Veľmi krátka, zato mocná modlitba

Jednou z najkratších, ale najsilnejších modlitieb, ktoré sa môžeme modliť, je tradičné „Sláva Otcu...“

Sláva Otcu,  i Synu i Duchu Svätému, 

ako bolo na počiatku, 

tak nech je i teraz i vždycky, 

i na veky vekov. Amen.

Čo robíme, keď sa modlíme túto modlitbu? Katechizmus (KKC 294)  nám hovorí, že Božia sláva je v tom, že Boh prejavuje a udeľuje svoju dobrotu. Keď sa teda modlíme Sláva Otcu..., oslavujeme našu skúsenosť s tak veľkoryso zdieľanou Božou dobrotou. "Božia sláva nie je nič iné ako sláva bezodplatnej lásky k ľuďom." (Kardinál Raneiro Cantalamesa) Základným hriechom je odmietnutie oslavovať Boha, tým, že ľudská bytosť odmieta oslavovať Boha, prichádza o Božiu slávu, preto by sme nemali zabúdať na častú a vrúcnu modlitbu Sláva Otcu.

Pri tejto modlitbe oslavujeme Boha za to, že nás miluje. Otca oslavujeme, keď uznávame, že Otec vie o nás to najhoršie, ale že toto poznanie používa na to, aby nás ešte viac miloval, pretože skutočne potrebujeme, aby nás viac miloval. 

Oslavovať Otca tiež znamená chváliť Otcovo odmietnutie stať sa fatalistickým voči našim zlyhaniam, oslavovať Otca znamená hlásať, že sme milovaní jednoducho preto, že sme Jeho. Spomeňme si na Ježiša, oddával sa v úplnej poslušnosti Otcovej vôli a modliť sa Sláva Otcu znamená prosiť o milosť darovať sa Otcovi ako Ježiš, v úplnej poslušnosti Jeho vôli. 

Vyrieknuť Sláva Synu znamená oslava Boha tým, že sa necháme vtiahnuť do aktu lásky, ktorý bol vykonaný na kríži. Svätý Ambróz hovorí: "Nebudem sa chváliť, lebo som vykúpený. Nebudem sa chváliť preto, že som bez hriechov, ale preto, že hriechy sú mi odpustené. Nebudem sa chváliť preto, že som osožný alebo preto, že mi je niekto užitočný, ale preto, že Kristus je za mňa zástancom u Otca, lebo Kristova krv bola vyliata za mňa." 

A napokon, vyslovením Sláva Duchu Svätému prosíme Tretiu osobu Najsvätejšej Trojice, aby prišla do nášho srdca a zmocnila sa nášho bytia. Sme si totiž vedomí toho, ako môžeme byť naklonení  nebyť  duchovnými – namiesto toho sme často telesní, svetskí, zbožní, materialistickí, zahľadení do seba namiesto toho, aby sme sa riadili inými. 

To, čo oslavuje Boha, smeruje k nemu v poznaní našej neschopnosti, nehodnosti, bezmocnosti, nášho skutočného hriechu. Keď sa v týchto chvíľach odovzdáme Bohu, najviac ho oslavujeme, pretože vtedy na ňom vo všetkom závisíme bez akéhokoľvek klamu o našej vlastnej „dobrote“. Boha oslavujeme tým, že si uvedomujeme svoju závislosť od Boha vo všetkom. Prosíme o neustálu premenu.

Masima - Verím a Dôverujem