%20(1).jpg)
Dina píše: Pánovo Srdce myslí ustavične na duše, ale mnoho duší, aj zasvätených, zabúda často na svojho Pána a Vykupiteľa. Preto Pán od Diny očakáva, že bude na Neho bez prestania myslieť a daruje jej k tomu milosť.
7. apríla 1927 vidí Dina, ako sa duše v tisícoch rútia do pekla. Pýta sa na to Pána, čo ešte chýba, keď dokončil svoje výkupné dielo, že tak mnoho duší je zatratených. Pánova odpoveď znie: Spočíva to v tom, že zbožné duše sa nedostatočne spájajú s mojím utrpením.
O niečo neskôr dodáva: Keby si vedela, ako veľmi to teší moje Srdce, keď nájdem dušu, ktorá sa Mi dokonale odovzdáva. Ale nachádzam ich tak málo! Aj medzi zasvätenými dušami sú celkom ojedinelé tie, ktoré sa Mi celkom obetujú. Moji apoštoli Peter, Jakub a Ján, ktorým som sa práve daroval vo svätom prijímaní a urobil som ich kňazmi, boli zasvätenými dušami, a oni počas mojej agónie spali. Mnoho zasvätených duší stále spí, zatiaľ čo moja Cirkev je prenasledovaná a trpí!
Dina poznáva, že jej úlohou je zadržiavať rameno Božej Spravodlivosti, pretože Ježiš chce, aby triumfovalo Milosrdenstvo. Ale Božia Spravodlivosť je ťažká! A vo svojom denníku zaznamenala, aké strašné to musí byť pre hriešnika, keď sa má objaviť pred nekonečne spravodlivým Bohom! Milosť tohto poznania znásobuje Dininu túžbu dosiahnuť pre hriešnikov Božie milosrdenstvo. Nebojí sa úplne vydať Božej spravodlivosti a trpieť miesto hriešnikov.
V zjednotení s trpiacim Spasiteľom rastie Dina stále viac v tejto úlohe. Tak 14. júla 1927 cíti, ako ju Ježiš úplne vydáva Otcovi ako zmiernu obeť za viny všetkých hriešnikov všetkých čias, ako by bola jedinou dušou, ktorá je schopná milovať Boha.
Pán ju ešte raz uisťuje 5. augusta, že disponuje pokladmi jeho Srdca. Uisťuje ju, že rameno Otcovej Spravodlivosti je zadržané a jeho Milosrdenstvo bude vylievať na duše milosti jeho Srdca. Stále viac obracia Pán Dininu pozornosť k svojim kňazom. Kňaz má byť druhý Kristus a žiť v úplne vnútornom spojení s Pánom.
Počas mojej smrteľnej úzkosti prelievalo moje Srdce krvavé slzy za určitý počet mojich kňazov. Niektorí z nich majú výrečnosť a ľudské vedomosti, ale chýba im prvá zo všetkých vied: svätosť. Sú určite so Mnou spojení milosťou posväcujúcou, ale nežijú so Mnou v dostatočnej dôvere skrze odriekanie a čistú lásku. Tento nárek počula Dina 23. apríla 1927. Potom sa obrátil Pán priamo na Dinu a prosil ju: Moja malá nevesta, poteš Ma! Viem, že Ma miluješ.
Odvtedy sa množia osvietenia, ktoré Pán dáva Dine o kňazoch. Vysvetľuje jej, čo od nich očakáva a ako chce skrze nich pôsobiť. Pokánie za kňaza sa stáva stredom Dininho poslania. Na druhý deň v sobotu k nej Pán hovorí: Moji kňazi, moji kňazi, ach, milujem ich tak nesmierne! A je medzi nimi mnoho tých, ktorí Ma milujú tak málo!... Keď moje Srdce počas agónie pre nich prelievalo krvavé slzy, potom to bolo nielen preto, že sa odo Mňa oddelili pre stratu posväcujúcej milosti, ale tiež preto, že vedú život nedostatočne vnútorne spojený so Mnou.
Volám ich, aby sa stali druhým Kristom. Aby boli mojím druhým Ja: to je ich povolanie. Mnohí z nich sú moja útecha, moja sláva a česť. Ale tak mnohí, ach, Ma podvádzajú... Chceš Mi, moja malá nevesta, skrze moju najsvätejšiu Matku venovať tento svoj dnešný deň za mojich kňazov? Chceš Mi tak darovať každú sobotu, to znamená milovať Ma skrze moju vznešenú Matku, prosiť, prinášať obete a odriekanie za mojich kňazov?
Dinina odpoveď bola samozrejme v horúcej láske vyslovenej „Áno“. Čo ju obzvlášť dojímalo, bolo: „Chceš?“, to znamená pozornosť, akú Pán venuje jej slobode, keď sa jej pýta.
