%20(1).jpg)
V noci zo Zeleného štvrtku na Veľký piatok ukázal Pán svojej milovanej učeníčke veľký kríž, ktorý prijala bez toho, aby vedela, čo to znamená. Keď ju však neskôr chceli napísať do zoznamu pre budúcu voľbu predstavenej, nezdržala sa a svojmu božskému Majstrovi povedala: "Bože môj, mohol by si skutočne dopustiť, aby také stvorenie ako ja, bolo postavené do čela kláštora? Úpenlivo ťa prosím, odním mi tento kríž, každému inému sa chcem podrobiť."
Pán jej prosbe vyhovel a na sviatok Nanebovstúpenia Pána v roku 1690 bola za predstavenú zvolená Matka Katarína Antónia z Lévy-Chateaumorand. Margita Mária sa z toho úprimne radovala. Prvý dôkaz priazne, ktorý od novej predstavenej žiadala, bol, aby bola zbavená úradu asistentky, do ktorého mala byť opätovne navrhnutá. Ale Pán túto jej trochu unáhlenú prosbu neschválil a povedal: "Dcéra, ja som sa podriadil tvojej vôli a ty sa nechceš z lásky ku mne premôcť?" Pokorná sestra sa hneď vrátila k predstavenej a prosila, aby jej odpustila, že prejavila svoju vôľu. Zároveň prehlásila, že je ochotná spraviť všetko, čo jej bude prikázané. Zostala teda v úrade na blaho kláštora, ktorý k nej choval dôveru.
Boh dal rehoľnému domu v Paray poznať, že už čoskoro príde o zázračné svetlo, ktoré dosiaľ nazýva svojím. Spolusestry vraveli o Margite Márii s chválou o tom, že má veľké poznanie a milosť tešiť trpiacich a preto s dovolením predstavenej vraveli Margite Márii o svojich utrpeniach. Neraz to bolo veľmi dojemné, keď sa tieto duše zverovali dôverníčke Božského Srdca Pána. Ona ich potom utešovala nielen v ich ťažkostiach, ale nezriedka prenikala aj budúcnosťou, označovala neskoršie kríže a spôsob, ako ich niesť.
Predstavená však spozorovala, že svätica je unavená a preto jej zakázala okrem svätej hodiny zo štvrtka na piatok aj mnohé iné umŕtvovania. Sestra Dusson o tom hovorí: "Krátko pred smrťou Margity Márie som stretla matku predstavenú. Vravela mi: ‚Milá sestra, veľmi si ctíte Margitu Máriu, ale budete si ju ešte viac vážiť, ak vám poviem, čo som jej urobila. Prikázala som, aby mi priniesla svoje nástroje k umŕtvovaniu, bičík, kajúci pás a kajúcu košeľu. Hneď poslúchla. Teraz mám tie veci v skrini a nikdy ich späť nedostane.‘ Odvetila som: ‚Za to sme vám, milá Matka veľmi vďačné, lebo to jej práve spôsobovalo neustále choroby.‘"
Svätica pomaly, zato celkom otvorene predpovedala svoju smrť. Vravela: "Nebudem už dlho žiť, lebo nič netrpím. Naša milá Matka sa o mňa priveľmi stará." Inokedy sa vyjadrila ešte určitejšie: "Nepochybne zomriem toho roku, pretože netrpím. Tiež by som len prekážala hojnému ovociu, ktoré má priniesť istá kniha o pobožnosti k Najsvätejšiemu Srdcu." Mienila tým spis Pátra Croiseta, ktorý obsahoval náčrt života božej služobnice, ktorým bol celému dielu vtlačený znak vznešenosti a vážnosti a nová pobožnosť sa stala známejšou.
Pretože sestra Margita Mária cítila, že nebeský Ženích sa blíži, chcela sa na jeho príchod pripraviť 40-dňovou uzobranosťou a trochu sa povyspytovať. Tieto mimoriadne exercície začala v deň svojich 43. narodenín, 22. júla 1690.
Sestra Margita Mária strávila tých 40 dní v Najsvätejšom Srdci Ježišovom, do ktorého vložila celú svoju dôveru i nádej. Vo svojom životopise o tom píše: "Keď som mu odovzdala všetky svoje záležitosti, pocítila som pri jeho nohách podivuhodný pokoj. Dlho ma držal pohrúženú v priepasti mojej ničoty a ja som medzitým očakávala rozsudok. Vravela som mu: ‚Môj božský Majster, ty dobre vieš, že nie som schopná splatiť svoje dlhy. Uvrhni ma teda do väzenia, budem tomu rada, len keď to bude väzenie tvojho Božského Srdca. Až v ňom budem, pevne zviaž putá svojej lásky, pokiaľ všetko nezaplatím. Viem, že to nikdy nebude, a preto tiež nikdy nechcem opustiť tvoje Božské Srdce.‘" Takýmto zmýšľaním bola naplnená, keď sa priblížil čas výročných duchovných cvičení. "Teraz je rada na mne, aby som vstúpila do samoty, bude to však veľká samota," vravela sestre Kataríne Augustíne Marestovej, ktorá ju počas jej chorôb často ošetrovala.
