%20(1).jpg)
Doktor Jozef (Giuseppe) Moscati dokázal milovať svojich pacientov cnosťou lásky a prinášať pre nich obete, pretože bol svätým mužom úplne oddaným Bohu. Mal veľkú lásku k Ježišovi v Eucharistii, každý deň prijímal sväté prijímanie a trávil čas v adorácii. Jeho duchovný vodca, otec Giovanni Aromatisi, SJ, povedal, že oddanosť Dr. Moscatiho k Eucharistii „bola stredobodom celého jeho života“. Bol tiež veľmi oddaný Najsvätejšej Matke, denne sa modlil ruženec, chodil na púte do svätyne Panny Márie z Pompejí a často o nej hovoril svojim študentom a pacientom.
Dr. Moscati sa venoval starostlivosti o duchovné aj fyzické zdravie svojich pacientov. Modlil sa za svojich pacientov a s nimi. Povzbudzoval ich, aby išli na spoveď a prijali sväté prijímanie. Pomohol pacientom, ktorí už nepraktizovali vieru, vrátiť sa do Cirkvi a dokonca prispel k obráteniu niektorých ateistov.
Posledný deň svojho života, 12. apríla 1927, strávil uctievaním Boha a pomocou druhým. Doobeda bol na svätej omši a prijal sväté prijímanie, učil študentov a ošetroval pacientov v nemocnici a poobede prijímal pacientov vo svojej ordinácii. Vždy si uvedomoval duchovné potreby ľudí a v to ráno požiadal svoju sestru Ninu (ktorá mu pomáhala v jeho dielach milosrdenstva), aby zariadila, aby kňaz navštívil jedného pacienta v nemocnici, ktorý už nebol praktizujúci katolík. Dr. Moscati zomrel o 15:00. Bol utorok Veľkého týždňa.
Na jeho pohrebe sa zúčastnilo veľa ľudí a čoskoro nato sa ľudia začali modliť za jeho príhovor pri jeho hrobe. Tri roky po jeho smrti bolo jeho telo prevezené do kostola Gesù Nuovo, kde často chodil na sväté omše. Proces vyšetrovania jeho kanonizácie sa začal v roku 1931.
Cirkev uznala tri zázraky pripisované jeho príhovoru. Za blahoslaveného bol vyhlásený pápežom Pavlom VI. 16. novembra 1975 a za svätého 25. októbra 1987 svätým Jánom Pavlom II. Sviatok svätého Giuseppe Moscatiho je 12. apríla.
V liste priateľovi dal radu, ktorou sa dnes môžeme riadiť. "Pracujme v charite každý deň. Boh je láska: kto zostáva v láske, zostáva v Bohu a Boh v ňom. Nezabúdajme, že každý deň a dokonca každú chvíľu obetujeme Bohu svoje skutky a robíme všetko z lásky k Nemu."
Prvý zázrak
Costantino Nazzaro bol strážnym maršálom, ktorý ochorel v roku 1923 kvôli studenému abscesu v koreni pravej nohy. Keď sa jeho stav zhoršil, lekári mu diagnostikovali „Addisonovu chorobu“. Na túto chorobu neexistuje žiadny liek, smrť je istá. V roku 1954 išiel Constantino do kostola Gesu Nuovo v Neapole a po prvý raz sa pomodlil pred hrobom San Giuseppe Moscati. Štyri mesiace v pravidelných 15-dňových intervaloch chodil Nazzaro na to isté miesto, aby sa modlil. Jednu noc sa mu snívalo, že ho bude operovať San Giuseppe Moscati a na druhý deň sa zobudil úplne uzdravený.
Druhý zázrak
Raffaele Perrotta bol už od útleho veku diagnostikovaný s ťažkou meningokokovou cerebrospinálnou meningitídou. Podľa lekárov nemalo dieťa žiadnu nádej na dlhé prežitie. Keď sa jeho stav zhoršil, jeho matka sa obrátila k svätému Giuseppe Moscati a dala fotografiu lekára pod vankúš svojho syna. Po niekoľkých hodinách sa chlapec zotavil a choroba bola zničená. Bolo to v noci medzi 7. a 8. februárom 1941. Hoci sa tento zázrak stal chronologicky pred zázrakom Constatina Nazzara, Cirkev ho uznala až potom.
Tretí zázrak
Giuseppe Montefusco bol prítomný pri kanonizácii svätého Giuseppe Moscati. Keď v roku 1978 vo veku 20 rokov začal trpieť únavou, bledosťou, závratmi a nedostatkom chuti do jedla, lekári mu diagnostikovali akútnu myeloblastickú leukémiu. Žiadny zázračný liek by Jozefovi neumožnil uzdraviť sa. Zatiaľ čo chorý muž nereagoval na terapiu a bol považovaný za beznádejného na uzdravenie, jeho matke sa raz v noci snívalo o lekárovi v bielom plášti. Zašla za farárom a po porade s ním išla do kostola Gesu Nuovo, kde spoznala na fotografii Giuseppe Moscatiho, lekára videného v sne. Potom sa matka so synom spoločne vrúcne modlili a v júni 1979 sa celkom uzdravil a opäť mohol pracovať ako kováč.
Prípad bol predložený Kongregácii pre kauzy svätých, ktorá 27. marca 1987 vydala dekrét o zázraku potvrdzujúci „spôsob relatívne rýchleho, úplného a trvalého uzdravenia, ktorý nemožno vysvetliť podľa
medicínskych poznatkov“ .
Tieto tri uzdravenia, z výlučne medicínsko-vedeckého hľadiska nevysvetliteľné, predstavujú tri zázraky, ktoré Cirkev neapolskému lekárovi uznala. V skutočnosti existuje mnoho ďalších ľudí, ktorí prisahajú, že ich uzdravil svätý Giuseppe Moscati.
Ešte vyšší je počet ctiteľov, ktorí mu vzdávajú úctu každý deň a najmä v deň, keď sa slávi jeho liturgický sviatok. Ako povedal Ján Pavol II.: "Motívom jeho činnosti ako lekára teda nebola len jeho profesionálna povinnosť, ale vedomie, že Boh ho umiestnil vo svete, aby konal podľa svojich plánov, s láskou prinášať úľavu, ktorú ponúka lekárska veda pri zmierňovaní bolesti a prinavracaní zdravia".
