Najprv spása duše, potom zdravie tela - svätý Jozef Moscati

Už ako neapolský študent a neskôr ako profesor, vedúci lekár aj vedec, svedčil o viere svojím životom. Nedal na ľudské ohľady a vždy dával najavo svoje kresťanské zásady. Nazývaný bol mužom modlitby a bol presvedčený, že dôkazom lásky k Bohu je zhoda s jeho vôľou. 

Neoženil sa, aby slobodnejšie mohol slúžiť blížnym. Vždy sa snažil pôsobiť aj apoštolsky a mnohých priviedol k obráteniu. Na prvom mieste bol u neho Boh a na druhom dobro blížneho. Mnohí boli presvedčení o jeho nadprirodzených daroch vrátane bilokácie a jasnovidectva. Bol príkladom harmónie medzi medicínou, vedou a svätosťou. Jednému svojmu žiakovi napísal: "Nie veda, ale láska premieňa svet."

Jozef Moscati pochádza z Benevento v Taliansku. Narodil sa 25. 7. 1880 zbožnému Františkovi, ktorý bol predsedom miestneho súdu a Ružene de Luca. Títo manželia mali 9 detí, Jozef bol siedmy. Pravidelná spoločná modlitba bola v rodine samozrejmosťou. Rodina sa v r. 1881 presťahovala do Ancony, kde bol otec menovaný radou odvolacieho súdu. Rovnaké zamestnanie mal aj v Neapole, kam sa po smrti otcových dvoch bratov všetci presťahovali.

Jozef mal od detstva rád chvíle modlitby, duchovné čítania a rád zo svojho vreckového rozdával almužny. Keď mu otec ukazoval nemocnicu nevyliečiteľne chorých, myslel pritom, ako neskôr uviedol, na pominuteľnosti všetkých vecí. 

Od mladosti chodieval denne k svätému prijímaniu. Neskôr hovorieval: "Kto prijíma denne sväté Prijímanie, má ohromnú silu a dokáže prekonať utrpenie života i pokušenia." Bol pokojnej, vyrovnanej povahy a v mladosti prejavoval na svoj vek veľkú múdrosť. Na gymnáziu pri štúdiu vynakladal značné úsilie prenikať k podstate látky, to bolo aj základom jeho neskoršieho vedeckého myslenia.

Po maturite, už v 17 rokoch, začal študovať lekársku fakultu v Neapole a v decembri toho istého roku mu zomrel otec. Už keď sa rozhodoval pre štúdium medicíny, plánoval apoštolát medzi lekármi a chorými. K chorým cítil súcit už od detstva a neskôr chápal povolanie lekára ako alternatívu kňazského povolania, ako službu potrebným, ktorí trpia a tým i Bohu. Svojim pohľadom sa pri štúdiách kamarátom netajil. Lekársky diplom s najlepšími výsledkami dostal v r. 1903. V nasledujúcom roku mu zomrel jeho brat Albert. V roku 1906 pri erupcii Vezuvu, obetavo zachraňoval zranených a chorých pri evakuácii z budovy, ktorá sa bezprostredne po tom, čo ju s posledným opustil, zrútila.

V nemocnici sa Jozef osvedčil ako veľmi dobrý lekár, bol vynikajúcim diagnostikom a v jeho záujme bola starostlivosť o celého človeka, nielen o telo, ale aj o dušu. V roku 1908 bol menovaný asistentom, o tri roky neskôr adjunktom, stal sa vedúcim oddelenia pre nevyliečiteľne chorých. Pomerne skoro začal tiež prednášať na klinike a z oblasti medicíny napísal 32 kníh. Jeho vedecké práce udivujú nielen odbornosťou, ale aj krásnym slohom a vyjadrovacím jazykom. Navyše sú preniknuté aj náboženským obsahom a sú v nich známky apoštolského pôsobenia. 

O Jozefovi je napísané, že zo svojej sály urobil kováčsku vyhňu vedy a bol zapáleným vedcom. Ako profesor patologickej anatómie robil výskum na poli biochémie. Tam, kde jeden z profesorov dal nápis: "Tu je miesto, kde smrť pomáha životu." Jozef Moscati pridal kríž a nápis: "Smrť, ja som ťa premohol."

Jeho úžasné vedecké myslenie bolo rovnako ľudské i náboženské. Pokrok vedel spájať s tým, čo bolo už známe a nemá byť zanedbávané. Snáď vďaka jeho vzťahu k Eucharistii zostával cez všetky svoje postavenia a hodnotenia pokorným a otvoreným ku všetkým pacientom. 

Napriek pracovnému zaťaženiu sa denne zúčastnil svätej omše a tiež sa modlil ruženec. 

Mimo práce v nemocnici mal osobnú ordináciu a zrána chodil aj do chudobných štvrtí Neapola. Nešlo asi len o jedinú ťažko chorú, ktorej poradil najprv povolať kňaza, pretože najskôr treba myslieť na spásu duše, potom na zdravie tela. Aj keď bol lekár tela a vedec, dušu mal za dôležitejšiu ako telo a potom ošetroval až do úplného uzdravenia.

Mnohé rodiny navštevoval bezplatne a rovnako tak liečil v sirotinci v Pompejách. Veľkú časť príjmov vynaložil na liečenie svojich bezplatných pacientov, najchudobnejším zastrkával ďalšie peniaze pod prestieradlo. Mohol žiť v luxuse, ale odmietal si kúpiť aj vlastný dom s odôvodnením, že z lásky k Bohu sa musí zriecť zbytočných výhod. Všetku svoju nádej vkladal v Krista a hovoril: "Odchodom do neba sa skončia všetky problémy. Máme nádej ísť tam rýchlo. Ježiš je našou nádejou. Vložme do Ježiša celý náš život, a dosiahneme tým nebo." 

Jozef bol trpezlivý a pre chorých bol povzbudzujúcim anjelom. Upozorňoval na hodnotu utrpenia. A kde veda nemohla nič robiť, to otvorene priznal a vyzval k modlitbe a k dôvere Pánovi, ktorý môže vyliečiť aj vtedy. K vlastnostiam, ktorými žil, patrilo priateľstvo a pravda. 

Mimoriadnu starostlivosť venoval tým, ktorí sa vracali z frontu. V rokoch 1915 - 1918 bol riaditeľom vojenskej nemocnice. V tom čase prednášal fyziologickú chémiu a potom klinickú chémiu.

V roku 1922 sa stal docentom na klinike všeobecného lekárstva. Nasledujúceho roku vo sa zúčastnil medzinárodného kongresu v Edinburghu a zároveň navštívil mimo Neapol aj Rím, Londýn, Paríž a vykonal púť do Lúrd. 

Rok pred smrťou sa u neho objavili veľké bolesti hlavy a rakovina. Hovoril: "Trasiem sa ako pružina, ale veľmi dúfam v modlitbu a sebaovládanie." Vo veku 47 rokov zomrel náhle, vraj následkom výronu krvi a v posledných slovách sa obracal na Boha, ktorému sa úplne odovzdal.

Blahorečený bol v roku 1975 a v roku 1987 Jánom Pavlom II. vyhlásený za svätého.

Masima