V predvečer exercícií, 8. októbra 1690 ochorela a musela zostať v posteli. Privolali k nej lekára, ktorý už dlhšie pripisoval Margitine choroby Božskej láske a hovoril, že proti tomu niet liekov. Ani teraz nič vážne nespozoroval a dokonca sa stavil, že sa sestra Alacoque znovu uzdraví.
Svätica sa v prvých dňoch ľakala Božieho súdu, ale keď sa vyspovedala, bázeň sa premenila na dôveru a stravovala ju už len láska a žiadosť ísť k Bohu. Keď ju lekár uisťoval, že ešte nezomrie, odpovedala mu, že je lepšie, ak nepovie pravdu on, ako keby tak spravila ona. Bola pevne presvedčená o svojej blízkej smrti, a preto vrúcne prosila, aby bola zaopatrená sviatosťami umierajúcich. Pretože však nikto nepovažoval jej chorobu za nebezpečnú, jej žiadosti nevyhoveli. Margita Mária teda prosila, aby jej aspoň podali sväté prijímanie, že je ešte hladná. Sviatostného Spasiteľa potom 16. októbra prijala so serafínskou žiarou pobožnosti, dobre vediac, že je to naposledy.
Jedna zo sestier v kláštore pozorovala, že svätica veľmi trpí a chcela jej uľahčiť, ale chorá Margita Mária jej poďakovala a poznamenala, že okamihy, ktoré jej ešte zostávajú, sú priveľmi drahocenné na to, aby chcela stratiť čo len jediný z nich. Žiť a zomrieť na kríži jej bolo také sladké, že by na ňom zostala až do súdneho dňa, keby sa tak Bohu páčilo.
Poslednú noc pri nej bdela jej novicka, sestra Mária Nicol a bola tak svedkom Margitiných zbožných povzdychov. Boli to či verše žalmov alebo iné časti Svätého písma, ktoré vystriedali strelné modlitby, ktorými svätica prejavovala podľa vnuknutí okamihov svoje radostné nadšenie. Nežné a verné srdce Margity Márie nezabudlo povedať posledné "S Bohom" sestre Márii Nicol, čistotou tak veľmi podobné svätému Alojzovi. Ale aj napriek predchuti nebeskej blaženosti, prebiehala v duši sestry Margity Márie obava, že nezostane po svojej smrti dosť skrytá. Ona, ktorá si tak veľmi priala, aby sa na ňu celkom zabudlo. Preto si od predstavenej vymohla sľub, že nikdy nebude hovoriť o ničom, s čím sa jej zdôverila, ani o tom, čo by mohlo byť na jej chválu.
Ten sľub bol taký, že ho môžu zrušiť len vyššie dôvody, napríklad Božia česť. Lenže Margite Márii to nestačilo. Dala si zavolať sestru des Farges a vravela jej: "Milá sestra, prosím vás, napíšte hneď dôstojnému pátrovi Rolinovi, aby spálil moje listy a neporušil tajomstvo, o ktoré zachovanie som ho častejšie žiadala." A tiež tejto sestre povedala: "Sestrička, prosím vás, spáľte zošit z mojej skrine, ktorý som písala na rozkaz svojho spovedníka. Zakázal mi, aby som tak sama urobila, pokiaľ ho nepreskúma." Boh pritom nedal svätici v jej pokore poznať, že sestra des Farges je posladná, na ktorú sa môže s takou žiadosťou obrátiť, lebo táto duša sa v detinskej úcte k svojej bývalej novicmajsterke chránila, aby jej také prianie splnila. Radšej jej napovedala, aby kľúč od skrine odovzdala predstavenej a ostatné priniesla ako obeť Pánovi. Svätica napokon súhlasila, aj keď sa musela premáhať. Nebo bdelo, aby sa poklad milostí, ktorý zmienený zošiť obsahoval, nestratil.
Matka predstavená podala rodine Alacoque správu o vážnom stave chorej. Keď sa o tom dozvedela, povedala, že si nepraje vidieť svojich príbuzných. "Umierajme, všetko obetujúc Bohu," boli jedny z jej posledných slov. Boh je stravujúci oheň. Prv, než sa večne spojil s dušou svojej služobnice, mala podľa jeho nariadení prejsť ešte jednou očistou. Preto mal jej posledný deň viac hrôz než nevýslovných útech. Margita Mária sa zrazu začala nesmierne ľakať Božieho súdu. Triasla sa, pokorovala, pohružovala sa svojej ničoty pred ukrižovaným Spasiteľom. S hlbokými vzdychmi opätovne prosila: "Milosrdenstvo, môj Bože, milosrdenstvo!" Ako zrelý klas za búrky, tak sa skláňala Margitina duša pod všemohúcou rukou svojho Boha. Ale Božské slnko opätovne vyšlo a jej duša sa rozjasala nad zľutovaním Najsvätejšieho Srdca. Upokojila sa, a rozveselene volala: "O Hospodinových milosrdenstvách budem na veky spievať."
