%20(1).jpg)
Dina získava osvietenie najmä v piatky a predovšetkým v prvé piatky, zasvätené Božskému Srdcu. Každé ráno sa modlí za kňazov a rehoľníkov. Pozná ťažkú zodpovednosť, akú majú pred Bohom predovšetkým povolaní ľudia. V priebehu jej života sa stáva táto záležitosť stále viac ťažiskom jej modlitieb a jej poslania.
Po zakončení štúdia v New Yorku sa vracia v roku 1918 späť do Quebecu. Vstupuje do tretieho rádu svätého Dominika. Začína pre ňu obdobie, v ktorom organizuje koncerty. Všetko, čo koná, dáva Pánovi, jemu prenecháva úspechy aj neúspechy. Je ochotná ku všetkému. Cíti, že hudba sa nemôže stať náplňou jej života. Tak sa počas jedného prvého piatku spýta Božského Srdca, aký cieľ by mohla dať svojej hudobnej činnosti. Dostane túto odpoveď: "Tvoje hudobné znalosti budú chrániť tvoje povolanie. Budeš však konať dobro predovšetkým svojimi spismi." Dina je prekvapená. Rozumela dobre? Pán pokračuje: "Áno, v kláštore sa budeš venovať spisovateľskej práci." Ako sa neskôr ukáže, mal tým Pán na mysli jej autobiografiu, ktorú musela spísať z príkazu predstavenej kláštora.
V lete 1920 pociťuje čoraz naliehavejšie potrebu vstúpiť do niektorého kláštora. Nemá však jasno, v ktorej kongregácii by ju Pán chcel mať. Začína sa v tejto záležitosti intenzívne modliť. Napokon jej Pán odpovedá: "Chcem ťa mať u Ježiša a Márie." Myslí tým Kongregáciu sestier Ježiša a Márie.
Túto kongregáciu založila roku 1818 v Lyone Claudine Thévenetová (1774–1837). Táto zakladateľka bola svätorečená jeden deň po blahorečení Diny, 21. marca 1993.
Vo štvrtok 11. augusta 1921 opúšťa Dina navždy otcovský. dom a vstupuje k sestrám Ježiša a Márie. Od roku 1920 je tu novicmajsterka sestra Mária Alžbeta. Keď preberala tento úrad, prosila eucharistického Ježiša, aby On sám bol novicmajstrom. Okrem toho si vyprosila milosť, aby mala pod sebou svätú novicku. Kto by mohol pochybovať, že vstup Diny po deviatich mesiacoch predstavuje vypočutie tejto prosby? Už v tom čase dosiahla Dina výšiny mystiky. Tak sa stalo, že už ako postulantku ju pri exercíciiách Pán poctil milosťou, akú poznáme zo života najväčších mystikov: tajomnou výmenou srdca.
Vidí v obraze, ako ho Pán vyníma z hrude srdca a na jeho miesto vkladá Nepoškvrnené Srdce svojej Matky, obraz, ktorý symbolizuje skutočný vnútorný postup. Odvtedy, ako sama píše, koná Dina a miluje nie vlastným srdcom, ale obomi Srdcami Ježiša a Márie. Na konci exercícií zhŕňajú jej predsavzatia jej budúci kláštorný život. Znejú: slepo počúvať, radostne trpieť, milovať až k mučeníctvu.
V noviciáte je obdarená mnohými osvieteniami. Pán ju učí chápať pravú vnútornú radosť, ktorá sa prejavuje v úsmeve voči každému a za všetkých okolností. Lebo "smutný svätý je skutočne smutný svätý", ako cituje Dina svätého Františka Saleského.
Jedného dňa spoznáva Dina, že existujú dve veci, ktoré nám môžu závidieť anjeli, keby mohli mať v nebeskej blaženosti ešte nejaké priania: Eucharistia a schopnosť trpieť pre Boha. 15. februára 1922 prijíma Dina rehoľné rúcho. Jej meno znie Mária Cecília Rímska.
