%20(1).jpg)
Eugenie Senningerová (1928-1985) mala vo veku 22 rokov mimoriadny zážitok, ktorý okamžite ukázal jej eucharistické povolanie. Bol to sviatok Corpus Domini v roku 1951. Kým bola monštrancia na oltári, na jednej zo zastávok eucharistickej procesie stál pred ňou mladý študent, vtedy sa udialo čosi, čo Eugenie takto opisuje: „Akoby sa Ježiš na mňa pozeral zo sv. Hostie nevýslovne jasným spôsobom a hovoril ku mne nahlas a počuteľne, intenzívne pôsobivo. Neporovnateľne dôverne, nevýslovne odhodlane a predsa pokorne sa ma pýtal a povedal mi tieto úžasné slová: „Ak ma miluješ, tak príď.“ Hneď som pochopila čo to znamenalo: „Nasleduj ma do náboženského stavu.“
O štyri roky neskôr sa Eugenie pripojila k sestrám dominikánkam v Niederviehbachu v Bavorsku a dostala meno sestra Mária Franziska od Kristových rán.
Už po troch rokoch pobytu v kláštore prežila mladá tridsaťročná mníška dva eucharistické zážitky, ktoré ju poznačili na celý život. V júni 1958 počas adorácie zakúsila zo svätostánku neopísateľne blaženú lásku Ježiša, svojho Ženícha. A len o dva mesiace neskôr, 4. augusta 1958, jej Pán dal milosť, aby ho mohla vidieť na vlastné oči „v jeho nekonečnej sláve v Eucharistii“. Ježiš od tej chvíle neprestajne hovoril k jej duši a viedol ju k skutočnej úlohe svojho života: „Chcem od teba ustavičnú adoráciu, to je jediný dôvod, prečo si tu!“
26. apríla 1978 si sestra Mária Franziska do svojho denníka zapísala: „Len pre toto ‚Byť s Ním‘ a ‚utešovať Ho‘ som na tomto svete“.
Pod pojmom "byť utešiteľom eucharistického Pána", by sme určite očakávali adoračnú sestru, ktorá v tichosti trávi mnoho hodín pred Najsvätejšou sviatosťou. Ale život sestry Márie Franzisky bol úplne opačný: táto dominikánka 26 rokov učila rôzne predmety na strednej škole a bývala v kláštore, ktorý si vyžadoval jej čas a jej energiu.
Práve preto nám môže byť príkladom a pomáhať nám, aby sme sa aj uprostred každodenného života plného práce stali adorátormi v duchu a pravde, robili všetko z lásky k Bohu, a tak skutočne utešovali Pána. Nie je to povzbudivé aj pre nás?
Panna Mária naučila svoju dcéru, aby sa stala malou ako on: "Buď najmenšia... čo je zlé na tom, byť veľmi malá? ... Všetko znášajte v pokore!" Pre milujúcu mníšku to bol boj na celý život.
20. júna 1984 sa sťažovala: "Dnes na svätej omši som bola veľmi deprimovaná, pretože ma veľmi bolí, keď som napriek všetkému úsiliu vždy posledná. Vždy mám oveľa viac potrieb ako ostatní, zaberá mi to viac a viac času ako ostatným... Zlostila som na Boha, že mi dal vlastnosť byť vždy poslednou. Potom som si uvedomila, že všetko, čím trpím, bolo špeciálne navrhnuté Bohom pre moje kroky a zariadil, aby som bola vycvičená a skúšaná v pokore."
Aj Ježiš neustále povzbudzoval svoju ctiteľku, aby prijala poníženia, a vysvetľoval jej význam týchto utrpení: "Pamätaj, akou maličkosťou sa musíš stať, ak chceš byť jedno so mnou v najsvätejšej Eucharistii." Pre milovníčku, akou bola sestra Mária Franziska, nebolo nič krajšie a šťastnejšie, než spojenie so svojím milovaným.
Inokedy jej Pán sľúbil: "Dám ti všetko, o čo budeš prosiť, ak budeš pozorná iba k mojej adorácii. Zbožňovanie a milujúca dôvera je to, čo od teba chcem." Áno, ale ako to mohla prežiť v náročnom pracovnom dni?
Napísala: "Pochopila som, ako myslel túto adoráciu: nestarať sa o svoje malé ja, ale robiť všetko pre Neho, vždy venovať pozornosť len Jemu a mlčať, keď je to dobré a chcené... Aj toto je adorácia pre Ježiša, keď ochotne dávam Ježišovi všetky komentáre a poníženia, drobné štípance, ktoré ma zraňujú; hľadiac tak na Neho s láskou a v tichosti sa modlím za tých, ktorí mi dávajú tieto údery, ktoré sú podľa mňa nespravodlivé, aby sa neodvrátili od Ježiša, čo by poškodilo ich dušu."
Sestra Mária Franziska bola dôvernejšie zjednotená s Ježišom v Eucharistii, hlbšie jej dovolil zdieľať jeho eucharistické utrpenia: v jej úkryte a samote, v tom, že bola nepovšimnutá a málo počítaná, a v jej obeti za duše. Aj preto jej rok pred jej odchodom na večnosť Ježiš povedal: „Môžeš sa dôverne zjednotená so mnou obetovať Nebeskému Otcovi za svet."
Mária Franziska zomrela v predvečer svojho strieborného jubilea, 20. apríla 1985, na ťažkú rakovinu v nemocnici Milosrdných bratov v Regensburgu
