%20(1).jpg)
Blahoslavená Clara Fey (1815 – 1894), zakladateľka sestier chudobného Dieťaťa Ježiša, sa narodila v zámožnej kresťanskej rodine v nemeckom Aachene, ako štvrté z piatich detí. Po otcovej smrti prevzala matka na svoje bedrá chod a vedenie celej rodiny. Všetkým deťom zabezpečila dobré vzdelanie, no brávala ich aj na návštevy k chudobným a učila ich vzájomnej láske a ohľaduplnosti ku každému človeku, hoci to bol len zamestnanec, sluha, robotník, či bezdomovec.
Clara prežila ako jedenásťročná významný a rozhodujúci nezabudnuteľný zážitok, keď v sne kráčala v Aachene po Jakubskej ulici a zrazu stretla malého milého chlapca vo veľmi chudobných šatách. Keď mu chcela dať almužnu, povedal jej: Mám viac chudobných bračekov.
Vtedy sa ho Clara opýtala: Kde bývaš a ako sa voláš?
Chlapec sa usmial a ukázal smerom k nebu: Ja som chudobný Ježiško. Po tejto odpovedi zmizol a Clara sa prebudila.
V tom období panovali veľké triedne rozdiely - na jednej strane boli rodiny chudobných továrenských robotníkov a na druhej strane bohatí priemyselníci, ktorí odvracali svoj pohľad od chudobných. Existovali však výnimky. U matky Feyovej bývali tzv. „nedeľné rozhovory“. Zúčastňovali sa ich dve dospelé dcéry Clara a Netta, jej dvaja synovia, ktorí sa neskôr stali kňazmi, a nábožensky angažovaní priatelia.
Pri týchto nedeľných stretnutiach sa často hovorilo o tom, ako pomáhať predovšetkým vykorisťovaným robotníckym deťom, ktoré pracovali za veľmi nízke mzdy až dvanásť hodín denne. Niektoré deti začínali s prácou dokonca už ako päťročné. Súčasne sa po uliciach Aachenu potulovala viac ako polovica školopovinných zanedbaných detí, pretože pre nich bola škola nedostupná. Kriminalita detí a mládeže neustále narastala.
Počas jedného takéhoto nedeľného stretnutia vznikol plán, ktorý vtipne popísal P. Andreas Fey, Clarin starší brat: Jedno dievča takmer žartom povedalo: „Založíme školičku.“ Ale Pán Boh to nebral ako žart. Ďalší deň sme už najali malú miestnosť, z kostola sme si požičali lavice, znášali staré knihy a písacie tabuľky... a pekné nové dreváky, ktoré prilákali množstvo chudobných detí. Školička bola hotová a svet prehovoril: „Preskočilo im.“... Ale náš ctihodný farár povedal: „Len tie mladé dievčatá nechajte. Keď sa unavia, samy prestanú.“
Nová škola však nebola rozmarom rozmaznaných dievčat zo zámožných rodín. 22-ročná Clara, typická svojou pokojnou povahou, sa už za krátky čas stala stredobodom „nábožných slečien“, ako ich ľudia nazývali. Jej zvláštnym darom bolo zaoberať sa najviac zanedbanými, drzými a nevychovateľnými deťmi a ten dar jej umožňoval vycítiť, čo práve potrebujú. S materskou starostlivosťou sa venovala húfu detí a napomínala aj svoje pomocníčky: Deti musia vedieť, že u nás nájdu to, čo im chýba: milujúce srdce matky.
Prenajatá miestnosť začala čoskoro praskať vo švíkoch a tak sa veselý zástup detí sťahoval do starého dominikánskeho kláštora. Zanedlho sa však vynoril ďalší problém - keď sa deti vrátia večer zo školy do skazeného prostredia doma alebo na ulici, je celodenná námaha vlastne stratená. Návštevy a rozhovory v rodinách mali slabý účinok. A tak dozrela u štyroch priateliek myšlienka, že deti nebudú večer posielať preč. Máme podniknúť tento ťažký krok? Dokážeme svojimi slabými silami založiť dom pre problémové deti?
