%20(1).jpg)
16. apríla 2016 o 18:58 hod. došlo v Ekvádore k zemetraseniu s magnitúdou 7,8 stupňa. Pri tejto katastrofe bolo 28 000 ľudí ťažko zranených, 663 ľudí prišlo o život, medzi nimi aj 33-ročná sr. Clare Maria z komunity Služobníčok Domova Matky. Táto írska misionárka spolupracovala na misijnom projekte v meste Playa Prieta, kde majú sestry na starosti školu. Spolu s ňou bolo pod betónovými múrmi budovy pochovaných aj päť detí.
Clare Crockett sa narodila 14. novembra 1982 v severoírskom meste Derry. Vyrastala v katolíckej rodine, bola pokrstená, prijala prvé sväté prijímanie a sviatosť birmovania, ale sama hovorí: „Nechápala som, čo som vlastne prijala, pretože ma to nezaujímalo. Boh nehral v mojom živote žiadnu rolu.“
Clare hovorí sama o sebe: „Ako dieťa som bola divoška a v škole ma poznali ako triedneho klauna. Vedela som veľmi dobre napodobňovať učiteľov, domáce úlohy som si nerobila a o vyučovanie som javila minimálny záujem, zvlášť čo sa týkalo náboženských tém. Ísť do kostola alebo modliť sa ruženec, to bolo pre mňa príliš nudné. Ustavične som rozprávala, až mi jedna rehoľná sestra z našej cirkevnej školy raz povedala: ,Prázdna nádoba robí veľa hluku.‘ Vtedy som nechápala, čo tým chcela povedať. Ale mala pravdu. To všetko som nerobila zo zloby, ale jednoducho preto, lebo som žila vo svojom svete a mala som iba jeden cieľ: stať sa slávnou herečkou; herečkou známou nielen v Írsku, ale na celom svete.
Ako 14-ročná som čítala v novinách oznam: ,Pre všetkých, ktorí snívajú o tom, že raz budú stáť na javisku. Tento workshop vám ponúka možnosť nazbierať skúsenosti a odborné vedomosti, potrebné pre prácu vo filme alebo v televízii.‘ To bolo niečo pre mňa! Vďaka tomuto workshopu a môjmu úspechu som sa mohla stať členkou divadelnej skupiny, ba dokonca som dostala aj osobného manažéra. V tomto čase sa všetko točilo okolo môjho tela, mojich vlasov, môjho výzoru. Keď som mala spievať, vystupovala som úplne sebaisto a s presvedčením, že mám šancu. To nebol pre mňa žiaden problém, bola som si istá, že som lepšia ako všetci ostatní, a divadlo, herectvo, tvorivé písanie, recitovanie i réžiu som doslova milovala.
Keď som mala 15 rokov, dostala som svoju prvú prácu v televízii na anglickom Kanáli 4. Neskôr som na tom istom kanáli moderovala ďalší program. V šestnástich som už celkom samostatne moderovala dôležitejšie relácie a v osemnástke som dokonca hrala vo filme. Bola to síce malá rola, ale vedela som, že iba tak sa dá postúpiť. Vo svete šoubiznisu je hriech oslavovaný. Všetci moji priatelia a aj ja sme žili v hriechu: pili sme, fajčili, randili s chalanmi, pohŕdali sme rodičmi ...
Moje dve spolužiačky sa rozhodli zúčastniť na víkendovom kurze o viere a pozvali aj mňa. Keďže to bolo čosi náboženské, odmietla som, no ony sa vrátili také nadšené, že na ďalšie stretnutie som zo zvedavosti išla s nimi. Vlastne sa mi to vôbec nepáčilo a ani som nerozumela, o čom hovorili. Keď som potom sedela pri poklone pred Oltárnou sviatosťou, myslela som si: O čom mám hovoriť s týmto kúskom chleba?
Vlastne som si myslela, že som na celkom nesprávnom mieste, no predsa som v tichu tej malej kaplnky cítila, že Ježiš mi chce niečo povedať. Cítila som, že musím zmeniť veľa vecí, ale myslela som si, že Boh nemá právo hovoriť mi, čo mám zmeniť. To je môj život. Bála som sa predovšetkým toho, že mi vezme moje šťastie.
