%20(1).jpg)
Rímska cisárovná, svätá Helena, našla v Jeruzaleme v roku 326 kríž, na ktorom dokonal dielo ľudského vykúpenia Spasiteľ sveta, Ježiš Kristus. Na pamiatku tejto významnej udalosti slávila Cirkev od 5. storočia 3. mája sviatok nájdenia svätého Kríža.
Cisár Konštantín postavil v roku 335 podľa vôle svojej matky svätej Heleny veľkolepý chrám na vrchu v Jeruzaleme, kde bol nájdený svätý Kríž. Polovicu tohto Kríža, bohato ozdobeného zlatom a drahými kameňmi vystavila svätá Helena v tomto chráme k úcte veriacim a druhú polovicu poslala svojmu cisárskemu synovi Konštantínovi do Konštantínopolu (Carihrad). Cisár si ponechal časť Kríža a druhú časť poslal do Ríma, aby ju tam uložili v novopostavenom chráme, nesúcim meno chrám k svätému Krížu.
Za vlády cisára Heraklia ustanovila Cirkev novú slávnosť k úcte svätého Kríža, ktorá sa každoročne slávi 14. septembra ako Povýšenie svätého Kríža. Polovica Kríža zostala až do roku 614 v Jeruzaleme. V tom istom roku perzský kráľ Chosroes II. zaútočil proti oslabenému rímskemu cisárstvu a spustošil Mezopotámiu a časť Sýrie, zabral kresťanské mestá Edesu a Cesareu v Kapadócii, napadol aj Palestínu, Damask a napokon i Jeruzalem.
Meče pohanských Peržanov sa vo svätom meste silno oháňali. Koho nezavraždili, toho vzali do otroctva, kňazov, mníchov a mníšky neľudsky mučili. Akurát ctihodného patriarchu Zachariáša ponechali pri živote.
Diví pohania, lační po bohatstve ulúpili všetky poklady, medzi ktorými sa nachádzal aj svätý Kríž. Pred arcibiskupom Zachariášom ho uložili do skrinky a on ju potom musel zapečatiť svojím prsteňom. Arcibiskupa potom spolu so svätým Krížom odvliekli do mesta Ktesifon.
Ukrutný Chosroes II. dobre vedel, že kresťania majú drevo svätého Kríža vo veľkej úcte, dúfal, že mu zaňho dobre zaplatia a tiež mu dajú aj mastné výkupné za patriarchu Zachariáša. Chosroes vo svojom besnení pokračoval, až si podrobil Alexandriu, spustošil Egypt a zmocnil sa Kartága.
Rímsky cisár Heraklius sa obával mocného pohana Chosroesa a vyslal za ním poslov s prosbou o pokoj a pridal k nej aj svoje podmienky. Pyšný pohanský vládca však kresťanských vyslancov neprijal, namiesto toho poslal Herakliovi odkaz, aby Rimania nečakali žiadne prímerie a pokoj, pokým budú ukrižovaného človeka uznávať za Boha a nezačnú sa klaňať slnku. Táto výsmešná odpoveď zaslepeného pohana sa Herakliovi nepáčila. Carihradský patriarcha Sergius začal podnecovať cisára, aby sa konečne vzchopil a surového pohana napadol a pokoril, pričom mu k vedeniu vojny ponúkol cirkevné poklady a statky duchovenstva.
Po Veľkej noci roku 622 zhromaždil cisár svojich popredných bojovníkov, vzal do ruky kríž a prisahal: "Neopustím vás až do svojej smrti, budem spolu s vami bojovať, pokým zaťatý nepriateľ svätého náboženstva nebude pokorený." Rovnako prisahali aj kresťanskí vojaci.
Cisár sa potom obliekol do kajúceho rúcha, odohnal od seba nezákonnú manželku a vypovedal Peržanovi vojnu. Postavil sa do čela svojho oduševneného vojska, pred ktorým niesol zástavu s divotvorným obrazom Pána Ježiša Krista. Hoci mal oproti Chosroesovi oveľa menšiu armádu, veľmi rýchlo vydobyl Arméniu a potom mesto Gazall, kde zboril pohanský chrám, zasvätený slnku a tiež skvostný Chosroesov palác.
