%20(1).jpg)
Určite je každému známy výrok anjelského dieťaťa Svätej Terezky - Keď zomriem, dám padať z neba ružový dážď. Týmito slovami chcela označiť milosti, ktoré dúfala vyprosiť od Božieho milosrdenstva bratom a sestrám v plačlivom údolí. A svoj sľub aj veľmi rýchlo splnila... Už v rokoch 1902 a 1903 sa stali dve uzdravenia dôkazom jej mocného príhovoru.
Pani Debussová už desať rokov trpela na vredy. Lekári ju presviedčali na operáciu, no úbohá žena sa nevedela k tomuto kroku odhodlať. Duchovný otec Petit z mesta Marnes-la-Coquelle jej poradil začať sa modliť novénu k svätej Terezke. Žena ho poslúchla a vredy na deviaty deň novény zmizli. Bola celkom uzdravená. Odvtedy si pani Debussová zvykla každý rok zájsť k hrobu svojej nebeskej dobrodinky, aby sa jej poďakovala.
Jej uzdravenie posilnilo aj zmieneného duchovného Petita, aby modlitbu novény k svätej Terezke odporúčal aj chudobnej matke a manželke záhradníka, Joanne, ktorá vážne ochorela na zápal brušnej blany, k čomu sa pridružil aj zápal slepého čreva spolu s dávnejšou vnútornou chorobou.
Hoci chorá žena sa podujala ísť na operáciu, sotva ju lekári otvorili, zistili, že jej brušná dutina je naplnená hnisom a vredmi, preto sa rozhodli v zákroku nepokračovať.
Starostlivý duchovný otec Petit navštívil pacientku, aby ju zaopatril sviatosťami zomierajúcich. Počas návštevy vložil do vankúša chorej ženy maličký ostatok svätice a povzbudzoval ju, aby sa s dôverou utiekala k svojej nebeskej patrónke. Joanna ešte v ten deň prestala dáviť, nadobudla silu a po niekoľkých dňoch sa celkom uzdravila.
Ružový dážď čoskoro nepršal iba na Francúzsko, ale občerstvil aj Európu a Áziu, neskôr zapršal aj na Afriku, Ameriku a Austráliu.
Jedného januárového dňa zrazil vozeň v New Yorku mníšku, pochádzajúcu z Francúzska tak, že jej prešiel cez telo. Mníška padla na zem, no cítila sa, akoby bola v nejakom zvláštnom nadprirodzenom ovzduší a spadla na mäkké periny. Keď ju vytiahla spod vozňa. všetci boli prekvapení - mníška nemala na sebe ani najmenšie zranenie, neporušené zostali dokonca aj okuliare, ktoré mala na očiach. Mníška pocítila v srdci ešte hlbší pocit vďačnosti voči svätej Terezke, ktorej obrázok nosila stále so sebou a ktorej ďakuje za svoju zázračnú záchranu.
Margaréta Chabautová z mesta Issy bola hospitalizovaná v nemocnici kvôli žalúdku, vysypanom škaredými vredmi, s ktorými si lekári nevedeli rady. Každý ich zásah bol daromný. Margaréta sa s dôverou obrátila k sestre Terezke, začala sa modliť novénu a v posledný deň, hoci celkom vysilená, išla na sväté prijímanie. Bolesti počas svätej omše narástli a keď sa na konci svätej omše kňaz modlil tretíkrát Zdravas‘ Mária, dostala také silné bolesti, akoby jej nasilu trhali žalúdok. Neskôr napísala: "Potom ma premkol taký pocit, ako keby jemná ruka pohládzala chorú časť tela a natierala akýmsi nebeským balzamom. Zrazu ma celú naplnil sladký pocit pokoja, a bola som celkom zdravá."
Margaréta odvtedy viackrát putovala do Lisieux, aby sa svojej ochrankyni poďakovala.
Rovnako zázračné a okamžité je uzdravenie rehoľného brata Mária Pavla z kláštora trapistov v španielskom meste Terrega, ktoré sa stalo 4. mája 1909. Jeho žalúdok, postihnutý vredmi, poukazoval na známky rakoviny. Hoci veľmi trpel, začal konať k úcte svätej Terezky deväťdňovú pobožnosť a pre bolesti, ktoré ukrutne narastali, si vypýtal pozostatky malej sestry. Napriek tomu, že už dávnejšie ho pri živote udržiavali len umelým kŕmením, 4. mája pocítil takú dôveru, že sa po dúškoch pokúsil vypiť pol litra mlieka. Z pozostatkov - nepatrného tkaniva - vytiahol jednu nitku a vložil do pohára s mliekom, ktorý vypil.
Bolesti zakrátko prestali a na počudovanie ostatných, Mária Pavol nadobudol toľko sily, že hoci sa predtým sotva vliekol, teraz zvládol bez akejkoľvek únavy dlhú prechádzku. Keď sa po nej vrátil do kláštora, poriadne sa najedol a dal si aj pohár vína. Jeho uzdravenie bolo úplné, po chorobe nezostala ani najmenšia stopa.
Jeden mních - trapista v kanadskom kláštore si spôsobil nožom, visiacom na opasku, šesť centimetrov hlbokú ranu v kolene. Rana začala hnisať, prítomný lekár iba krútil hlavou. Opát odporúčal rehoľnému bratovi, aby sa utekal o pomoc k sestre Terezke. Neskôr povedal: "Minulú noc som videl svätú Terezku v bielom rúchu, s ružovým vencom na hlave, ako prešla popri mne a milo sa na mňa usmievala." Potom ukázal na ranu na kolene, ktorá bola úplne zahojená. Mních necítil ani najmenšiu bolesť, ani keď mu miesto rany pritlačili prstom. Rehoľný brat úplne vyzdravel a hneď pokračoval vo svojej práci.
Takto pomáhala a stále pomáha svojim ctiteľom svätá Terezka...
Masima - Verím a Dôverujem