Po tejto skúsenosti som sa z času na čas modlila, teda – rozprávala som sa s Bohom a Pannou Máriou, ale vo svojom živote som nič nezmenila. Raz som počula rehoľné sestry hovoriť na tému povolania a kresťanského života. Mala som pocit, že to všetko sa týka mňa, že všetko hovoria mne, hoci som vôbec nevedela, čo vlastne znamená povolanie. V ten deň som prisľúbila Pánovi zmeniť svoj život, aby som mu mohla celkom patriť. Ale už na ďalší deň som si to rozmyslela, obrátila som sa mu chrbtom a povedala: Dovidenia, Ježiš!
Od dvanástich som fajčila a pila, trávila som veľa času na rôznych párty a v kluboch. Všetky svoje peniaze som premrhala na alkohol a cigarety. Cez víkendy som sa opíjala s priateľmi, a keď som mala sedemnásť, začal sa alkohol stávať pre mňa vážnym problémom.
Jedného dňa mi zavolala priateľka Sharon Dougherty a spýtala sa ma, či nechcem ísť do Španielska, všetko je už vraj uhradené. Cestovať zadarmo do Španielska, pomyslela som si, 10 dní párty na pláži a na slnku. Samozrejme, že idem. Sharone mi dala adresu, na ktorej som si mohla vyzdvihnúť letenky. Plná očakávania som tam zazvonila. Otvoril mi asi 40-ročný muž a voviedol ma do miestnosti, v ktorej sedeli dospelí s ružencom v ruke a priateľsky na mňa hľadeli. Prekvapená, že som tam nenašla svojich priateľov, ale samých „starých ľudí“, som sa opatrne spýtala, či cestujú do Španielska. S nadšením mi odpovedali: ,Áno, ideme na púť.‘ – Čože, púť? Nevedela som síce, čo to je, ale bolo mi jasné, že to má niečo spoločné aj s návštevou omše.
Moja priateľka, ktorá sedela na zemi, doplnila: ,Ach, áno, zabudla som ti povedať, že tam budeme bývať v kláštore.‘ To bolo na mňa priveľa a hneď som chcela z toho vycúvať. Ale ona sa nevzdala: ,Clare, tvoje meno je na letenkách, už sa to nedá vrátiť.‘ Dobre, pomyslela som si, veď sa nemusím zúčastniť na ich programe, pôjdem si ľahnúť na pláž. Ibaže my sme nešli na Ibizu, ale do malého mesta, aby sme tam prežili Veľký týždeň – bez pláže, bez slnka a bez párty; vôbec nič tam nebolo.
To prvé, čo som po príchode do kláštora hľadala, bola cigareta a zrkadlo. Nechcela som iným liezť na nervy, ale presne to som robila. Pre mňa boli dôležité iba moje vlasy, moje obočie, moje cigarety a ja sama. Nemala som ani poňatia, čo je Veľký týždeň, a ešte menej som vedela, ako sa má rozjímať nad Kristovým utrpením, jeho smrťou a zmŕtvychvstaním.
Počas tohto týždňa sme mali rozhovory o viere, pracovali sme v skupinách, v náplni boli modlitby a sväté omše. Chodila som iba na tie podujatia, o ktorých som vedela, že by si iní mohli všimnúť, keby som tam chýbala, napr. práca v skupinkách. Nikdy som nebola na svätej omši. V mojej skupine bol P. Rafael Alonso, zakladateľ komunity Služobníčok Domova Matky. Rozprávalo sa o svätej Eucharistii. Keď sa ma spýtali, čo si o tom myslím ja, vybrala som si cigaretu z úst a opýtala sa, čo je to Eucharistia. Hoci mi to všetci vysvetľovali a naozaj sa veľmi snažili, mne to neprinieslo žiadne osvietenie, a tak som len jednoducho odpovedala: Aha!
Na Veľký piatok mi niekto povedal: ,Clare, dnes musíš ísť do kostola.‘ Tak som teda na liturgiu išla, sadla som si do poslednej lavice a dávala najavo svoj nezáujem. Prišiel okamih, keď sa všetci postavili a stredom kostola išli dopredu uctiť si kríž. S rukami vo vreckách som sa postavila aj ja do radu a myslela som si: Kedy sa to konečne skončí, aby som mohla ísť von a jednu si zapáliť.
Keď som bola na rade, pobozkala som klinec, ktorý prebodol Ježišove nohy. V kostole vládlo úplné ticho a ja som v tomto momente cítila, ako keby mi niekto dal silnú facku. Pochopila som: tento Ježiš, ktorý tu visí na kríži, je Boh. Zomrel za moje hriechy, moju márnivosť, moju neveru, moju nečistotu... Pocítila som veľký smútok. Súčasne som ale pochopila, že jediná cesta, ako Ježiša potešiť, spočíva v tom, že mu dám svoj život.
