%20(1).jpg)
Noël Pinot sa narodil 19. decembra 1747 v Angers v západnom Francúzsku ako šestnáste dieťa svojich rodičov. Novorodenec bol pokrstený hneď na druhý deň. Vo svojom ranom detstve mal Noël pred očami ako príklad odvahu svojho otca a jeho pracovitý, odriekavý život tkáčskeho majstra. Otec však zomrel už v roku 1756. Zatiaľ čo otec odovzdal chlapcovi radosť z dobre vykonanej práce, matka ho naučila modliť sa.
V roku 1753 bol najstarší Noëlov brat René vysvätený za kňaza. Staral sa so zvláštnym záujmom o domov rodiny. Noël sa mu zveril, že by chcel byť tiež kňazom. V roku 1765 vstúpil ako osemnásťročný do seminára a 22. decembra 1770 bol vysvätený za kňaza.
Nasledujúcich 10 rokoch bol abbé Pinot kaplánom v rôznych farnostiach. V roku 1781 bol menovaný duchovným pre nevyliečiteľne chorých v Angers. Mladý kňaz ich tešil tým, že v prítomnosti chorých slúžil svätú omšu a kázal. Zvlášť sa staral o posvätenie a záchranu chorých. Láskavosť abbého Pinota bola pre týchto ľudí neobyčajnou útechou. Milovali ho a nehľadiac na jeho mladosť bol pre nich ako otec.
Keď sa uvoľnila farnosť v Louroux-Béconnais, menoval biskup z Angers Noëla Pinota tunajším farárom. Do svojho úradu Pinot nastúpil 14. septembra 1788, na sviatok Povýšenia svätého Kríža. Farnosť mala viac ako 3000 veriacich a skladala sa z ďaleko roztrúsených malých osád, ktoré boli medzi sebou po zlých cestách ťažko dostupné. Aj keď mal na pomoc kaplána, musel farár obsiahnuť obrovské množstvo práce. Bol pripravený pomáhať svojim farníkom vo dne v noci – tak svojim kňazským úradom, ako aj prispievať im materiálne. Veď z lásky k chudobným rozdal všetko, čo mal.
Po vypuknutí revolúcie sa strhla na nebi francúzskej cirkvi hrozivá búrka. Ústavodarné zhromaždenie chcelo všetky cirkevné záležitosti upravovať osobitným predpisom. V roku 1790 boli vydané pre klérus civilné ustanovenia. Biskupské stolce a farské miesta mali byť do budúcnosti ustanovované voľbami. Každý departement volil svojho biskupa, každý okres svojho farára. Biskup mal svoju voľbu iba oznamovať pápežovi „ako vrchnej hlave svetovej cirkvi, v ohľade na jednotu viery a z povinnej spolupatričnosti“.
27. novembra 1790 vydali poslanci zákon, že všetci biskupi, farári, kapláni, vedúci seminárov a ostatní klerici vo verejnej službe sú povinní zložiť prísahu vernosti na civilnú ústavu. Kňazi, ktorí prísahu odmietli, boli vyhlásení za zosadených. Ak napriek tomu vykonávali svoj úrad ďalej, boli obžalovaní. Hoci sa pápež ešte nevyjadril, farár z Louroux sa rozhodol, že prísahu nezloží. Navštívil svojich bratov v úrade v okolí. Keď niekde narazil na nerozhodnosť, pokúšal sa ich presvedčiť. „Buďte si istí, že pápež túto prísahu odsúdi...“ Svojho vlastného kaplána však presvedčiť nemohol.
Keď starosta z Louroux vzal na vedomie odmietnutie farára, pozval kaplána, aby vykonal zákonom predpísanú prísahu. Abbé Garanger prišiel na výzvu trasúci sa na celom tele. Jedni sledovali jeho slová s ľadovým mlčaním, iní s odmietavým bzukotom. Pinot nechal kaplána zatiaľ pokračovať v jeho aktivitách.