Kvôli spaľujúcemu ohňu nemohla vydržať v posteli, preto ju sestry posadili a podopierali, aby jej uľahčili dýchanie. Svätica pri tom často volala: "Ach, horím, horím! Aká to útecha, keby to bolo Božou láskou! Ale ja som nikdy nedokázala svojho Boha dokonale milovať." Potom sa obrátila k sestrám, ktoré ju obklopovali: "Proste ho predsa, aby mi odpustil a milujte ho z celého srdca ako náhradu za chvíle, v ktorých som ja tak nerobila. Aké to šťastie, ó aké to šťastie milovať Boha! Milujte teda túto lásku, ale milujte ju dokonale!"
17. októbra 1690 asi o piatej hodine popoludní Margita Mária celkom zoslabla. Bola to predzvesť skorého konca. Svätica prosila o potravu na cestu do večnosti, ale pretože znovu vyzerala čulejšia, lekár mienil, že sa netreba ponáhľať a treba vyčkať do rána. "Našťastie som sa postarala vopred," vravela chorá sestre des Farges, "tušila som, že môj stav nebude považovaný za vážny. Preto mi Boh doprial milosť, aby som ho pri poslednom svätom prijímaní prijala ako pokrm na cestu do večnosti." Potom túžobne vzdychala po nebi: "Veselil som sa z toho, keď mi povedali, do Hospodinovho domu pôjdeme. Áno, pre milosrdenstvo Najsvätejšieho Srdca dúfam, že vojdem do domu Pána."
Ctihodná Matka predstavená sa vzdialila, ale ošetrovateľka ju čoskoro zavolala späť. Hoci jedna zo sestier si myslela, že to nie potrebné, umierajúca vravela: "Nechajte ju konať, už je čas." Potom predstavenú prosila, aby jej dala udeliť posledné pomazanie. Hneď zavolali kňaza a predstavená chcela zavolať aj lekára, chorá sa však bránila: "Matka moja, žiadam už len Boha a prahnem po tom, aby som bola pohrúžená v Srdci Ježiša Krista."
Hneď sa zbehli aj všetky ostatné sestry, aby sa modlili za umierajúcu. Hoci sestry Petronela Farges a Francesca Rosalie Verchére neprišli medzi prvými, predsa Božím riadením kľačali po stranách postele. V ich náručí vydýchla svätica svoju dušu, ako každej z nich predpovedala. Margita Mária zosnula s menom Najsvätejšieho Srdca Ježišovho na perách práve vo chvíli, keď kňaz končil štvrté pomazanie. Bolo to 17. októbra 1690 medzi 19,00 a 20,00.
Jej tvár po smrti obostrela takmer nadzemská krása. Doktor Billet, ktorý vstúpil do izby v okamihu Margitinho skonania, bol veľmi prekvapený. Podľa príznakov choroby nečakal tak skoro jej smrť. Nepochyboval, že jej ju spôsobila Božia láska.
V kláštore zavládol smútok, ale všetky sestry svorne prehlásili, že zosnulá Margita Mária žila v povesti svätosti a navyše, pri tele zosnulej cítili zvláštnu radosť a pokoj. Sotva prenikla správa o smrti svätice do mesta, ľudia plakali ako pri veľkom nešťastí. Ulicami sa niesli opakujúce sa volania: "Svätica zomrela. Svätica u Svätej Márie zomrela."
Sotva sa na druhý deň otvoril kláštorný chrám, hneď sa naplnil zbožnými zástupmi. Všetci chceli vidieť zosnulú, ktorá bola vystavená v chóre, dotýkať sa svätého tela rôznymi predmetmi. Dve sestry boli touto činnosťou neustále zamestnané a pretože nestačili, museli im prísť na pomoc ďalšie. Ľudia však chceli mať aj relikvie po sestre Alacoque a prosili o kúsky z jej šiat alebo niečo písomné.
Keď sa 18. októbra 1690 konali smútočné obrady, nebolo na pohrebe žiadnej sestry toľko kňazov, šľachticov aj ľudí, ako vtedy. Všetci chceli byť pri tom, keď sa pozemská schránka Božej služobnice uloží do hrobky pod kláštorným chórom.
Svätá Margita Mária Alacoque, oroduj za nás!
Masima - Verím a Dôverujem
