%20(1).jpg)
Vracali sme sa s manželom z nedeľnej svätej omše. Bolo to 16. októbra 2016. Manžel sa cítil dosť zle. Rýchlo sme sadli do auta a išli do nemocnice. Záchranári ho okamžite previezli na oddelenie kardiológie (bol to tretí infarkt) a zobrali ho na koronarografiu. Bola práve hodina Božieho milosrdenstva. Modlili sme sa s deťmi a s rodinou korunku k Božiemu milosrdenstvu. Z operačnej sály vyšla lekárka a povedala: „Je mi to veľmi ľúto, činnosť srdca ustala, manžel je resuscitovaný.“
Slzy mi tiekli po tvári. Vzývala som Ducha Svätého, aby viedol ruky lekára, ktorý resuscitáciu vykonával. Prosila som Matku Božiu a všetkých svätých o pomoc. Hovorila som tiež: „Ježišu, dôverujem Ti! Nech sa vyplní Tvoja vôľa, len mi a všetkým tu prítomným buď oporou.“
Po skončenej pätnásťminútovej resuscitácii zaintubovaného pacienta odviezli na oddelenie intenzívnej starostlivosti. Keď za nami prišli členovia oživovacieho tímu, počuli sme: „Pacient žije, ale na 100 % za neho dýcha respirátor.“ Poďakovala som lekárom a dcéra sa spýtala: „A čo ďalej…?“
Lekár odpovedal: „My ako oživovací kolektív sme urobili všetko, a zvyšok záleží na tom hore.“ Tiež nás informoval, že stav chorého je kritický. Pokiaľ prežije, nemusí nás poznávať, môže byť iným človekom, tzn. fyzicky neplnoprávnym, duševne chorým, najpravdepodobnejšie zostane vo vegetatívnom stave...
Na JIS ležal manžel od 16. októbra do 8. novembra zaintubovaný, navyše v umelom spánku. Štyrikrát lekári skúšali intubáciu ukončiť, ale hrozil mu edém pľúc, takže zaňho znovu dýchal respirátor. Navyše 1. novembra bol muž operovaný, pretože sa mu v stehne utvorila arterio-venózna fistula. Pred operáciou som vzývala sv. Charbela a urobila som manželovi na čele krížik.
O siedmej večer k nám prišla lekárka a povedala, že ja aj dcérky máme vojsť, aby sme sa rozlúčili, pretože mužov organizmus „odmieta poslušnosť“. Manžel ležal napojený na prístroje a na celom jeho tele stáli kvapky potu ako kvapky na okne za dažďa.
Bol studený, zhrubnutý a ošetrovateľovi sa nedarilo odobrať mu krv. V duchu som prosila sv. Charbela, sv. Jána Pavla II., naše deti, ktoré sme pred rokmi potratili, a všetkých svätých o zázrak manželovho uzdravenia, ak to bude vôľa Božia. Po krátkej chvíli sme dostali znamenie Božej milosti.
Manžel prestával byť taký studený, dostával farbu a podarilo sa odobrať mu krv na rozbor. Len znova za neho dýchal respirátor. Povolili nám ešte chvíľu byť pri jeho lôžku. Pomazali sme ho olejom sv. Charbela a pomodlili sa korunku k Božiemu milosrdenstvu. Manžel žil, ale výsledky a prognózy boli veľmi zlé. Prišla mozgová mŕtvica a sepsa.
Už keď sa manžel 16. októbra dostal v kritickom stave na JIS, povedala som dcére, že mi veľmi chýba olej sv. Charbela. V ten istý deň som mnoho ľudí prosila o modlitbu za manželovo uzdravenie. Na moju výzvu reagovala aj sestra Miriam, ktorá nás hneď v nemocnici navštívila. Slzy mi tiekli po tvári, keď nám na moje prekvapenie odovzdala olej svätého Charbela. Vtedy som jej povedala to, čo predtým dcére. Sestra odpovedala, že Božia Prozreteľnosť nad nami bdie a že ju k nám poslala. Od tej chvíle som denne manžela žehnala svätým olejom.
Keď som sa pri nemocničnom lôžku modlila korunku, môj muž, hoci „spal“, sa modlil so mnou, zreteľne pohyboval ústami. Keď to jeho sestra uvidela, rozplakala sa. Deň čo deň sa stále viac ľudí spolu so mnou zúčastnilo Eucharistie. Ešte chcem dodať, že som po jednej svätej omši slúžiacej za mužovo uzdravenie dostala od priateľov relikviu sv. Jána Pavla II. Po dohode s lekárom som ju s úctou priniesla na oddelenie intenzívnej starostlivosti. Priložila som relikviu manželovi k ústam a požehnala som ho olejom sv. Charbela.
Večer 8. novembra sa manžel prebudil z umelého spánku. Samostatne dýchal, s malou kyslíkovou pomocou cez nos. Otvoril oči a pozrel na mňa. Aká to bola radosť! Vnímala som, že ma spoznal, keď ma uvidel, ľahko sa usmial. Ďalší deň bol prevezený na kardiologické oddelenie. Začali sme sa navzájom žehnať olejom sv. Charbela a modliť sa spoločne.
Za nejaký čas začal manžel neisto hovoriť, ale už bolo možné mu rozumieť. Uvedomoval si, že ležal v umelom spánku, ale nemal ešte potuchy o čase. Rozumel všetkému, čo sa mu hovorilo. Približne týždeň po prebudení bol prevezený do rehabilitačnej nemocnice. Po rehabilitácii už chodil manžel samostatne. Lekári boli nadšení. Vedeli predsa, že ľudsky to bolo nemožné. Jeden z lekárov úprimne manželovi povedal, že keď sa dostal na JIS, boli presvedčení, že viac ako štyri dni neprežije. My vieme, že Pán Boh ho uzdravil na príhovor sv. Charbela.
Po návrate z nemocnice začal manžel rozprávať, čo prežil v umelom spánku. Na začiatku mal pocit, že leží pritlačený pod prívesom s veľmi nízkym podvozkom. Po určitej dobe bol uvoľnený, a keď ležal na lôžku, uvidel starca v kapucni a s fúzmi. Muž k nemu každý večer prichádzal, ľahol si naproti a strážil ho. Všetok zdravotnícky personál ho obchádzal tak, aby na neho nešliapol. Navyše na boku po pravej strane lôžka ležali dve nemluvňatá (myslíme si, že to boli naše deti, ktoré sme pred rokmi potratili). Vo chvíli, keď manžel líčil ten neobvyklý príbeh, som vzala do ruky časopis, kde na obálke bola fotografia sv. Charbela. Manžel naňho pozrel a bez zaváhania potvrdil, že to je práve ten starec, ktorého každý večer vídaval. Musím sa zmieniť, že manžel predtým nepoznal sv. Charbela a vôbec o ňom nepočul. Dnes je manžel zdravý. Uvedomujeme si, že bol zázračne uzdravený vďaka modlitbe mnohých ľudí, a predovšetkým kvôli príhovoru sv. Charbela.