Toto poslanie sa im zdalo stále jasnejšie a zreteľnejšie. Zobrali sme všetku odvahu a všetko sme opustili, vraveli si. Kúpili sme priestranný dom, aby sme mohli prijať tých najúbohejších chovancov, ktorí boli poznačení telesným i duševným utrpením, a začali sme sa s nimi deliť o všetko.
Sedem rokov po „školičke“, teda v roku 1844, došlo k vzniku Kongregácie sestier od chudobného Dieťaťa Ježiša. Clara a jej tri spoločníčky videli hlavné poslanie v starostlivosti o chudobné deti a mládež, pričom Clara už od začiatku opakovala rýchlo rastúcemu spoločenstvu sestier: V každom dieťati musíme vidieť toho, ktorý sa pre nás stal dieťaťom... On k nám privádza celé húfy chudobných detí. Starostlivosť o ich telo, potrebné a užitočné vyučovanie..., to všetko je vedľajšia vec. Naše povolanie spočíva v tom, aby sme viedli deti k Ježišovi... A s tým môžeme začať už u tých najmenších; treba im povedať, že nemajú na svete nikoho, ani matku, ani otca, ani brata, ani sestru, kto by ich miloval tak, ako ich miluje Ježiš, ktorý za nich položil svoj život a prelial svoju krv. Robme to s odvahou, pretože srdce detí je vnímavé.
Keď sa mladé sestry nasťahovali do svojho materského domu v Aachene, bolo v kostole len niekoľko álb a purifikatórií. Požičiavanie nebolo trvalým riešením. Peňazí nebolo, a tak sestry začali vo voľnom čase vyšívať. Niektoré z nich boli mimoriadne nadané a ich vkusné práce s peknými motívmi potešili nielen detské oči. Výšivkárska dielňa v Aachene sa vďaka svojim umelecky hodnotným výrobkom stala známou ďaleko za hranicami Nemecka. A pretože dopyt po výšivkách rástol, vznikali v iných domoch podobné dielne, v ktorých sestry pracovali ticho po celý deň.
Výroba vzácnych výšiviek sa čoskoro prejavila ako požehnanie. Sestry, ktoré sa venovali vyšívaniu, získavali prácou svojich rúk prostriedky na vydržiavanie sirôt, žiakov a ošetrovateliek. Iné „vedľajšie výroby“ vznikli opäť náhodou. Pre sestry chudobného Ježiša boli Vianoce pochopiteľne najväčším sviatkom. A čo by neurobili pre svojich zverencov?
Medzi prvými nákupmi boli nádherné vianočné jasličky. Istý rezbár z Kolína pre nich vyrezal postavičky okrem Ježiška. A práve vtedy im Františka Schervier, Clarina priateľka, darovala Ježiška, ktorého dostala priamo z Betlehema. Tento model očaril deti aj sestry. A nedopriali si pokoj, kým sa im nepodarilo vytvoriť z vosku Ježiška pre všetky pobočky. Sestry sa dokonca pokúsili o modelovanie ostatných postavičiek z betlehema, maľovanie a šitie ich šiat. A niet divu, že sa čoskoro z ich dielní expedovali voskoví Ježiškovia a kompletne vybavené betlehemy.
Bola to do značnej miery zásluha zakladateľky, ktorú všetci nazývali jednoducho „matka“. Či už to boli núdzni pri „bráne chudobných“, siroty a deti z domova alebo početné duchovné dcéry, každý cítil, že každého matka Clara miluje, ako by bol jediný na svete.
Napriek cestám a zariaďovaniu chcela generálna predstavená zostávať v kontakte so svojimi sestrami, ktoré ako učiteľky a vychovávateľky pôsobili v 24 kláštoroch. A skutočne sa jej to podarilo prostredníctvom rozhovorov, listov, duchovných prednášok a návštev.