Keď som sa vrátila do lavice, musela som plakať a plakať a plakať. Sama som nechápala, čo sa to vo mne deje. Počas niekoľkých sekúnd sa Boh dotkol môjho srdca a otvoril ho – a to bez jediného slova, v úplnom tichu. Zrazu sa ma zmocnil strach. Dať všetko Bohu? Môjho priateľa, moju kariéru, moje peniaze, môj mejkap, moje cigarety?
Nie, na to som ešte pripravená nebola. To, čo odo mňa očakáva, je nad moje sily. Preto som mu hneď povedala nie a prečítala som mu aj celý zoznam vecí, bez ktorých nedokážem žiť; predovšetkým bez diskotéky. A okrem toho som sa chcela stať známou herečkou.
Opäť som bola v Írsku a v hluku a zhone každodenného života som na túto milosť zase zabudla a žila som ako predtým. Na druhej strane som nevedela zabudnúť na španielske sestry. Celý rok sa Pán pokúšal osloviť ma, ale ja som ho nechcela počúvať a vyhýbala som sa tichu.
Bol to jeden obrovský duchovný boj. Moje svedomie mi hovorilo: Musíš to s tvojím priateľom ukončiť. Nemôžeš mu dať svoje srdce, lebo ho máš dať Ježišovi. Chcela som a súčasne nechcela urobiť tento krok.
Postupom času stratilo svoj význam všetko, čo ma robilo šťastnou, a ja som pocítila hlbokú vnútornú prázdnotu. Raz večer som bola v klube a príliš veľa som toho vypila. Išla som na toaletu, aby som sa vyvracala. A tu, na záchode, som jasne cítila, ako sa niekto na mňa pozerá. Cítila som silu intenzívneho pohľadu ... bol to Pán! Súčasne som vo vnútri počula jeho hlas: ,Prečo ma neprestávaš zraňovať?‘ Tento pohľad ma vo vnútri mučil a videla som, ako svojou opitosťou a hriechmi Pána nanovo križujem. Pochopila som, že spôsobom, akým žijem, zraňujem nielen samu seba, ale aj Boha. Znova mi bolo jasné: máš všetko, ale nie si šťastná. No predsa som ešte stále nemala silu, aby som niečo zmenila.
Keď som mala 18 rokov, ponúkli mi rolu vo filme plnom násilia, pomsty a nenávisti. Pri práci na filme je o hercov veľmi dobre postarané, ponúkajú im tie najlepšie hotely a najexkluzívnejšie reštaurácie. Majú vlastnú maskérku a celý tím ľudí, ktorý im zabezpečuje nadštandardný komfort. Jedného večera som išla s režisérmi a hercami von, ale pretože som večer predtým bola úplne opitá, utiahla som sa po jedle do svojej hotelovej izby. Sedela som na posteli a prechádzala som si časový plán nasledujúceho dňa. V tichu svojej izby som aj napriek najväčšiemu luxusu a osobnému úspechu prežívala veľkú vnútornú prázdnotu.
Preplakala som celé hodiny, až kým som neurobila pevné rozhodnutie: Teraz alebo nikdy! Akonáhle dokončím školu, pôjdem do Španielska k sestrám a všetko odovzdám Pánovi. Keď som svojim priateľom v škole oznámila, že sa stanem mníškou, smiali sa a mysleli si, že som sa zbláznila, pretože som v jednej ruke držala pivo a v druhej cigaretu. ,Vyhodia ťa po dvoch týždňoch.‘“
Clarina matka rozpráva v jednom svedectve, ako si pred ňou kľakla a úpenlivo ju prosila, aby ostala v Írsku. „Bolo to ako skok z útesu do neistoty, ale verila som, že ma zachytia ruky Pána a Panny Márie a že mi vrátia naspäť moju dôstojnosť, slobodu a pravdu o tom, čím som bola.“
„V júni 2001 som s Božou pomocou opustila Írsko a aj všetko ostatné. Aj bez znalosti španielčiny som bola 11. augusta, na sviatok svätej Kláry, prijatá v kláštore u sestier Služobníčok Domova Matky. Začiatok naozaj nebol ľahký, pretože som sa musela zbaviť všetkých mojich nerestí a zlozvykov a naučiť sa rozmýšľať celkom iným spôsobom.
