%20(1).jpg)
Blahoslavená Rosa sa narodila sa v Janove 14. októbra 1841 v hlboko kresťanskej, dobre situovanej rodine. V ten istý deň bola pokrstená vo farnosti S. Donato a dostala mená Rosa, Maria, Benedetta. Rosa našla vo svojom otcovi Francescovi a matke Adelaide Campanella, podobne ako ich ďalších päť detí, prvé vzory pre svoj morálny a kresťanský život.
Mladé dievča sa vzdelávalo doma, ako bolo v tých časoch v bohatých rodinách zvykom. So svojou pokojnou a láskavou povahou, otvorenou zbožnosti a dobročinnosti, však bola pevná a vedela reagovať na konfrontácie vtedajšej politickej a antiklerikálnej klímy, ktorá neušetrila ani niektorých členov rodiny Gattornovcov.
Vo veku 21 rokov sa Rosa 5. novembra 1852 vydala za svojho bratranca Gerolama Custa a presťahovala sa do Marseille. Nepredvídané finančné ťažkosti veľmi skoro narušili šťastie novej rodiny, ktorá bola nútená vrátiť sa do Janova v stave chudoby. A hrozili aj vážnejšie nešťastia: ich prvé dieťa, Carlotta, zostala po náhlej chorobe hluchonemá na celý život; Gerolamov pokus nájsť šťastie v zahraničí sa skončil jeho návratom, ktorý zhoršila smrteľná choroba; šťastie ďalších dvoch detí bolo hlboko narušené smrťou jej manžela, po ktorom zostala vdovou necelých šesť rokov po ich svadbe (9. marca 1858) a o niekoľko mesiacov neskôr aj stratou najmladšieho syna.
Postupnosť toľkých smutných udalostí v jej živote znamenala radikálnu zmenu, ktorú nazvala ‚obrátením‘ k úplnému darovaniu seba samej Pánovi, jeho láske a láske k blížnemu. Očistená skúškami a posilnená na duchu, pochopila skutočný význam bolesti a bola utvrdená v istote svojho nového povolania.
Pod vedením svojho spovedníka o. Giuseppe Firpo, zložila súkromné večné sľuby čistoty a poslušnosti na sviatok Nepoškvrneného počatia v roku 1858; potom v roku 1861 nasledovali sľuby chudoby v duchu svätého Františka z Assisi, ako františkánskeho terciára. Od roku 1855 mala aj výhodu denného svätého prijímania, čo v tých časoch nebolo bežné. Zostala neustále ukotvená k tomuto zdroju milosti a povzbudená stále rastúcou intimitou s Pánom nachádzala podporu, misionársku horlivosť, silu a horlivosť v službe svojim bratom a sestrám.
V roku 1862 dostala dar skrytých stigiem, najintenzívnejšie vnímaných v piatok.
Ako verná manželka a príkladná matka, ktorá svoje deti nikdy o nič nepripravila – vždy ich nežne nasledovala a milovala – s väčšou disponibilitou sa naučila podieľať sa na utrpení druhých a odovzdala sa v apoštolskej láske: "Zasvätila som sa s väčšou horlivosťou na zbožné skutky a navštevovanie nemocníc a chudobných chorých doma, pomáhajúc im tým, že som im uspokojovala ich potreby, ako som len mohla, a slúžila im vo všetkom."
Katolícke spolky v Janove sa o ňu uchádzali, takže hoci milovala ticho a skrytosť, jej skutočný evanjelizačný spôsob života bol všetkým známy. Na tejto ceste napredovala a stala sa predsedníčkou ‚Zbožnej únie Nových Uršulínok, dcér Panny Márie Nepoškvrnenej‘, ktorú založil Frassinetti, a na výslovné želanie arcibiskupa Charvaza bola poverená revíziou Reguly určenej pre Úniu. Presne pri tejto príležitosti, vo februári 1864, keď zdvojnásobila svoje modlitby k ukrižovanému Kristovi, dostala inšpiráciu pre novú Regulu, svoj vlastný špecifický základ.
Zo strachu, že bude nútená opustiť svoje deti, sa modlila, robila skutky pokánia a žiadala o radu. Fra František z Camporosso, laický kapucín, ktorému vyjadrila svoje obavy pred vážnymi ťažkosťami, ktoré hrozili, ju podporoval a povzbudzoval, rovnako ako jej spovedník a arcibiskup z Janova.
Rosa však svoje materské povinnosti pociťovala čoraz ostrejšie, preto hľadala autoritatívne potvrdenie slovami Pia IX., s tajnou nádejou, že sa jej uľaví. Pápež jej na audiencii 3. januára 1866 namiesto toho prikázal, aby okamžite začala svoju nadáciu a dodal: "Tento inštitút sa rozšíri do všetkých častí sveta tak rýchlo ako let holubice. Boh sa postará o tvoje deti. Musíš myslieť na Boha a jeho dielo." Rosa teda súhlasila, že bude konať Pánovu vôľu, a ako potom napísala vo svojich Spomienkach: "Veľkodušne som ich ponúkla Bohu a zopakovala som mu Abrahámove slová: ‚Tu som pripravená, rob svoju božskú vôľu....‘ Po tom, čo som sa ponúkla za jeho Dielo, dostala som nesmiernu útechu..."