Čoskoro potom pápež Pius VI. civilnú ústavu odsúdil. Abbé Pinot, bez toho, aby čakal na ďalší vývoj, vystúpil 27. februára 1791 po skončení nedeľnej omše ešte raz na kazateľnicu. Úmyselne si vybral tento deň, pretože sa v Louroux zhromaždili veriaci zo susedných obcí. Bez toho, aby povedal jediné zraňujúce slovo, vysvetlil v dobre premyslenej reči, prečo on ako katolícky kňaz je povinný poslušnosťou iba Petrovmu nástupcovi, hlave cirkvi Ježiša Krista, a preto odmietol prísahu na civilnú ústavu.
Pinotov odvážny príklad bol nákazlivý. Jeho vášnivý protest mal širokú odozvu. Všeobecná rada zostavila hneď správu pre revolučný tribunál v Angers a požadovala zatknutie „podpaľača“ a „rušiteľa všeobecného pokoja“. Nasledujúci piatok prišlo komando Národnej gardy do dediny, aby farára zatklo. Bol spútaný a na svojom vlastnom koni odvezený a odsúdený sa po dva roky zdržiavať vo vzdialenosti aspoň 30 kilometrov od svojej farnosti. Najskôr našiel prístrešie v hospici nevyliečiteľných, kde bol s radosťou prijatý. Ale jeho pobyt tam bol tŕňom v oku prívržencom revolúcie.
V priebehu povstania vo Vendée sa smel nakoniec v roku 1793 Noël Pinot vrátiť do svojej obce Louroux – v slávnom sprievode. Vtedy obsadila armáda vidiečanov Saumur a Poitiers a držala revolučnú armádu nejakú dobu v šachu. Vo svojom úrade zotrvávalo viac revolúcii oddaných kňazov, ale žiadny sa nemohol udržať. Viera stáda mala skalopevnú nepoddajnosť. Bohužiaľ to bolo iba krátke oteplenie medzi dvoma búrkami.
V júni 1793 začal znova čas prenasledovania. Národný konvent vyslal na západ „zástupcov ľudu“, ktorých moc bola neobmedzená a ktorých hrôzovláda v provincii zúrila často ešte strašnejšie ako v Paríži. Poľovačka na vzdorujúcich duchovných sa znovu otvoril.
Noël Pinot sa musel prestrojiť a žiť ako vyhnanec. Mohol ako mnohí iní utiecť do zahraničia, ale zostal radšej u tých, ktorých mu Boh zveril. Veľká väčšina jeho farníkov mu bola síce verne oddaná, ale vedel veľmi dobre, že mu hrozí možno zrada.
Pretože farnosť so svojimi vresoviskami a lesmi bola veľmi rozsiahla, mohol sa Abbé Pinot dobre skrývať v odľahlých poľnohospodárskych dvoroch. Veriaci s láskou dávali pozor a starali sa o jeho úkryty, ktoré musel často meniť, pretože Národná garda dostala správu o jeho prítomnosti a stále znova vykonávala domové prehliadky.
Celé dni sa zdržiaval v stodolách a stajniach a trávil čas spánkom, modlitbou, čítaním a písaním. Len čo sa zotmelo, vychádzal von a prinášal chorým Najsvätejšiu sviatosť. Krstil novorodencov, vyučoval deti, stretával sa s veriacimi, spovedal ich a utešoval. Okolo polnoci konal prípravy na svätú omšu. Veriaci, ktorí sa spolu so svojim farárom vydávali v nebezpečenstve smrti, sa tak mohli zúčastniť na obeti svätej omše a prijímať Najsvätejšiu sviatosť. Náboženský život teda pokračoval, podobne ako kedysi v katakombách.