Clarina láskyplná starostlivosť patrila zvláštnym spôsobom aj deťom, v ktorých neustále videla Ježiškovho súrodenca: Ak chceme niektorému dieťaťu preukázať zvláštnu starostlivosť, má to byť dieťa najchudobnejšie a najnúdznejšie. Taká bola jej zásada. S obľubou sa venovala obzvlášť problematickým deťom, písala im krátke listy alebo im kreslila obrázky a potom im na nich napísala venovanie. Tento milý zvyk si zachovala až do vysokého veku, ktorého sa nevzdala ani pri príchode do iných domov: krátko pred obedom išla navštíviť deti, ochutnala ich jedlo a zaspievala s nimi nábožnú pieseň, ktorú sprevádzala na harmóniu. Potom vzala do náručia najmenšie dieťa, často s problematickým charakterom alebo dieťa postihnuté. Vzala ho za ruku a urobila s ňou na čele, ústach a hrudi znamenia kríža. Toto je Ježiškovo požehnanie, hovorila s úsmevom a potom sa opäť vracala späť k svojej práci.
V posledných rokoch života trpela matka Clara akútnou slabosťou srdca. Zverila Panne Márii celú svoju duchovnú rodinu, podobne ako vtedy, keď ako mladá zakladateľka písala svojim sestrám z púte do Kevelaera: Svoj úrad som zložila do rúk Panny Márie, povedala som jej, že odteraz musí byť ona matkou a predstavenou malého stáda. Knižočku s pravidlami som položila pred jej obraz, aby ju požehnala, a ukázala som jej kľúč od nášho domu, aby ho vzala do svojich rúk. A táto milosrdná Matka všetko prijala... Ona všetko povedie a bude riadiť.
V materskom dome v holandskom Simpelvelde sa Clara Fey starala až do posledného okamihu o všetky svoje duchovné dcéry, ktorých bolo už 1000. Právom ju ľudia nazývali „matka mnohých detí“. Táto láskyplná, jednoduchá žena, ktorá vždy dávala prednosť dobrote pred tvrdosťou, zomrela vo veku 79 rokov.
Keď bolo jej telo 40 rokov po jej smrti exhumované a prenesené do kláštorného kostola, prítomní konštatovali, že jej pravé oko a pravá polovica mozgu zostali neporušené. Zdá sa, že Boh chcel týmto spôsobom potvrdiť vernosť, akú Clara prejavovala po celý život svojím „prebývaním v ňom“ a svojím „zameraním na neho“. Veď ona sama to pekne vyjadrila takto: Máš dve oči, ľavým máš sledovať svoje práce a svoje povinnosti, pravé má však uprene hľadieť na Ženícha. Máš dve ruky: jedna má pôsobiť z lásky v službách lásky, druhou sa však máš pevne držať svojho Pána, o neho sa opierať a nikdy sa nepúšťať jeho ruky. Máš dve uši, jedno má byť otvorené pre potreby blížnych, ale druhé má stále počúvať hlas Milovaného, ktorý stále hovorí k nám v našom srdci.
Matka Clara viedla svoju rehoľu 50 rokov. V roku 1871 však hrozilo, že nemecký „kultúrny boj“ toto kvitnúce dielo, ktoré malo už 600 sestier, zničí. Okrem jedného bolo v Nemecku rozpustených všetkých 18 domov. Materský dom sa musel presťahovať do Simpelveldu v Holandsku: Pán Boh nám zveril ťažký kríž. Keď pomyslíme, že v samotnom Aachene máme 84 tried... Je to ťažká skúška, napísala. Ale po desiatich rokoch vyšiel rád z ťažkej skúšky vnútorne posilnený a so siedmimi novými pobočkami v zahraničí.
Masima - Verím a Dôverujem