Prekonala odpor svojich príbuzných a na sklamanie svojho biskupa opustila spolky v Janove a 8. decembra 1866 založila svoju novú rehoľnú rodinu v Piacenze, ktorú pomenovala ‚Dcéry svätej Anny, matky Márie Nepoškvrnenej‘. Rosa Gattorno, ktorá sa úplne zverila do Božej Prozreteľnosti a od začiatku bola motivovaná odvážnym dobročinným impulzom, začala s duchom materinskej oddanosti konsolidovať Božie Dielo, pozorne sa starala o akúkoľvek formu utrpenia a morálnej či materiálnej chudoby, s jediným úmyslom slúžiť Ježišovi v jeho bolestivých a zranených údoch a ‚evanjelizovať predovšetkým životom‘.
Vznikali rôzne diela pre chudobných a chorých s akoukoľvek formou choroby, pre osamelých, starých či opustených ľudí, malých a bezbranných, dospievajúcich, mladé dievčatá "v ohrození", pre ktoré zabezpečila vhodné poučenie a následnú integráciu do pracovného sveta. Okrem toho čoskoro otvorila školy pre ľudí a pre výchovu detí chudobných a ďalšie. Svoje dcéry nazývala ‚Služobníčky chudobných a služobníčky milosrdenstva‘ a nabádala ich, aby na znak Pánovej priazne prijali službu svojim bratom s láskou a pokorou.
Inštitút získal v roku 1876 dekrét a definítivne bol schválený v roku 1879. Matka Rosa však nebola ušetrená poníženia, ťažkostí a súžení všetkého druhu. Napriek tomu sa Inštitút rýchlo rozšíril v Taliansku aj v zahraničí, čím dosiahol vrúcnu misionársku túžbu zakladateľky: "Ó, moja láska! Ako horím túžbou, aby ťa všetci poznali a milovali! Chcela by som prilákať celý svet, dať všetkým, upokojiť všetkých... Chcela by som ísť všade a kričať, aby všetci prišli a milovali ťa." Byť ‚hlasom Ježiša‘ a prinášať všetkým ľuďom posolstvo lásky, ktorá zachraňuje, bolo a vždy zostalo najhlbšou túžbou jej srdca.
Tajomstvom jej cesty svätosti, dynamiky jej lásky a sily mysle, s ktorou dokázala s pevnou vierou čeliť všetkým prekážkam a viesť inštitút s plnou oddanosťou, odvahou a prezieravosťou, bolo jej nepretržité zjednotenie s Bohom a úplná, dôverčivá odovzdanosť v ňom: "Hoci som uprostred takého prívalu vecí, ktoré treba robiť, nikdy nie som bez spojenia s mojim Dobrom." Okrem toho mala hlboký zmysel pre príslušnosť k Cirkvi a bola vždy pokorná, zbožná a poslušná nariadeniam pápeža a hierarchie.
So svojou náklonnosťou k svätej Anne mala zvláštnu lásku k Márii, ktorej sa úplne zverila, aby celkom patrila Bohu. Takto žila až do februára 1900, keď chytila nebezpečnú formu chrípky a choroba sa rýchlo zhoršovala: jej zdravie, ťažko skúšané skutkami pokánia, častými vyčerpávajúcimi cestami a obrovským množstvom korešpondencie, starostí a vážnych sklamaní, už neodolalo. Rosa prijala 4. mája sviatosť pomazania chorých a o dva dni neskôr, 6. mája o 9.00 hodine, po ukončení svojej pozemskej púte zomrela svätou smrťou na generálke. Blahorečená bola 9. apríla 2000.
Rosa vo svojich Spomienkach hovorí o svätom Michalovi ako o svojom anjelovi strážnom. "Keď som sa modlila, videla som svojho archanjela svätého Michala s vytaseným mečom, ako ma bránil... Utešil ma a zmizol. Zostala som plná sily a elánu. Čelila by som tisícom armád."
"Jedného dňa som sa odporúčala svojmu anjelovi strážnemu a tiež tomu, ktorý mi dal Ježiša, svätému Michalovi archanjelovi. Videla som skupinu ohnivých démonov, ktorí sa na seba rútili. Anjel Michael ich prepichol mečom, ale toto zabitie bolo obrazné, keďže sa ich v skutočnosti nedotkol... Po polnoci podpálili dvere domu. Vyskočila som z postele k oknu, a keď som si dala závoj, cítila som, že mi našepkáva, ako by som mal postupovať. Michal mi povedal: ‚Som s tebou, neboj sa.‘ Na ďalší deň, v marci 1875 som išla na sväté prijímanie a cítila som sa veľmi zle. Bola som veľmi rozrušená, ale hneď ako som prijala Eucharistiu, videla som ho po svojom boku. Anjel Michal spolu so mnou ďakoval a so spojenými rukami sa klaňal Bohu, koľko trpel na mojej ceste do Ríma! Neviem, ako to vysvetliť. Zúrivosť pekelných duchov bola taká veľká, že ich dokázal zadržať iba môj anjel svätý Michal... Môj anjel Michal ich zahnal s vytaseným mečom. Odišli a už som ich nikdy nevidela ani nepočula."
Rosa vo svojich Spomienkach píše aj o svätom archanjelovi Gabrielovi: "24. januára 1889 v noci, unavená z toho, že som veľa pracovala pri stole, sa snažím zhromaždiť svoje myšlienky a nájsť zmysel meditácie. Bolo mi to ľúto, pretože som v modlitbe nenašla jednotu, ktorú som chcela. A zjavil sa mi krásny anjel, ktorý sa modlil blízko mňa. Vnútorný hlas mi povedal: ‚Modli sa za seba. Robí to, čo nemôžete urobiť vy; kompenzuje ti to. Anjel Gabriel zaujme tvoje miesto.‘ Bola som v duši veľmi šťastná."
Masima - Verím a Dôverujem
