%20(1).jpg)
Claire de Castelbajac sa narodila 26. októbra 1953 ako posledné dieťa päťčlennej rodiny v Paríži. Pri svojom krste bola zverená do ochrany svätej Kláry a Nepoškvrnenej Matky Božej. Prvých päť rokov svojho života strávila sa svojou rodinou v Rabate v Maroku, než sa v roku 1959 vrátili do Francúzska.
Matka jej veľmi skoro ukázala, ako sa robí znamenie kríža a ako sa modlí. Na svojich prechádzkach odbočila Claire často do kostola, aby sa krátko pomodlila, pretože vedela, že kostol je „dom Ježišov“.
Už čoskoro sa však prejavila prudkosť jej povahy: nepoznala žiadne miery v tom, čo milovala, čo si priala alebo darovala. Trpela silnými záchvatmi zúrivosti, po ktorých nasledovali rovnako silné vlny ľútosti. Napriek všetkej svojej živosti bola ako dieťa čoskoro postihnutá chorobou. V štyroch rokoch ju priviedla toxikóza na prah smrti. Čoskoro potom prekonala črevnú infekciu, nasledovanú angínou, kedy bolo nutné ošetrenie injekciami. Zakaždým, keď Claire uvidela zdravotnú sestru, premenila sa spravidla vo fúriu, kričala a bola celá bez seba.
Pred svojím prvým svätým prijímaním potom pochopila, čo znamená ponúknuť svoje utrpenie Ježišovi ako obeť, a postupne sa učila ovládať sa a znášať bolesť.
Od roku 1959 bývala Claire v starom rodinnom sídle v Lurdoch, vo „veľkom, úplne rozbitom dome“, ako hovorila. V júni 1959 prijala Claire prvýkrát Najsvätejšiu Eucharistiu, keď si predtým dala veľkú námahu s prípravou.
Jej veľkomyseľnosť, s ktorou sa ponúkala v malých veciach Bohu ako obeť, pokračovala potom aj v nasledujúcich rokoch. Poznamenala si napríklad:
1. Nevzala som si žiadnu vodu;
2. Skutok lásky;
3. Mamičku som rýchlo poslúchla;
4. Nesťažovala som sa na svoje bolesti brucha; atď.
Na prvú svätú spoveď chcela Claire svoje svedomie dôkladne preskúmať, vzala si modlitebnú knižku pre deti a prebrala pozorne „všetky hriechy“ v zozname. Potom povedala svojej matke: „Nerozumiem z toho ničomu, preto neviem, či som sa týchto hriechov dopustila. Vysvetli mi… A keby som všetky tieto hriechy poznala, nechcela by som sa žiadneho z nich už dopustiť, pretože nechcem Ježišovi pôsobiť žiadny zármutok.“
Táto živá zbožnosť nebola bez bojov. Jedného dňa bezohľadne povedala svojej matke: „Prečo si ma porodila? Prečo si ma nechala ísť tak skoro k prvému svätému prijímaniu?“ A sťažovala sa na námahy, ktoré jej z toho pre život vyplynuli.
Klárino základné vzdelanie prebiehalo doma za dozoru matky. V roku 1964 prišla do internátu sestier Sacré-Coeur do Toulouse, kde prežila veľkú životnú radosť, vášnivú nezištnosť a zvláštnu záľubu pre Božie záležitosti.
Počas nepokojných udalostí v máji 1968 Claire pozorne počúvala a veľa premýšľala. Bola veľmi zasiahnutá politickým a spoločenským zmätkom, ktorého bola svedkom, a videla iba jeden prostriedok proti tomu: modlitbu k Našej Milej Pani podľa výzvy z Fatimy. Z vlastného podnetu priviedla svojich spolužiakov k tomu, aby napísali list všetkým biskupom Francúzska:
„Vaša dôstojnosť, Naša Milá Pani prosila v roku 1917 o denný ruženec, odovzdanie jej Nepoškvrnenému Srdcu a zmierne sväté prijímanie každú prvú sobotu v mesiaci… Z toho dôvodu Vás vrúcne prosíme, Vaša dôstojnosť, proste svojich kňazov, aby sprostredkovali svojim farníkom posolstvo Našej Milej Pani…“
So všetkým mladíckým zápalom svojich 15 rokov sa Claire vzoprela proti vlne protestov, ktoré znesväcovali cirkev a hrozili, že ju zmetú celú do minulosti. Trpela tak silno, že z toho ochorela a sekundu [druhý ročník] musela dokončiť doma.