Ó, aká nekonečná je Božia nežnosť vo svojej odovzdanosti hlbokému ľudskému „Nič!“, poznamenáva Dina vo svojom denníku. Potom píše ďalej, čo jej Pán povedal: V rukách mojich kňazov leží celý náboženský život spoločnosti. Keby boli všetci naozaj svätí, potom by obyčajný pohľad na nich, či už v kostole, alebo na ulici či inde, obracal myšlienky ľudí ku Mne; priťahovali by duše ku Mne. Keď by ich ľudia stretávali, pomysleli by si: To je druhý Kristus, ktorý tu kráča. Diabol sa bojí jedinej duše, v ktorej slobodne pôsobím, pretože znamená viac ako celá armáda vlažných a ľahostajných duší, ktoré sa bránia môjmu pôsobeniu v nich. Pretože v tých prvých pôsobím svojou mocou, zatiaľ čo v tých druhých som nútený prenechať ich slabosti.
Vo štvrtok 28. apríla dáva Pán Dine pocítiť, ako vníma jeho Srdce zasvätené duše v Olivovej záhrade. Ukazuje jej tisíce zasvätených duší, ktoré sú s Ním prítomné. Veľmi veľký počet je ich vo svojich myšlienkach na božského Ženícha roztržitých. Len veľmi málo z nich je s Ním tesne spojených. Potom opäť počuje hlas Pána.
Vo svojej autobiografii zapísala: Pozoruj tieto duše. Vidíš, ako málo je tých, ktoré sú Mi ustavične a dokonale oddané. V deň sľubov sú na to odhodlané bezvýhradne. Ale potom berú kúsok po kúsku zase späť. Vo veľkých záležitostiach, v hlavných bodoch rehole plnia moju vôľu, ale v celkom malých veciach sa o moje zaľúbenie nezaujímajú. Pozri sa na tieto duše (ukázal mi všetky tie, ktoré boli predtým roztržité): jedny majú zrak obrátený k svetu, aby videli, čo sa tam deje; tie druhé majú otvorené uši, aby počuli o všetkých možných novinkách; iné hovoria počas mlčania, robia zbytočné poznámky alebo kritizujú; iné sa bavia vo svojej pamäti spomienkami na minulosť; tie tu kujú vo svojej fantázii všetky možné plány podľa svojich osobných záujmov; tie tam sa utápajú v neužitočných prianiach; tieto tu sa zameriavajú na svoje osobné výhrady atď. A Ja, Ja som mimo; moje Srdce si žiada útechu, ale všetky duše, ktoré sa starajú len samy o seba alebo o svet, Ma nepotešia. Teraz chápeš, že sťažnosť môjho Srdca bola oprávnená: „Túžobne som očakával, kto by ma potešil, ale nenašiel som nikoho.“ (Ž 69,21)
Poď, povedal mi, poď so Mnou k tomu veľkému zástupu zasvätených duší (viedol ma doľava medzi mnoho ľudí, ktorí boli pred Ním). Budem prechádzať a prosiť o útechu... Uvidíš, všetci sú roztržití a na Mňa nemyslia... vraciam sa, a nenašiel som ani jednu, ktorá by Ma potešila... Iste, je tu mnoho tých, ktoré Ma neopustia... (ukázal mi na malý počet duší, ktoré Mu stále venovali pozornosť). Tie Ma tešia, ale tu na ľavej strane nie je ani jedna...
Poznám ľudské slabosti, odpúšťam im, zabúdam na nedostatok nežnosti, keď sa ku Mne vrátia, ale to nič nemení na tom, že moje Srdce bolo zranené. Milujem ich veľmi, moje zasvätené duše! Akonáhle sa ku Mne obrátia, usmejem sa na nich, pretože ich milujem nekonečnou láskou a moje pohľady sú zamerané stále na nich.
Rozdával by som svoje milosti bez miery; ale nedostatok odriekania, dokonalosti a lásky v malých veciach, ľahostajné konanie v tých najmenších veciach Mi v tom bráni. Hovoria si: To nestojí za námahu, ale počas tej doby sa nestarajú o moje zaľúbenie. Všetko, čo robia s veľkou láskou a pozornosťou voči mojim prianiam, teší moje Srdce.
Hovorí sa tiež: „Veľké veci, to je záležitosť pre zvlášť vyvolené duše!“ To je omyl. Všetky tie duše, ktoré som si zvolil za snúbenice, ktoré som povolal, aby sa Mi zasvätili, sú vyvolené uprednostnené duše. Všetky ich volám, aby sa Mnou stále zaoberali. To, čomu sa hovorí jedna alebo viac milostí u určitých duší, je jednoducho odmena, ktorú im zaisťujem za ich ustavičnú pozornosť k mojej prítomnosti a môjmu pôsobeniu v nich.
"Moja malá nevesta," povedal mi, "teš Ma. Chceš Mi, vždy skrze moju najsvätejšiu Matku, venovať štvrtok za zasvätené duše?"
"Áno, Ježišu, ako Ty chceš," odpovedala som.
"Modli sa, trp, miluj Ma stále a stále a staraj sa len o Mňa. Zasvätené duše: k nim patria aj kňazské duše, moji kňazi. Sobota má byť celá zvlášť za mojich kňazov. A dám ti až do nedele milosť, aby si na Mňa ustavične myslela. Čoskoro ti dám veľkú prestávku."
