát a ešte dokonalejšie. Popisuje tu aj udalosti Svätej noci.
Po strastiplnom hľadaní prístrešia v Betleheme vidí Mária z Agredy, ako anjeli vedú svätý pár k jaskyni pastierov za mestom. Mária a Jozef sú naplnení šťastím a vďačnosťou k Bohu, keď zistia, že jaskyňa je prázdna a neobývaná.
„Jaskyňu tvorila drsná, neopracovaná skala, takže bola vhodným miestom len pre zvieratá. Mária, Panna, ktorá mala 15 rokov, sama začala čistiť jaskyňu, lebo tá mala zakrátko slúžiť ako kráľovský trón
a posvätné milostivé miesto. Svätý Jozef ju prosil, aby prenechala prácu jemu, ale pokorná Kráľovná neba trvala na tom, že si prácu rozdelia.
Pretože bolo chladno, svätý Jozef rozrobil oheň. Mária a Jozef sa pri ohni trochu ohriali a s nevýslovnou radosťou v srdci požili svoj skromný pokrm. Po ďakovnej modlitbe Panna Mária spoznala, že sa blíži jej hodina. Požiadala Jozefa, aby sa uložil na odpočinok, pretože noc už značne pokročila. Jozef splnil žiadosť svojej nevesty a prosil ju, aby urobila to isté. Jozef pre ňu pripravil lôžko a sám ľahol do kúta pri vchode.
Mocná Božská sila spôsobila, že sa Mária dostala do extázy a vo vízii, ktorá trvala viac ako hodinu, mohla nahliadnuť do tajomstva Božstva a človečenstva svojho Božieho Syna. Máriino telo sa nebeskou krásou tak zmenilo, že sa už ani nepodobalo telu pozemského tvora. Jej tvár bola vážna, prežiarená nádhernou velebnosťou, jej srdce bolo rozpálené horúcou láskou a celá jej bytosť plne ponorená v Bohu. Na konci tohto nebeského vytrhnutia dala najsvätejšia Panna svetu jednorodeného Syna večného Otca, svojho Syna Ježiša.
Stalo sa tak o polnoci. Porodila Ježiša bez bolesti a bola nedotknutá vo svojej panenskej neporušenosti a čistote. Dieťa vyšlo z jej lona, ako keď slnečné lúče prenikajú krištáľovú schránku bez toho, že by ju porušili, ba naopak, ešte viac ju osvetľujú v žiarivej kráse. Božské Dieťa prišlo na svet slávne a premenené, lebo sláva jeho najsvätejšej duše pri jeho narodení zaplavila telo novorodeniatka tým istým
spôsobom, ako sa to stalo pri premenení Ježiša na kopci Tábor.
Evanjelista Lukáš nám hovorí, že keď panenská Matka porodila svojho prvorodeného Syna, zavinula ho do plienok a položila do jaslí. Nespomína, kto ho vložil do rúk. Ale svätý Michael a Gabriel, dve nebeské kniežatá, tam boli v ľudskej podobe a s nevýslovnou úctou vzali Dieťa do svojich rúk a podobne ako kňazi ukazujú Najsvätejšiu hostiu veriacim, tak držali osláveného a žiariaceho Syna pred očami Matky.
Matka a Syn sa na seba pozreli. Vtedy Mária počula slová večného Otca: „Vezmi svojho jednorodeného Syna do náručia, staraj sa o neho a pamätaj, že ho musíš obetovať, keď to budem od teba žiadať. Kŕm ho ako matka a uctievaj ho ako pravého Boha.“
Nato Mária odpovedala: „Hľa, dielo tvojich rúk. Ozdôb ma svojou milosťou, aby ma tvoj Syn a môj Boh prijal za svoju služobnicu a aby som mu mohla dôstojne slúžiť.“ Po týchto slovách bol ukončený zázrak premenenia a Mária videla svoje dieťa v jeho prirodzenej ľudskej podobe schopnej utrpenia.
Prijala ho z rúk svätých anjelov a povedala mu: „Moja najsladšia Láska, živote mojej duše! Vitaj v tomto svete, Slnko spravodlivosti, rozptýľ tmu hriechu a smrti!“ Keď Mária držala Dieťa na rukách, bola ako oltár alebo svätostánok a v betlehemskej jaskyni bol prítomný celý nebeský dvor, aby sa klaňal svojmu Stvoriteľovi v jeho novom, neobyčajnom odeve pozemského pútnika.“
Potom Panna Mária pridáva poučenie pre nás všetkých: „Môj Božský Syn si nevyhľadal pokoru a samotu preto, že by to potreboval, ale aby ľuďom ukázal najkratšiu a najistejšiu cestu k vysokému stupňu Božskej lásky a zjednotenie s Bohom. »Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec!«
Pre deti Cirkvi to nie je nemožné. Ak budú robiť, čo je v ich silách, žiadnemu z nich Otec neodoprie svoju milosť, aby sa mu mohli stať plne podobnými. Toto šťastie im predsa zaslúžil môj najsvätejší Syn. V dôsledku hroznej nevďačnosti ľudia na svoje vykúpenie zabúdajú a pohŕdajú ním, a preto nemôžu zakúsiť jeho ovocie.
Uč sa z môjho príkladu, s akou hlbokou pokorou máš konať s Pánom, kedykoľvek ho prijmeš do svojho srdca vo svätom prijímaní. Vtedy ho máš úplne blízko pri sebe aj v sebe. Vtedy hovorí aj k tebe: „Podobaj sa mi!“
Uvedom si, že Ježiš chce, aby si jeho dobrodenie prijímala s takou vďačnosťou, ako by zostúpil z neba len kvôli tebe, aby len teba jedinú vykúpil a len tebe zvestoval svoje učenie, ktoré zanechal svätej Cirkvi.“
A ešte niečo navyše o ctihodnej Márii od Ježiša z Agredy. V rokoch 1620 – 1631 sa táto mladá sestra žijúca v klauzúre dostala v bilokácii viac ako päťstokrát do oblastí dnešných amerických štátov Nové Mexiko, Arizona a Texas. Hnaná vrelou láskou k blížnym takto zvestovala vieru indiánskym kmeňom, spočiatku nedôverčivým a nepriateľským. Nakoniec ich poslala k františkánom pôsobiacim v tejto oblasti. Tí boli nanajvýš prekvapení pri pohľade na zástup indiánov, ktorí im rozprávali o „dáme v azúrovom odeve“, ktorá ich pripravovala na krst. Mysleli tým plášť františkánok od Nepoškvrneného počatia, rehole, do ktorej sestra Mária patrila.
Relikviár ctihodnej Márie od Ježiša sa nachádza v kláštornom kostole v Agrede. Dva roky po jej smrti navštívil hrob španielsky kráľ Karol II. a chcel vidieť Máriino telo. Vtedy ho našli neporušené!
V záznamoch stojí: „Ctihodné telo Božej služobnice tam ležalo s pokojným priateľským výrazom na tvári, bola krásna a akoby úplne zdravá. Vyzerala, ako by žila, a vychádzala z nej príjemná vôňa.“
Keď v roku 1906 otvorili sarkofág naposledy, bolo telo mystičky stále neporušené, šírila sa z neho vôňa, pričom koža bola vysušená a tmavá. Len ruky, ktoré písali o živote Nepoškvrnenej, si uchovali pôvodnú sviežosť. Na fotografii je vidieť masku zhotovenú umelcom, pod ktorou odpočíva neporušené telo svätice.
Masima - Verím a Dôverujem