Keď vo svojej dedine videla, že mládež tam nemá príležitosť na spoločnú zábavu, zorganizovala najskôr zbor, potom uviedla skupina dve divadelné hry, aby zabavila obyvateľov blízkeho domova dôchodcov, invalidov a obyvateľov obce.
Potom ochorela jej matka. Bola hospitalizovaná, v nemocnici zostala celý rok pripútaná na lôžko. Claire ju navštevovala na klinike každý večer. A kruto tým trpela: „Už toho mám dosť…, úplne dosť…,“ napísala jednej svojej sestre. Ale napriek tomu k tomu dodala: „Každopádne vyjdem z tejto smutnej doby vyzretejšia a dospelejšia, pretože som spoznala, že nikto nežijeme pre seba, ale pre druhých, a že sme tu preto, aby sme ostatným pomáhali žiť a robiť ich šťastnými. To je skutočne ťažké, ale aj krásne, keď sa to podarí.“
V apríli 1971 musela Claire sama do nemocnice kvôli problémom s ischiasom. V auguste sa rozhodla po päťmesačnom utrpení k operácii chrbtice, ktorá prebehla úspešne. Claire sa síce rýchlo postavila na nohy, ale záchvaty ischiasu sa v odstupoch vracali. Tri týždne po prepustení z nemocnice úspešne zložila maturitu. Potom sa rozhodla, že sa stane reštaurátorkou obrazov a fresiek.
Prihlásila sa k prijímacím skúškam na Centrálny inštitút reštaurovanie v Ríme. Je to štátny inštitút, kde každý rok rezervovali tri miesta pre zahraničných študentov. Urobila skúšku ako tretia z prijatých cudzincov. Bola uchvátená, ale čoskoro sa začali v Ríme objavovať nové boje.
„Ruka Božia ma ochráni ako už skôr,“ napísala svojim rodičom. „Čo ma hnevá, verte mi, je môj neúmyselný úspech u chlapcov. Jeden je do mňa úplne zamilovaný. Potom je tu jeden Libanončan, ktorý si ma veľmi predchádza... Mohla by som k tomu pripísať ešte dvoch Talianov, ktorí mi robia komplimenty. Na deväť dní je to veľa...“
O niekoľko dní neskôr pokračovala: „Ponáhľam sa, aby som sa zariadila, aby som mohla písať svoje listy a každý deň venovať pol hodiny duchovnému čítaniu. Môj ruženec je dôležitá vec, ktorej venujem dvakrát alebo aj štyrikrát 15 minút, napríklad v metre. Potrebujem vaše modlitby... Čím viac spoznávam ľudí, tým viac som sklamaná... To jediné, čo ich zaujíma, je zábava vo všetkých jej podobách. To ma deprimuje a zbavuje odvahy. Nechcem ich odsudzovať, ale okrem dvoch ľudí, s ktorými hovorím, je to tak. Žijú všetci viac menej spoločne s „partnerom“… Všetci chlapci nech mi vlezú na chrbát! Len mať chladnú hlavu! Nepobieham dookola v minisukni… a nechávam chlad a zlomyseľnosti stranou. Ale čím viac sa im bránim, o to viac na mňa doliehajú... Momentálne mám najviac strach sama zo seba... Keď pomyslím na tých, ktorí ma obklopujú, hovorím si, že by nebolo také nepríjemné, správať sa ako oni… Potom sa modlím a prosím, aby som mala odvahu, niekedy by som mohla povedať dokonca hrdinskú odvahu, odporovať tomu, nemať žiadneho "partnera" pred svojou svadbou…“
Claire sa opájala stále viac svojou slobodou. V polovici marca 1973 sa presťahovala s dvoma kamarátkami do vlastného bytu. Začali prijímať návštevy a večer vychádzať, veľmi sa zabávali, pričom robili mnohé „hlúposti“, ako hovorila Claire, a pracovali málo.
„Keď prídem z vyučovania domov, je byt plný priateliek a padáme do postele na smrť unavené až po polnoci. Môj pohľad na veci sa mení: Kto utíši môj smäd po živote?“
Pri tomto spôsobe života boli známky Claire z „reštaurovania“ stále horšie. Bola blízko tomu, že bude vylúčená zo štúdia. Jeden jej strýko jej vyčítal: „Je mi ľúto tvojich rodičov, predovšetkým tvojho starého otca, že tak premárňuješ svoj život…“
Ona odpovedala: „To je mi jedno!“ Ale vo vnútri bola sama so sebou nespokojná.
