Blahoslavená Elena Guerro - učila aj svätú Gemmu

Elena prišla na svet 23. júna 1835 v Lucce v Taliansku v kresťanskej rodine. Manželia Guerrovi mali predtým už tri deti, ale všetky zomreli. Elena prijala ako osemročná sviatosť birmovania. Táto sviatosť ju hlboko poznamenala. Napísala, že počas prípravnej novény sa cítila ako v raji. Bez toho aby o tom s niekým hovorila, bola naplnená veľkou láskou k Duchu Svätému. Pochopila, že Duch Svätý si praje, aby bol vzývaný nielen od nej, ale od mnohých ľudí. Táto záležitosť sa stala štandardnou túžbou po celý jej život.

Jeden z Eleniných bratov sa rozhodol pre kňazský stav. Otec preto povolal do domu učiteľa, aby ho vyučoval. Pretože Elena bola veľmi nadaná, rada by sa tohto vyučovania zúčastnila, ale matka jej to nedovolila. Musela sa namiesto toho k svojej veľkej ľútosti venovať hudbe, maľovaniu a pleteniu.

Meštiansky štýl, ktorý určoval rodinný život, bol pre Elenu príliš malý a úzky. Akási silná túžba ju hnala, aby urobila niečo veľké pre Božiu slávu a pre spásu ľudí. Sama o sebe neskôr napísala: Táto mladá žena márnila svoj čas pri klavíri, zatiaľ čo bola opanovaná vrúcnou túžbou vydať sa do cudzích krajín za neveriacimi.

Konečne mohla vstúpiť k Dámam lásky k blížnemu (Združenie veriacich žien). Bola to pre ňu cesta, ako sa postupne odpútať od rodinných väzieb. Keď v Lucce vypukla cholera, dostala od matky dovolenie, aby smela navštevovať chorých.

Elena mala neobyčajný dar zhromažďovať okolo seba ľudí a nadchnúť ich pre Boha a jeho kráľovstvo. Ako mladá dievčina vytvorila zo svojich priateliek Združenie kresťanského priateľstva. Členky nemali nejaké zvláštne povinnosti, ale mali plne uskutočňovať kresťanský život. Toto združenie bolo v podstatne predchodcom Katolíckej akcie. Prvá skupina sa skladala z piatich mladých, ale čoskoro pristupovali ďalšie a pripájali sa skupinky z iných toskánskych miest. Neskôr z toho vznikla kongregácia Oblátky Ducha Svätého.

Elena sa počas prázdnin stretávala s dievčatami z poľnohospodárskeho vidieka a robila im malý výklad o Panne Márii. Jej ručne písané poznámky z tej doby podávajú výrečné svedectvo o jej schopnostiach hovoriť k druhým o Bohu. Sama však nebola veľmi spokojná s malým krúžkom mladých žien. Vie, že Pán ju volá k niečomu inému, ale nevidí žiadnu možnosť, ako uskutočniť svoju túžbu. Výsledkom je, že sa Elena stáva mlčanlivou a zádumčivou. Aby ju rozptýlilo, otec ju bráva do divadla, ale to jej nepôsobí žiadnu radosť.

Čo ju však naozaj potešilo, bola púť do Ríma, kam ju so sebou vzal otec. Keď sa vrátila z Ríma, bola pevne rozhodnutá prekonať odpor matky. Životopis svätej Angely Merici jej nakoniec ukáže cestu. Helena by chcela ako táto svätica robiť niečo pre mládež. S niekoľkými svojimi priateľkami chce založiť kongregáciu oblátok Ducha Svätého. Elena, s podporou dómského farára,  9. decembra 1872 otvára súkromnú dievčenskú školu pre meštianske a šľachtické dievčatá. Škola je v Lucce spočiatku prijímaná s veľkým nadšením, ale čoskoro vznikne nedôvera a odpor a mnoho spoločníčok Elenu opustí. Ale Elena sa aj tak nevzdáva.

V Pravidlách, ktoré spísala, hovorí: Kongregácia má samu seba pokladať za semeno z raja, ktoré Boh vo svojej múdrosti a dobrote zasial do sŕdc jednotlivých ľudí. Jej kongregácia postupne opäť získala dôveru a nakoniec sa prihlásilo toľko záujemkýň, že dom musel byť rozšírený.