Keďže som sa už nemohla stať známou herečkou, chcela som sa stať aspoň známou sestrou. Náš zakladateľ páter Rafael mi dôveroval: ,Myslím, že sa známou sestrou staneš. Ale na to, aby si sa ňou stala, musíš byť tou najpokornejšou spomedzi všetkých sestier. A byť najpokornejšou, to znamená, že sa musíš naučiť poslúchať.‘ A tak som vedela: budem poslúchať!“
Novicmajsterka v jednom interview hovorí, že Clare skutočne preukázala mimoriadnu ochotu urobiť všetko, čo sa od nej vyžadovalo. V tom jej pomohol aj jej charakter, odhodlanosť robiť všetko naplno: všetko alebo nič! Mala rada prirovnanie s biankošekom, ktorý každé ráno Pánu Bohu vystavila a dovolila mu naň napísať to, čo chcel on. Toto si všimli všetci, ktorí s ňou žili. Bolo jedno, čo sa od nej žiadalo, jej odpoveď prišla vždy hneď a dokonca s úsmevom: „Veľmi rada!“
Prvé sľuby zložila, keď mala 23 rokov. Zvolila si meno sr. Clare Maria od Najsvätejšej Trojice a od Srdca Panny Márie. O 4 roky neskôr, 8. septembra 2010, sľúbila Pánovi pri večných sľuboch svoju trvalú vernosť navždy. Na osobnú cestu povolania dostala motto: A solas con Él solo, čo možno preložiť ako: Iba s ním samým. Veď tak sa začalo jej povolanie v ten Veľký piatok, keď Ukrižovanému pobozkala nohy. „Keď Pán zomrel za mňa, ako by som ja mohla nezomrieť sama sebe a nežiť už iba pre neho?“ vysvetľovala niekoľkým nechápajúcim hosťom.
Jej prvá misia bola v meste Belmonte, v španielskej provincii Cuenca. Veľmi rýchlo sa ukázal jej mimoriadny dar, ako deťom a mladým sprostredkovať pravdy viery a ako ich učiť láske k Ježišovi. Sprevádzala ich s veľkou horlivosťou na ich osobnej ceste vnútorného uzdravenia a posvätenia. Jej veľkým spojencom pri evanjelizácii bola gitara. Až do vyčerpania, napriek teplu, únave a migréne spievala s deťmi a mladými, aby v nich zapálila radosť a lásku k Bohu.
V americkom Jacksonville pomáhala vybudovať misijnú stanicu, potom pracovala vo Valencii, španielskom prístavnom meste, neskôr prišla do Ekvádoru a pracovala najprv v meste Guayaquile a potom v Playa Prieta.
Aj napriek aktivite a radosti, ktoré boli súčasťou jej práce, stále viac v nej rástla túžba po tichu a po čase, keď smela byť len sama s Pánom. Aj keď regula sestier predpisuje denne čas modlitby a tichú adoráciu, jej duši to nestačilo, pretože len v tichu mohla dobre počuť Boží hlas a zjednotiť sa s ním; Iba s ním samým.
8. apríla 2015, takmer presne rok pred smrťou, napísala P. Rafaelovi: „Aj keď je Veľký piatok smutným dňom, pociťujem v sebe radosť a horí vo mne túžba trpieť pre Pána; sama si to neviem vysvetliť. Všetko sa mi zdá byť málo: nedostatok odpočinku, pôst, horúčava, počúvať ľudí... všetko, čo ma niečo stojí, ma napĺňa radosťou, pretože mi to umožňuje byť v Pánovej blízkosti... Dlho som zotrvávala pred krížom a prosila o milosť, aby som nikdy, nikdy viac nezabudla, koľko pre mňa trpeli Pán Ježiš a Panna Mária.“
Sr. Clare práve učila dievčatá hrať na gitare, keď ich 16. apríla 2016 prekvapilo zemetrasenie, pri ktorom ona i jej žiačky prišli o život. Nachádzali sa v priestoroch na prvom poschodí budovy. Ešte pri obede, keď sa sestry rozprávali o smrti, ich sr. Clare uisťovala: „Prečo by som sa mala báť smrti, veď predsa pôjdem k tomu, s ktorým počas celého svojho života túžim byť.“
Zo sr. Clare vyžarovalo šťastie, ktoré pochádzalo z jej osobného stretnutia s Kristom a z jej rozhodnutia, dať mu všetko a nič si nenechať len pre seba. Na konci svojej autobiografie sa stotožňuje so slovami pápeža Benedikta XVI.: „Ak dovolíme Kristovi vstúpiť do nášho života, nič tým nestratíme; nič, nič, vôbec nič z toho, čo robí náš život slobodným, pekným a veľkým, to môžem dosvedčiť.“
Masima - Verím a Dôverujem