Jej zbystrený zmysel pre Boha, jej takmer stroskotanie v štúdiu, a prežívaní kolegýň študentiek, spôsobili nakoniec ozdravný šok: „Ty ešte uvidíš, moje úbohé dieťa, ty sa ešte pripojíš k vládnucemu ateizmu. Už nedostaneš ani rok, keď zostaneš tak, ako si...“
V lete strávila šťastné prázdniny v Lauret, prerušené národné púťou do Lúrd. Začiatkom októbra sa vrátila s novou snahou do Ríma. Svojim rodičom napísala: „Spoznala som, do akého bodu márnivosti a ľahkomyseľného egoizmu som upadla pod podvodnou zásterkou emancipácie…“ Boh stál znovu v strede jej života napriek občasným „duchovným vzburám“.
O rok neskôr išla Claire so skupinou mladých ľudí pod vedením jedného otca dominikána na tri týždne do Svätej zeme. „Putovanie dlhé hodiny v púšti. Veľká únava a hlad. Askéza je nevyhnutná pre čistotu, to je pravda.“ Napísala svojim rodičom: „Pracujem na tom, aby som sa úplne obrátila, prehĺbila svoju vieru, našla skutočný zmysel. Učím sa abecedu svojho náboženstva, hromadím mnoho prvkov vrúcnosti, zbožnosti a vzorov duchovnej chudoby, aby som si mohla svoj život v Ríme zariadiť tak, ako som si zaumienila, a nie ako som ho viedla skôr.“
Niekoľko dní po svojom návrate zo Svätej zeme bola Claire poslaná do Assisi, kde mala pomáhať na reštaurovaní fresiek v bazilike sv. Františka. Dostala sa medzi benediktínky a napísala: „Povediem kláštorný život. Po večeri pôjdem spať, každé ráno vstanem na omšu o 7.30 hodín, o 8 hodine pôjdem do práce. Čo robíme, to je pre mňa tým najvyšším! ... Nadbytok, ktorý u mňa poznáte, zažiari v plnom lesku… Študijný vedúci ma necháva ísť všade, aj tam, kde sa ďalší deň odstráni lešenie, aby som tam urobila posledný ťah štetcom… Aký je život krásny!“
Claire prišla 18. decembra na vianočné prázdniny do Lauret. Jej príbuzní ju videli úplne premenenú. 30. decembra strávila celý deň v Lurdách. Kľačala na kolenách pred jaskyňou a dotýkala sa čelom zeme. Tak zotrvala bez pohnutia dlhú dobu. Keď sa zdvihla, bola jej tvár úplne zmenená, akoby neprítomná, nekonečne vzdialená. Medzi ňou a Nepoškvrnenou Matkou Božou sa niečo prihodilo...
4. januára sa u Claire prejavil smrteľný vírusový zápal mozgových blán. 17. januára prijala v bezvedomí pomazanie chorých. O dva dni neskôr povedala náhle, akoby v spánku, zreteľne a jasne: „Zdravas Mária, milosti plná…“ Potom upadla vyčerpaním do bezvedomia. Jej matka pokračovala v modlitbe. Na konci každého Zdravas Mária, zamumlala Claire: „A potom… a potom…“, aby matku vyzvala k ďalšej modlitbe.
Večer 20. januára upadala do stále hlbšej kómy. Nasledujúc Božie volanie odišla 22. januára 1975 popoludní okolo piatej hodiny na večnosť.
Dosiahla vek 21 rokov a tri mesiace. Oficiálne skúmanie pre jej blahorečenie začalo v roku 1990. Claire chcela „prísť priamo do neba“. V roku 1970 napísala jednej priateľke:
„Naozaj pociťuješ, že stále sa blížiaca smrť ti naháňa strach? Ja si to nemyslím. Človek sa nemá báť smrti. Smrť je iba prechod z jedného života – ktorý je de facto iba skúškou – plného radostí a malých nešťastí … k dokonalému šťastiu, k večnému nazeraniu na Toho, ktorý nám dal všetko. Báť sa smrti? Nie, to On nechce, ale v nádeji očakávať (a preto tiež byť pripravený…). Spomínaš si na to, ako si mi ty a viac dievčat v Sacré Coeur predpovedala, že zomriem mladá? A to bez ohlásenia? Hovorím ti, že je mi to úplne jedno, pretože čo znamená 50 rokov pozemského života vo večnosti?“
