%20(1).jpg)
Ochrnutá španielska vdova, ktorej sa dostalo zázračné vyliečenie, založila prelomovú nemocnicu v Taliansku, ktorá zachránila tisíce životov, ale pomohla zaviesť reformu náboženského života žien.
Spomínaná vdova je Božia služobnica Maria Llorença Llong (alebo Lorenza Longo), ktorú pápež František nedávno vyhlásil za ctihodnú. Hoci jej život bol výnimočný, ukazuje, ako aj ten najskromnejší hriešnik môže napredovať v úsilí o svätosť.
Narodila sa ako María de la Estirpe Richenza v roku 1463, pravdepodobne v španielskom meste Lleida, bola dcérou šľachtického rodu Requences a potomkom slávneho kapitána španielskeho námorníctva. V roku 1483 uzavrela prosperujúce manželstvo s Juanom Llongom (alebo Longom), právnikom a priateľom Ferdinanda Aragónskeho (niektoré zdroje uvádzajú, že sa vzali v roku 1478).
Jediná epizóda, ktorú je známa z jej raného života, je tá, že sa ju sluha pokúsil zavraždiť. Sluhovi sa zrejme nepáčilo, ako mu jeho pani z nejakého dôvodu čosi vyčítala, a tak jej počas rodinnej oslavy dal do pohára s vínom jed. Nezomrela, ale trpela veľkými bolesťami a ochrnula (niektoré zdroje uvádzajú, že jej stav bol prozaickejším prípadom reumatoidnej artritídy).
Napriek tomuto stavu sa v roku 1506 s manželom presťahovali do Neapola, kde ho jeho Veličenstvo vymenovalo za miestokráľa (Španielsko ovládalo mesto v rokoch 1442-1799). Žiaľ, o necelé štyri roky bol Juan mŕtvy a 43-ročná Mária zostala sama na výchovu ich troch detí.
Krátko po manželovej smrti podnikla vytúženú púť do Svätého domu v talianskom Lorete. Dnes cesta trvá štyri hodiny jazdy autom. Vtedy ju museli nosiť v podstielke a niekedy aj po nerovných cestách. Napriek tomu, keď po svätej omši prednášala ďakovné modlitby, úplne sa vyliečila z ochrnutia.
Brala to ako znamenie od nášho Pána, aby sa venovala Jemu a celému ľudstvu. Prijala habit františkánskej terciárky a začala sa volať Maria Lorenza. Po návrate do Neapola zariadila starostlivosť o svoje deti a potom chodila robiť dobro po celom meste, vrátane nemocnice San Niccolò v Castel Nuovo. Niektorí hovoria, že bola „dušou lásky“.
Neapol neponúkal dostatok príležitostí na pomoc ľuďom v duchovnej aj časnej sfére. Po toľkých rokoch nútenej nečinnosti bolo možné v jej konaní rozpoznať túžbu nestrácať čas a naplniť každú potrebu, s ktorou sa stretla.
V roku 1519 sa Maria Lorenza stretla s významným filantropom Ettorem Vernazzom, ktorý založil nemocnicu v Janove a prišiel do Neapola, aby urobil to isté. S využitím ich obrovského majetku postavila druhú mestskú nemocnicu, ktorú potrebovala kvôli zvyšujúcemu sa počtu chorých. Nazvala ju Santa Maria del Popolo dei Incurabili (Nemocnica nevyliečiteľných). Mala slúžiť ľuďom s chronickými a nevyliečiteľnými chorobami, ako je napríklad syfilis. Mala aj lekáreň, vyvíjala lieky proti bolesti, sídlilo tam i výskumné laboratórium a mali priestor aj na ubytovanie príbuzných pacientov. Lekári a učenci prišli z celej Európy, aby sa podučili v jej laboratóriu.
Jej oddanosť pacientom bola taká veľká, že sa presťahovala do nemocnice, aby im bola čo najviac nablízku. Neskôr sa jej služby rozšírili aj o tehotné ženy. V tom, čo by sme dnes nazvali misijným vyhlásením, sestra Mária vyhlásila: "Každá žena, bohatá alebo chudobná, patricijka alebo plebejka, domorodá alebo cudzinka, keď je tehotná, zaklope na dvere a budú otvorené." Naozaj veľa žien bolo zachránených vďaka odborným cisárskym rezom, ktoré vykonali lekári nemocnice. Potom v roku 1526 vo veku 63 rokov otvorila aj dom pre prostitútky.
Hovorí sa, že keď sa jedného dňa po svätej omši modlila, počula, ako sa k nej Pán prihovára v svätyni svojho srdca.
"Mária, milovala si svojho manžela?"
"Určite," odpovedala, "áno, milovala som ho."
"Miluješ svoje deti?"
"Samozrejme!"
"Tak prečo Ma nemiluješ, Mňa, ktorý som pre teba toľko urobil?"
To spôsobilo, že zdvojnásobila svoje úsilie pomáhať nielen fyzicky chorým, ale aj ostatným. Pomáhal jej v tom všetkom prierez spoločnosti, od ľudí so skromnými prostriedkami až po bohatých šľachticov ako ona. Pod jej vedením sa mnohí stali františkánskymi terciármi.
Keď sa kapucíni v roku 1530 presťahovali, aby sa usadili v Neapole, najprv poskytla bratom ubytovanie v nemocnici pre nevyliečiteľných a potom pre nich postavila kláštor s názvom Sant' Eframo Vecchio. Inšpirovaná víziou, ktorú dostala, a dielom Mattea da Bascia, zakladateľa kapucínov, založila kapucínske klarisky a založila kláštor Santa Maria in Gerusalemme. Nový rád si dokonca vzal kapucínsky habit za svoj.
Je zaujímavé, že duchovným vodcom, ktorý Máriu v tomto smere povzbudzoval, nebol kapucín, ale svätý Kajetán z Thiene, zakladateľ theatínov. Kajetán mal skutočne hlboký vplyv na Máriu a práve on ju presvedčil, aby sa vzdala vedenia nemocníc, a aby založila rád.
V tomto povolaní pomáhalo mnoho bohatých žien, ktoré chceli podporiť takéto dielo, najmä potom, čo rád získal súhlas od Pavla III. v roku 1538. Svoju pomoc výrazne poskytli aj pápeži Lev X., Adrián IV., Klement VII. a Pavol IV. uznaním spoločnosti.
Založenie novej nadácie by potrebovalo niekoho o niekoľko desaťročí mladšieho. Mária mala niečo po sedemdesiatke. Nemohla robiť všetko čo chcela, a to ju dosť frustrovalo. K tomu sa pridala choroba, ktorá spôsobila, že sa jej paralýza nakrátko vrátila, na niekoľko rokov zmizla a potom sa opäť vrátila, tentoraz definitívne.
Mária trvala na tom, že jediné ženy, ktoré majú byť prijaté do rádu, sú tie, ktorým chýba zvyčajne požadované veno na vstup. Toľko žien požiadalo o prijatie ku kapucínskym klariskám, že Pavol III. stanovil počet rehoľných sestier prijatých na prijatie na 33 (preto ľudia vždy volali materský dom „Trentatré “, po taliansky „tridsaťtri“). Čoskoro sa rád rozšíril do celého Talianska a odtiaľ do celej Európy. Dnes sa nachádza po celom svete.
V roku 1539, po definitívnom návrate ochrnutia, Mária rezignovala na svoju funkciu abatiše. Posledné roky svojho života zasvätila modlitbe a formácii sestier. Zomrela 21.decembra1542.
