%20(1).jpg)
Zodpovední rodičia cítia, ako veľmi sa musia pred Bohom stať deťmi, aby si od neho denne vyprosovali lásku, trpezlivosť a tvorivé podnety pre tých, ktorí sú im zverení. O čo viac by sa však mal vo svojom vysokom postavení a povolaní pred Bohom uponížiť kresťanský vládny činiteľ – hlava štátu! Belgický kráľ Baudouin I. (1930 – 1993) túto veľkosť mal.
Po skorej smrti svojej matky, poznačený aj ďalšími údermi osudu bol v roku 1951 hlboko veriaci katolík Baudouin iba ako 20-ročný dosadený na kráľovský trón, keď z tohto úradu odstúpil jeho otec. Vo svojom vzornom manželstve s Fabiolou niesol Baudouin svoj osobný kríž, že sa fyzicky nikdy nemohol stať otcom. To v ňom však znásobilo jeho lásku k svojmu ľudu, ktorému ako skutočný otec a pastier vládol celých 42 rokov.
Zvlášť jednoduchých ľudí, deti a núdznych dokázal počúvať s takým úprimným záujmom, akoby každý z nich „bol tou najdôležitejšou osobou na svete.“ Pritom sa tento kráľ počas celého svojho života cítil pred Bohom ako slabé dieťa, ktoré tak v duchovnom živote, ako aj vo verejnom úrade zápasí so svojou slabosťou.
V jednom liste sa úprimne vyznal: „Podstatné však je, že už nezúfam nad sebou pre svoje slabosti, ale naopak, práve ony ma podnecujú, aby som sa s dôverou opieral o lásku a silu môjho Otca.“
Zvlášť ku koncu života, keď mu pre bolesti srdca ubúdali fyzické sily a musel stále jasnejšie počítať s náhlym odchodom do „domu Otca“, sa prehĺbilo jeho chápanie, čo znamená byť dieťaťom Otca.
V roku 1992, v predposlednom roku svojho života sa ako 61-ročný vo svojom denníku vyznáva z niečoho výnimočného:
„Rok 1992 bude pre mňa rokom Otca. Ježiš, priveď ma, prosím ťa, k Otcovi! Nauč ma klaňať sa mu, počúvať a poslúchať ho, aby som robil len to, čo sa mu páči. ... Pane, ukáž mi pravý zmysel Božieho synovstva, lebo viem, že každý, kto sa vyhlasuje za jeho syna, je dedičom jeho kráľovstva. Nauč ma vnímať všetkých mojich bratov a sestry ako tvoje deti.“
V nedeľu 6. januára toho istého roku na sviatok Troch kráľov si kráľ Baudouin zaznamenal nasledovné dojímavé riadky, ktoré poukazujú na jeho detskú dôveru k nebeskému Otcovi:
„Dnes som sa zobudil veľmi skoro a už som viac nemohol zaspať. Až tu, pred Sviatosťou oltárnou naberám potrebné sily. Som u môjho Otca, v náručí mojej Matky. Ďakujem ti, Pane, že môžem teraz prebývať v tvojej bezprostrednej blízkosti a nechať sa spaľovať tvojou nekonečnou láskou. Aj keď to zmyslami nepociťujem, viem, že táto láska ma premieňa, očisťuje, robí ma múdrejším, trpezlivejším, súcitnejším a viac milujúcim.
Presvätý Duch, odstráň z môjho srdca každú prekážku, aby bolo pripravené prijať dary môjho Otca. Ako veľmi by som chcel byť jeho radosťou a zostať pritom nevinným dieťaťom, ktoré inštinktívne cíti, že bez svojho Otca a svojej Matky nedokáže žiť. Áno, Pane, chcem zostať úplne nenápadný a žiť úplne ponorený do teba. Jediné, po čom túžim, Stvoriteľ a Otče, je byť v tvojej prítomnosti, byť ňou úplne absorbovaný.
Dnes chcem byť pre Fabiolu a všetkých, ktorých stretnem, odbleskom tvojej lásky a tvojej nehy. Otče môj, prosím ťa, zostaň aj po mojom odchode z tejto kaplnky blízko pri mne. Chcem zostať dieťaťom, ktoré žije len skrze teba. Všemohúci a milosrdný Bože, darujem ti a zverujem pod tvoju ochranu tento svet, ktorý je poznačený toľkým utrpením, pretože jeho vodcovia nepoznajú teba a odvrhli od seba tvoju lásku. ... Ďakujem ti, Pane, že ťa môžem nazývať svojím Otcom...“
Po niekoľkých krízach a operácii srdca sa kráľ modlil: „Ďakujem ti, Pane, že ma takto vedieš krok za krokom... Myslím si, že dozrieva vo mne vedomie môjho synovstva voči nášmu nebeskému Otcovi. Často si opakujem sám pre seba: ‚Ty si môj Otec a ja som tvoj syn.‘ Chápem, že v tomto výroku je obsiahnuté obrovské tajomstvo, ktoré mi raz chce môj Otec odhaliť. Teraz už viem, že podmienkou je zásadná zmena môjho života... Ježiš, uskutočni so mnou a Fabiolou svoj sen o svätosti.“