Dina prijíma veľké osvietenie o milostiach, ktoré vychádzajú z Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Poznáva, že tešíme Pána, keď privlastňujeme bohatstvo jeho Srdca dušiam, a tak aj sami seba obohacujeme. Každé ráno zveruje Pánovi určitý počet duší, ktoré chce získať pre neho tento deň obeťami a láskou. Poznáva, že Pánovo milosrdenstvo je nekonečné. Smädom po tom, odpúšťať a zabúdať. Často čaká len na jedinú myšlienku lásky, aby daroval hriešnikovi mimoriadne milosti, ktoré ho vytrhnú z rúk Satana.
Dina sa stáva zvláštnou ctiteľkou eucharistického Ježišovho Srdca. Často označuje Spasiteľa v Najsvätejšej sviatosti za Väzňa svätostánku. Je to láska, ktorá ho tam drží. Vidí utrpenie eucharistického Ježišovho Srdca, spôsobované ľahostajnosťou zvlášť kňazov a Bohu zasvätených duší voči Najsvätejšej sviatosti. A vidí, aká veľká Pánova milosť a blahosklonnosť spočíva v tom, že ho smieme tešiť v jeho utrpení.
Dininou devízou sa stane: milovať a trpieť. Chce žiť a umierať ako mučeníčka lásky, ako obeť lásky a apoštolka lásky. V roku 1924 dá Pán blahoslavenej Dine dve nebeské patrónky, ktoré sa majú o ňu sestersky starať: svätú Cecíliu a svätú Terezku od Ježiška. Cez Cecíliu ju učí, ako lepšie porozumieť cnostiam, ktoré musí mať apoštol: prívetivosť a úsmev voči všetkým, ustavičné zabúdanie na seba, horúcu a múdru horlivosť, dokonalú odovzdanosť a sebaobetovanie v službách väčšej sláve Ježiša a Márie. Svätá Terézia jej, ako hovorí Dina, otvára záhradu dôvery a učí ju robiť pokroky v duchu detstva. Dina prijíma veľké osvietenie skrze Pánovo slovo: Ak nebudete ako deti, určite nevojdete do nebeského kráľovstva.
Na sviatok Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta 1923 Dina skladá prvé rehoľné sľuby na dobu piatich rokov. Pán sám jej dáva k týmto sľubom darček: kalich naplnený drahokamami svojho utrpenia. Až do 2. novembra dostáva veľké osvietenie, ktoré ju naučí pravej odovzdanosti dokonalým spôsobom: odovzdanie minulosti, prítomnosti i budúcnosti, radostí, utrpení, prianí, myšlienok, slov, činov: všetko máme odovzdať jeho milosrdenstvu. Plodom tejto úplnej odovzdanosti je dokonalý mier. Je to sám Ježiš, ktorý sa ujíma toho všetkého namiesto nás. Práve toto je teraz Dinin ideál, ktorý chce dosiahnuť: sám Ježiš si má posluhovať jej majetkom a schopnosťami, skrze neho myslí, chce, jedná, modlí sa, hovorí, píše.
Keď mu všetko odovzdala, zostáva jej len jedna záležitosť: rozjímať o Ježišovi a milovať ho. Poznáva, že to je jej poslanie: dať Ježišovi úplnú slobodu, aby skrze nás konal, a stať sa tak apoštolom lásky. Poznáva, že od toho závisí spása a svätosť mnohých duší. Preto chce Ježiš skrze ňu odovzdávať dušiam nesmierne milosti. Stále počuje Pánove náreky, ako nesmierne smädí po dušiach. Stále znovu požaduje jej obete, aby mohol obrátiť a zachrániť hriešnikov. Ukáže sa tiež, že Dinu napáda Satan, a musí od neho znášať ťažké pokušenia. Vtedy sa modlí so svätým Pavlom: Kto nás môže odlúčiť od Kristovej lásky? (Rim 8,35)
Jedného dňa vidí Dina svätú Teréziu z Lisieux v podobe žiariacej holubice, ktorú nasleduje šík ďalších holubíc, ktoré znamenajú „malé obete milosrdnej lásky“. Potom vidí, ako počet týchto omilostených duší prudko stúpa. "Ježiš chce rozmnožiť svoje milosti a osvietenie, aby k sebe pritiahol duše cestou detstva, dôverou, láskou a odovzdanosťou,“ píše blahoslavená Dina.
