%20(1).jpg)
Svätý Peregrín sa narodil v roku 1260 v severotalianskom meste Forli, ako jediný syn vznešených rodičov. Už v mladosti sa s typickým talianskym temperamentom zúčastnil v politických bojoch, ktoré v tom období prebiehali medzi Velfmi a Ghibellinmi. Aj preto tam poslal Svätý Otec v roku1280 generála nového rádu "Sluhov Márie", svätého Filipa Benici, aby podráždené mysle bojovníkov upokojil.
Dobrácky generál však narazil na päsť vodcu buričov Peregrína Laziosi, ktorá pristála na jeho líci. Vznešený kňaz Filip sa zachoval podľa Ježiša Krista - s preveľkou láskavosťou sa k Peregrínovi obrátil a ponúkol mu i druhé líce, aby ho udrel. Toto gesto zatriaslo srdcom zúrivého mladíka.
Zahanbene bežal za kňazom, kajúcne sa mu vrhol k nohám a prosil o odpustenie i o požehnanie. Vznešený kňaz, napodobňujúci Ježiša Krista mu odpustil aj ho požehnal, dokonca, keď Peregrín od neho odchádzal, nahlas sa za neho, svojho potupiteľa, modlil.
Peregrína odvtedy všade, kam sa pohol, sprevádzal obraz vznešenej tváre Filipa, naplnenej nebeskou láskavosťou a tichosťou. S obdivom hľadel na nadzemskú veľkodušnosť a s opovrhnutím a hlbokou bolesťou na zaslepenosť svojej neskrotnej povahy. Jeho myseľ celkom zaplnila úprimná kajúcnosť a bolesť skrúšeného srdca.
Boh však skrúšeným a poníženým srdcom nepohŕda, a Peregrín, nadchnutý Božím vnuknutím a ním vedený, neodolal hlasu svojho svedomia, ktorý ho priviedol pred oltár najsvätejšej Panny, ktorej v tichej pokore vyznával svoj zločin a hanebnosť.
Jedného dňa uzrel pred sebou Kráľovnú nebies, ktorá sa mu prihovorila: "Choď do Sieny, tam nájdeš bohumilých mužov, ktorí sa volajú mojimi sluhami, pridaj sa k nim!" Dovtedy pyšný sveták sa v hlbokej skrúšenosti uponížil, poslúchol Svätú Pannu, rozlúčil sa s rodinou i priateľmi a spolu s odchodom z rodného mesta odišli aj všetky spomienky búrlivej mladosti.
Keď došiel na určené miesto, kajúcne zabúchal na bránu kláštora. Otvoril mu vrátnik a na jeho prosbu ho odviedol k predstavenému kláštora. Aké ho však prekvapenie! Celý dojatý pozeral na vľúdnu tvár predstaveného, ktorým nebol nikto než kňaz Filip, ktorý skrúšeného Peregrína hneď objal a bratským bozkom privinul do svojho srdca aj do počtu nábožných bratov.
Po čase, určenom na prípravu vstupu do kláštora uplynul, s plesajúcim srdcom prijal z rúk najvyššieho predstaveného, generálneho, posvätné rúcho Servitov. A jeho radosť sa znásobila - dostal za úlohu postaviť v rodnom meste Forli kláštor Servitov a ujať sa jeho riadenia. Bol to veľký krok dôvery, veď Peregrín nebol ešte vysvätený za kňaza a predsa mu zverili taký dôležitý úrad. Tejto neľahkej úlohy sa zhostil veľmi zdarne, na jeho práci sa viditeľne odrážalo Božie požehnanie.
Peregrín sa zakrátko stal priateľom i radcom najpoprednejších mešťanov, pre svojich spolubratov bol vzorom a zrkadlom a nábožnosti, rovnako aj pre všetkých obyvateľov mestečka. Obľúbený Peregrín sa vyznačoval aj prísnou kajúcnosťou za svoje predošlé hriechy a neprávosti, čím si vyslúžil všeobecný obdiv. Po dobu tridsať dní si nesadol, ani neľahol, iba kľačal, alebo sa v stoji oprel o stenu.
A táto jeho prísna kajúcnosť zapríčinila, že mu na nohe vznikla bolestná, nezahojiteľná rana, navyše so strašným zápachom. Peregrín sa však nikdy nesťažoval, hoci mal ukrutné bolesti, hlasne vzdával chválu Spasiteľovi za milosť, že mu bol dopriaty tento ťažký kríž, aby už tu na zemi mohol konať dostatočné pokánie za svoje hriechy.
Lekári však mali iný názor, jednohlasne sa zhodli, že mu nohu musia amputovať, inak mu hrozí smrť. Peregrín s operáciou súhlasil, no v noci pred zákrokom sa v ňom usídlili strach a úzkosť. S boľavou nohou sa takmer doplazil do kláštornej kaplnky, pokľakol pred obrazom umučeného Spasiteľa a s veľkou skrúšenosťou sa modlil k Bohu, aby si vyprosil silu a odvahu k tomuto ťažkému zákroku. Neznesiteľné bolesti zrazu prestali, Peregrín s nevýslovnou vďakou uprel zrak na ukrižovaného Spasiteľa a zaspal takým hlbokým a posilňujúcim spánkom, aký už nemal celé roky.
Ráno sa pred ním objavili lekári s operačnými nástrojmi v rukách, ale miesto pacienta s bolesťou ich vítal usmievavý Peregrín so slzami vďaky v očiach. Najlepší lekár ho počas noci uzdravil. Užasnutí a nesmierne prekvapení lekári pozerali na zahojené rany a zdravú nohu. Keď im potom Peregrín vyrozprával nočnú udalosť, všetci svorne velebili Boha a postarali sa, aby sa zvesť o uzdravení Peregrína bleskovo rozniesla po celom meste. Mešťania sa potom verejne poďakovali Bohu modlitbou za divotvorné uzdravenie ich dobrodinca a jeho vyslobodenie z trápenia.
Svätý Peregrín sa napokon dožil vysokého veku, zomrel v roku 1345 a svoj odpočinok našiel v rodnom meste Forli. V roku 1725 ho pápež Benedikt XIII. vyhlásil za svätého.
Masima - Verím a Dôverujem