Vzniká budova s ​​dielňami pre výučbu rôznych povolaní. Ale opäť dôjde k veľkým ťažkostiam a niektorí dokonca usilujú o to, aby bol dom zrušený. Elenina odvaha poklesla a začína sa pohrávať s myšlienkou, že všetko vzdá. Práve v tomto období prechádza Luccou Don Bosco. Žiadala ho, aby ju prijal medzi sestry Panny Márie Pomocnice. Svätec však dodal Elene novú odvahu, aby v diele aj napriek odporu ďalej pokračovala. A skutočne, aj tentoraz sú protivenstvá prekonané a kongregácia znovu rozkvitá. Biskup v Leccu je ochotný uznať jej kongregáciu, ale má podmienku, aby rehoľná spoločnosť mala vhodný dom.

Elena kúpi z dedičstva po otcovi v roku 1882 starší palác, z ktorého je vybudovaný materinec kongregácie. Tu zostane až do svojej smrti, píše početné duchovné spisy a vychová veľa dievčat, medzi nimi aj Gemmu Galgani. 

Gemma aj Elena žili v Lucca počas celého svätého života, navzájom sa veľmi dobre poznali a boli skutočnými „priateľkami v Kristovi“. Azda najpozoruhodnejším faktom je, že Elena zomrela v rovnaký dátum ich skonu. Svätá Gemma zomrela 11. apríla 1903, jej učiteľka Elena rovnako 11. apríla, v roku 1914. Obe zomreli v sobotu. Gemma, ležiac na lôžku v bolestiach, sa rada utiekala k malej brožúrke pre Svätú hodinu, ktorú napísala Elena Guerro pod názvom Hodina modlitby s Ježišovom trýzňou v Getsemane.

Ctihodný otec Germanus CP píše: „Rozhodla sa praktikovať túto oddanosť, aj keď sa obmedzila na posteľ… Gemma na ňu pozerala ako na poklad a na prvom svätom prijímaní sľúbila Ježišovi, že ak ju uzdraví, bude každú štvrtkovú noc recitovať Svätú hodinu.
Gemma bola uzdravená, a preto dodržiavala svoj sľub, „Svätú hodinu“ praktikovala každý štvrtok večer až do svojej smrti.

Gemma v skutočnosti často počas tejto „Svätej hodiny“ prijímala niektoré z najneobvyklejších milostí od Boha - často sa jej zjavoval Ježiš a práve počas tejto doby jej častokrát dal svoju tŕňovú korunu spolu s mnohými inými mimoriadnymi milosťami. Na otázku, prečo sa tak veľmi teší na Svätú hodinu, Gemma odpovedá: „Aká som vždy šťastná, keď som strávila hodinu súcitného Ježiša! Keď sa štvrtkový večer priblíži, cítim sa úplne inak, taká šťastná. Piatok je pre mňa vždy festivalovým dňom.“ [Lettere ed estasi, s. 30.]

Keď v roku 1907 blahoslavená Elena Guerro počula, že sa podnikli kroky na to, aby sa Gemma pozdvihla k oltárom Cirkvi, napísala: „Moje úbohé srdce sa raduje s vedomím, že pracujú na oslávení môjho svätého žiaka, Gemme Galgani.“ A zdá sa, že Gemma, vďačná za starostlivosť, ktorú jej blahoslavená Elena a jej náboženské sestry venovali, získala pre túto vznešenú ženu milosť zomierania na svätú sobotu, keď zvonili veľkonočné zvony, 11. apríla, 1914 - nielen na výročie sviatočnej soboty, ale aj dátum výročia úmrtia Gemmy (11. apríla).

Výchova mladých dievčat je jednou záležitosťou, úcta k Duchu Svätému ďalšia. V Pravidlách jej kongregácie stojí: Dievčatá zveria vedenie svojho myslenia a konania Duchu Svätému. Práve v čase, keď sa koná v Taliansku kongres slobodomurárov, na ktorom plánujú postup boja proti Cirkvi, Helena prehlasuje: Ach, my tak málo chápeme Ducha Svätého, tak málo ho poznáme. Jeho, ktorý je večnou Božou Láskou. Prví kresťania konali veľké divy jeho mocou, pretože viac než my vnímali božský Dych z Večeradla. Keby kňazi uctievali Ducha Svätého a katolíci sa modlili k Duchu Svätému, mohli by obnoviť vlny milostí z jeruzalemského Večeradla a apoštolát medzi neveriacimi a heretikmi by bol veľmi účinný.