V júni 1924 začína pre Dinu strašná skúška. Ocitá sa vo veľkej vnútornej temnote. Má dojem, že ju Ježiš odvrhol. Vidí, ako zostupuje do pekla. Ale čím viac rastie temnota, tým viac sa vzmáha jej dôvera. Slepou odovzdanosťou sa pevne chytí Boha a skryje sa v Najsvätejšom Ježišovom Srdci. Skúška trvá až do januára 1925.
Potom je Dina uchvátená do Srdca Najsvätejšej Trojice, prebýva v Srdci troch božských Osôb: Cítim sa drvená váhou nekonečnej lásky; a predsa sa mi zdá, že Najsvätejšia Trojica mi nedáva pocítiť ani najmenšiu iskru svojej vnútornej božskej lásky. Ako vyjadriť slovami to, čo zakúšam! Kiež by sme vedeli, ako nekonečne nás Boh miluje, nás, úbohé pozemské duše!
Kiež by sme boli schopní spoznať poklad jedinej duše, ktorá sa nachádza v stave Božej milosti! Pane, daj nám milosť spoznať Ťa! Poznať Ťa aspoň trochu súčasne znamená Ťa nekonečne milovať, len Teba jediného, navždy! Trpím a milujem!
Aká som šťastná! (…) Poznávam, že mi Boh tým, aká sa cítim zničená, preukazuje vyslovenú milosť, keď mi odhaľuje niečo z pravdy o onom svete, ale pre mňa je nemožné povedať, čo chápem. Nachádzam sa v pravde; mám o tom istotu. Tu neexistuje nič z materiálnej substancie, ktorá na zemi okúzľuje naše oči. Zem sa javí taká vzdialená, taká ponurá, pripadá mi ako malý čierny bod. A potom, ten zázrak! Nekonečný sa odoberie do tejto čiernej priepasti – lebo taký je celý vesmír – pretože tu spozoruje duše, ktoré stvoril a tvorí podľa svojho obrazu, duše, ktoré miluje, duše, ktorými chce obohatiť svoje poklady. Ó nevýslovné tajomstvo lásky! Boh, Večný, sám v sebe nekonečne blažený, chce nachádzať obšťastnenie v tom, že sa daruje svojmu tvorovi... Pane, aká je to dobrota!... Zo Srdca Najsvätejšej Trojice prúdia otvorenou a oslávenou ranou Ježišovho Srdca Božie milosti ako búrlivé nespočetné oceány dole na zem. Hovorím „oceány“, pretože používam slová ľudskej reči. Ale rozdiel medzi mojimi doterajšími predstavami o nebi a tým, čo teraz chápem, je taký nesmierny, ako rozdiel medzi hlbokou nocou a dňom.
A predsa nevidím svetlo, som do toho ponorená, som slepá. Jasnosť, ktorá ma ožaruje, patrí ohnisku lásky, do ktorej som ponorená (...). Trojica lásky hľadá duše, aby im darovala seba so svojimi božskými pokladmi. Darovať, venovať sa, to je žiadostivosť nekonečnej dobroty. Duší, ktoré sa dokonale odovzdávajú najvyššej vôli, je málo. Aby Boh mohol darovať svoje milosti v márnotratnej plnosti a vliať ich do ľudskej duše, musí v nej najskôr nájsť Ježiša, Ježiš v nej musí žiť. Kapacita duše je príliš obmedzená, než aby mohla pojať oceán nekonečných dobrodení. Keď však miesto obmedzenosti zaujme Ježiš, Nekonečnosť, môže v určitej miere vyplniť bezhraničnú žiadostivosť Otca.
Aby sa duša mohla stať priepasťou, ktorá môže byť preplnená Nekonečnom, je najskôr nutné absolútne zničenie ľudskej bytosti v duchovnej oblasti; potom musí Ježiš vstúpiť na miesto tejto ľudskej bytosti a duša sa musí dokonale a navždy odovzdať vôli pôsobiaceho Boha.
Klaňania hodná Trojica chce poklady svojho milosrdenstva a lásky vyliať do Ježiša, ktorý nastúpil na miesto môjho bytia. Môj sladký Majster hovorí miesto mojej duše svojmu Otcovi (stále v mlčaní, inak sa neviem vyjadriť): "Môj Otče, som tu, aby som plnil tvoju vôľu. Otče, prišla hodina, dokonaj svoje zámery vo Mne."