Pretože Heraklius bol láskavý kresťan, 50.000 perzským zajatcom daroval slobodu a postaral sa o ľudí, trpiacich vojnou. Bolo to gesto, ktorým si získal Peržanov. Obrátili sa k Bohu a modlili sa, aby ich čím skôr oslobodil od krvilačného tyrana Chosroesa.
Cisár prenasledoval utekajúceho zúrivca, až ho 12. decembra 629 dopadol pri zrúcaninách mesta Ninive a tam nad ním v krvavom boji, počas ktorej padol aj hlavný perzský vodca Rezastes, celkom zvíťazil. Porazený Chosroes zdesene utekal z mesta do mesta, pričom so sebou vláčil biskupa Zachariáša a svätý Kríž.
Heraklius sa nevzdával, ďalej ho prenasledoval, ničil jeho pevnosti, ale obyvateľom neublížil, akurát zajatcov prepúšťal na slobodu, hoci krutý Chosroes všetkých kresťanov, ktorí sa mu dostali pod ruky, neľudsky týral a vraždil. Sprotivil sa už aj samotným Peržanom a začali na neho ‚poľovať‘.
Chosroes sa utiahol do mesta Seleucie pri rieke Tigris, kde ho postihla úplavica. Vedel, že je zle, preto ustanovil za svojho nasledovníka syna svojej nemravnej otrokyne, Medarsesa. Lenže to vyvolalo hnev v jeho prvom synovi Sisroesovi. Keď sa dopočul, že ho otec zbavil trónu a vydedil, vzbúril sa proti otcovi, dal ho uväzniť a potom krutým spôsobom zavraždiť. Možno Chosreosove posledné spomienky boli tie, že rovnako ako on dal predtým zavraždil otca, to isté teraz mu teraz pripravil jeho vlastný syn. Niekedy sa histórie zvláštnym spôsobom opakuje.
Napokon si Sisroes vydobyl aj pozíciu kráľa Perzie a ponúkol Herakliovi prímerie. Vrátil zajaté Rimanky, kresťanov a medzi nimi aj Zachariáša, prepustil na slobodu, vrátil drahocenné poklady, ktoré jeho zverský otec odvliekol zo Svätej zeme a tiež i zapečatenú skrinku so svätým Krížom.
Cisár Heraklius naložil svätý Kríž na skvostný voz, do ktorého boli zapriahnuté štyri krotké slony a spoločne s biskupom Zachariášom v slávnostnom sprievode vošli v roku 629 do Jeruzalemu, aby nanovo povýšil v chráme svätý Kríž a poďakoval dobrotivému Bohu za víťazstvo.
Blížiac sa k mestu vzal Heraklius, oblečený už v drahocennom cisárskom rúchu a s korunou na hlave, drevo svätého Kríža na ramená a chcel ho sám niesť do chrámu. Keď však za nadšeného jasania kresťanov vstúpil na vrch, kde stál chrám svätého Kríža a bránou chcel vojsť dnu, zrazu sa nedokázal pohnúť z miesta. Neviditeľná moc jeho kroky zastavila. Zhromaždenie slávnostného sprievodu sa začudovalo a ľudia užasli.
Vtedy patriarcha Zachariáš pozdvihol oči k nebu a dlho sa modlil. Potom sa obrátil k cisárovi: "Si oblečený v celej cisárskej nádhere a Spasiteľ Ježiš Kristus bol pritom chudobne oblečený. Na hlave sa jagá drahocenná koruna a Ježiš mal tŕňovú korunu, si obutý, no On bol bosý."
Heraklius hneď zhodil zo seba všetky ozdoby, zložil korunu a vyzul sa a v takomto chudobnom rúchu potom už prekážky niesol do chrámu svätý Kríž. Povýšil ho na oltár, kde stával predtým. Udialo sa to 14. septembra 629 a odvtedy sa pri svätom Kríži v Jeruzaleme diali mnohé zázraky a cirkev od toho dňa slávi sviatok Povýšenia svätého Kríža.
O niekoľko rokov neskôr zajali mesto Jeruzalem Turci. Aby svätý Kríž nepadol opäť do rúk neveriacich a nebol pohanený, preniesli ho do Konštantínopolu, kde z neho a z čiastky, čo sa tam prechovávala od čias Konštantína, udeľovali rímski cisári západným európskym vladárom čiastočky, ktorí ich potom ako najvzácnejší poklad ukladali do chrámov a vrúcne uctievali.