Elena rozšíri v roku 1888 svoju sedemtýždňová prípravu na Turíce. Ale celkom jasne vidí, že jej spisy majú slabý ohlas. Hľadá inú cestu a dostane nápad napísať v tejto veci Svätému otcovi. Prostredníctvom svojho duchovného vodcu napíše v rokoch 1895-1903 päť dôverných listov pápežovi Levovi XIII. Skutočnosť, že Lev XIII. venuje jej listom takú pozornosť, môže byť znamením toho, že ho inšpiroval Duch Svätý.

Elena v prvom liste prosí Leva XIII., aby pozval kňazov a veriacich k Novéne k Duchu Svätému. Pápež tomuto návrhu skutočne vyhovel. Vo svojom liste vyzval všetkých biskupov, aby veriacich vyzvali k Novéne k Duchu Svätému. Úmyslom tejto modlitby je návrat tých, ktorí sa odvrátili od Cirkvi. Pápež žiada dokonca Elenu, aby oznámila, či nemá ďalšie podobné osvietenie.

Reakcia pápeža znamená pre Elenu veľkú radosť, súčasne však nie je spokojná s tým, že by touto Novénou malo všetko skončiť. Povolá preto k životu Združenie trvalého večeradla. Členovia sa zhromažďujú po siedmich a modlia sa v určitý deň k Duchu Svätému a angažujú sa v šírení jeho úcty. Elena vo svojich listoch znovu a znovu vyzýva pápeža Leva XIII., aby vyzval veriacich dať svoj život úplne pod vedenie Ducha Svätého. 

Jej záležitosťou sa stane obnoviť tvár krajiny tým, že Cirkev a spoločnosť kresťanov sa obnoví a kresťania sa opäť zjednotia. Píše: Turíce neskončili. Skôr pokračujú v každý čas a na každom mieste, pretože Duch Svätý by sa chcel darovať všetkým ľuďom, a všetci, ktorí po ňom túžia, ho môžu prijať. Preto nesmieme závidieť apoštolom a prvým kresťanom, musíme byť len pripravení prijať ho a on príde tak, ako prišiel k nim. 

V roku 1896 Elena prosí pápeža Leva XIII., aby pozval celý svet do trvalého večeradla. Táto prosba nakoniec prispeje k tomu, že pápež Lev XIII. vydá v roku 1897 svoju encykliku o Duchu Svätom Divinum Illud Munus.

V septembri 1897 prijme Elenu v prvej súkromnej audiencii. Klérus sa o encykliku o Duchu Svätom a o úctu k nemu málo zaujíma. To prinúti Elenu k ďalším spisom o Duchu Svätom a k organizácii ľudových misií. V jednom liste ešte raz prosí pápeža, aby záležitosť encykliky o Duchu Svätom obrátil v skutok. Pápež opäť reaguje. Píše všetkým biskupom výzvu, aby sa modlili novénu k Duchu Svätému, zvlášť v záležitosti jednoty kresťanov. V dôsledku tohto úspechu napíše Elena vo svojom denníku: Môj Bože, daj, aby Svätý Otec sám bol poslušný.

Posledné roky jej života sú poznamenané nepochopením a utrpením. Bola to odpoveď na niekoľkokrát opakovanú ponuku stať sa obeťou za záchranu duší. Kvôli ťažkostiam v jej ráde je odvolaná z funkcie hlavnej predstavenej a prepustená zo svojich funkcii. Dostane dokonca zákaz ďalej písať spisy.

Elena znáša túto situáciu osem rokov. Žije v najväčšej prostote a pokore a ako obyčajná sestra. Vo svojom denníku píše: Robiť dobro je krásne. Ale nerobiť nič, pretože to druhí chcú, dať si zviazať ruky, bez toho aby sme sa bránili, a úplne sa odovzdať do Božej vôle, je ešte väčšie dielo.

V posledných troch rokoch svojho života je Elena často chorá. Zomiera 11. apríla 1914 na Bielu sobotu. Bezprostredne pred smrťou vstala z lôžka, obliekla sa, pobozkala zem a hlasno zvolala: "Verím!" Pochovaná je v kaplnke oblátiek Ducha Svätého v Lucce.

V roku 1956 vyhlásil Ján XXIII. Helenu za blahoslavenú. Pri tej príležitosti ju nazval apoštolkou Ducha Svätého pre našu dobu.

Masima