Abbé Pinot udržiaval kresťanský život katechézou, modlitbou a sviatosťami a vyzdvihoval pritom obzvlášť nutnosť spoločnej modlitby v rodine. Jeho varovania boli aktuálne vtedy, ako sú aj dnes: „Kresťanská rodina je prvým krbom výchovy k modlitbe. Zvlášť sa odporúča každodenná rodinná modlitba, pretože je prvým svedectvom modlitby cirkvi. Katechéza, modlitebné skupiny, „duchovné vedenie“ sú školou a pomocou pre modlitbu.“
Rok 1794 začal krvou a slzami. Všetok kresťanský kult bol zakázaný, dokonca aj pri schizmatickej „národnej cirkvi“. Na hlavy duchovných boli vypísané vysoké odmeny. Noël Pinot už ani nemal miesto, kam by sa uchýlil k odpočinku. Jeho všetok majetok, trocha bielizne a to najnutnejšie na slúženie svätej omše, sa vošlo do malého vrecka.
Sieť okolo vyhnanca sa stále viac sťahovala. Návrh, aby sa odobral na ďaleké, pokojné miesto, odmietol. Pripravoval sa denne na smrť a utešoval sa tým, že ho jeho farníci nikdy nezradia. Obetovali by všetko, aj vlastný život, aby zachránili svojho kňaza. Boli stále obťažovaní národnými gardistami pri hľadaní jeho úkrytu, ich domy boli rabované a pustošené.
Potom udrela „vláda teroru“. 8. februára sa Abbé Pinot zdržiaval v dedine Milandrerie pri madam Peltier-Tallandierovej. Keď sa bol večer na záhrade nadýchať vzduchu, napriek tme ho spoznal jeden robotník, ktorého predtým veľkodušne podporoval, volal sa Niquet. Ten hneď odbehol, aby Pinota udal. Národná garda sa vydala na cestu.
Okolo 23. hodiny bol dom obkľúčený. Vnútri to nikto netušil. Všetko už bolo pripravené na omšu, keď začali padať rany na dvere. Bolo ešte sotva trochu času ukryť kňaza do truhlice a odpratať bohoslužobné náčinie, potom madame Peltierová otvorila dvere.
Pretože statočná vdova vytrvalo mlčala, bol dom prehľadaný. Za strašných nadávok a bitiek sa nechal Noël Pinot bez odporu zatknúť. Jeho kňazský ornát bol zabavený. Bol dopravený do Angers. Po desiatich dňoch väzby o vode a chlebe bol Abbé Pinot postavený pred revolučný súd, ktorému predsedal odpadnutý kňaz. Po prečítaní obvinenia pri pohľade na rozprestretý ornát navrhol odsúdenému: „Nechceš ísť pod gilotínu vo svojom kňazskom odeve?“
„Áno,“ odpovedal bez váhania tento svedok viery, „to by bolo pre mňa veľkým zadosťučinením.“ „Nuž teda,“ odpovedal sudca, „budeš oblečený a v tomto odeve pôjdeš na smrť.“
Poprava bola vykonaná v ten istý deň.
„Mučeník sa modlil v hlbokej zbožnosti,“ uviedol Abbé Gruget, verný očitý svedok, pápežovi. „Jeho tvár bola pokojná, z jeho čela žiarila radosť vyvolených…“
Noël Pinot stál v piatok o tretej hodine (v hodine smrti Ježiša Krista) na popravisku. Vydali mu jeho ornát. So štvorcípou hviezdou na hrudi predstúpil pred kata. Abbé Gruget mu z diaľky udelil rozhrešenie. Nastalo vírenie bubnov. Gilotína zasvišťala. Obeť bola dokonaná: Duša dobrého pastiera predstúpila pred oltár Boží!
Takto zomrel Abbé Noël Pinot, farár z Louroux-Béconnais, 21. februára 1794 vo veku 46 rokov. 31. októbra 1926 ho pápež Pius XI. vyhlásil za blahoslaveného.
Masima - Verím a Dôverujem
