%20(1).jpg)
Sicílčanka Lucia Mangano sa narodila 8. apríla 1896 v Trecastahgni ako štvrté z deviatich detí. Jej rodičia Nunzio Giuseppina Sapienza boli chudobní roľníci, zato bohatí dobrotou bohabojnosťou. Luciu obdarúval Boh zvláštnymi milosťami už od útleho detstva. Veľmi rada počúvala mamino rozprávanie o Ježišovom umučení, o ktorom potom často rozjímala a túžila, ba sa aj snažila, ho v jeho utrpení napodobňovať.
Osemročná Lucia, zamilovaná do Eucharistie, pristúpila k prvému svätému prijímaniu a prosila Ježiša, aby bol celý jej, aby neupadla do hriechu a zakúsila jeho utrpenie na sebe. Mala veľký súcit s chudobnými a aby im pomohla, neraz sa umŕtvovala.
Keď mala 15 rokov, presťahovala s celou rodinou do San Giovanni La Punta a bývali neďaleko kostola Ravanusa, čomu sa veľmi tešila. V sedemnástich odišla do Catanie, aby tam slúžila v rodine Marano a rok neskôr sa stala slúžkou v rodine Guarnaccia. Tam ju však zachvátila maltská horúčka a Lucia sa musela vrátiť domov. "Boli to dni výrazných milostí," povedala Lucia. Spoznala totiž vo vyššom svetle, aký život prijme. Bola si istá, že sa zasvätí Pánovi.
V roku 1919 sa dozvedela o Uršulínkach, ktoré v roku 1535 založila svätá Angela Merici v Brescii. Lucia videla, že Inštitút celkom zodpovedá spôsobu života, ktorý jej Pán dal poznať a v roku 1923 zložila sľub. O dva roky neskôr, v roku 1925 sa stala novicmajsterkou uršulínok v San Giovanni La Punta. Vo februári 1929 bola vymenovaná za novicmajsterku arcidiecézy Catania.
Jej život, viac nebeský ako pozemský, zažiaril veľmi jasným svetlom vďaka vášnivej láske k Ukrižovanému Ježišovi, ktorú čerpala zo srdca Matky Angely a 28. apríla 1932 zložila sľub s dovolením svojho duchovného Otca, služobníka Božieho otca Generosa Fontanarosa, pasionistu, že bude ctiť a milovať Bolestnú Pannu a Ukrižovaného Ježiša, ktorého umučenie žilo v jej tele deň čo deň.
10. novembra 1946, toto požehnané stvorenie v ranných hodinách vzlietlo k oblohe. Jej povesť svätosti sa rozchýrila a 28. apríla 1947 bolo jej uctievané telo prevezené z cintorína, kde bola pochovaná, do kaplnky Inštitútu uršulínok v San Giovanni La Punta, ako predpovedala.
V roku 1931 mala Božia služobnica Lucia Mangano prvé videnie o niektorých dušiach v očistci. Píše: "Takmer na konci tohto spomínania (extázy) ma anjel zaviedol na miesto plné plameňov. Bola som z toho vydesená, verila som, že je to peklo; ale namiesto toho to bol Očistec, kde som uprostred plameňov spoznala a rozprávala sa s N. N., ktorý pred krátkym časom zomrel. Povedal mi, že má veľké bolesti a požiadal ma o modlitby a vyznal mi, že má veľmi silnú túžbu vidieť Boha a vzdychol... " Asi po mesiaci bola táto duša oslobodená pre Luciine modlitby (za zosnulých).
V roku 1932 sú pre jej modlitby a utrpenia oslobodené mnohé duše, najmä kňazi. "Dnes večer," napísala 13. februára 1932, "neviem presný čas, ale muselo to byť niečo pred štvrtou, keď som spala a nečakala som to, ma prebudil môj anjel; potom som sa okamžite ocitla v extáze. Zdalo sa mi, že som videla, ako Panna Mária nesie dušu Otca N.N. do neba. Nepoznala som ho, ale on sám mi povedal svoje meno; bol oblečený ako pasionista a bol skutočne radostný a šťastný, že po tom, čo toľko vytrpel v očistci, odišiel do neba, aby sa večne tešil z Boha. Poďakoval sa mi za všetko, čo som urobila, aby som ho oslobodila. Potom mi povedal: Povedz svojmu Otcovi, že ho veľmi milujem a zvláštnym spôsobom mu vynahradím, že tak veľmi trpí. Od dnešného rána sa budem za neho modliť. Potom mi povedal, aby som sa naďalej modlila za N. N, ktorý je stále v očistci. Potom, čo som zaspala, a neviem v akom čase, ma zobudil jeho anjel (duchovného Otca, ktorý často dával úlohy svojej kajúcnici), ktorý pri extáze naplnil moju dušu pokojom a sladkosťou. A ako obvykle, dal mi svoje požehnanie; v duši mi zostal pokoj, ktorý neviem opísať." ( P. Generoso, Lucia Mangano , s. 247).
Toto je rozprávanie o zážitku, ktorý som zažila 1. novembra 1934: "Dnes ráno som mala poznanie, že sa musím pomodliť za dušu farára, ktorý zomrel pred niekoľkými rokmi. V tom istom čase som cítila v blaženej vízii, že z hornej časti mojej duše vyšla cnosť, ktorá zostúpila, aby utešila tú úbohú dušu; kým spodnou časťou svojej duše som sa podieľala na jeho utrpení. A takto som trpela po celý deň: v spodnej časti som pociťovala veľmi živú túžbu po Bohu, ktorá akoby zapálila oheň v celej mojej osobe a tento oheň akoby ma celú spálil. Dnes večer, v milosti blaženého videnia som sa dozvedela, že táto duša bola oslobodená z očistca a v tom istom okamihu prestalo utrpenie mojej spodnej časti."
2. novembra 1934 rozprávala: "Dnes večer sa mi zdalo, že spodná časť mojej duše zdieľala utrpenie duší v očistci a že prežívala veľkú túžbu po Bohu. Tá veľmi silná túžba a to bodnutie akoby sa rozžiarilo. Horiaci oheň ma celkom pohltil a veľmi som trpela. Asi o tretej sa kŕč utíšil a vtedy som zažila, akoby mi blesk prepichol srdce a naozaj som mala pocit, že umieram. Keby ten oheň a kŕče, spôsobené takýmto výbojom neustúpili, nebola by som schopná dnes ráno vstať. Zatiaľ čo spodná časť bola v tomto bolestivom stave, zdalo sa, že z hornej časti, ponorenej do Boha, sa uvoľnila cnosť, ktorá zostúpila, aby potešila blažené duše, a ja som vedela, že čím viac Boh prijíma dušu v nebi, tým viac bude jeho účinnosť pri oslobodzovaní svätých duší z očistca."
15. decembra 1935 sa Lucia ohľadom osudu zosnulého farára obrátila na svojho spovedníka: "Musíme sa modliť za farára, lebo dúfam, že v tejto vianočnej novéne ho Ježiš vezme do neba."
Kňaz odpovedal, že na nasledujúci utorok bude slúžiť omšu, ale Lucia dodala: "Nie, slúžte ju zajtra, lebo v utorok to možno nebudete môcť." V prvý deň vianočnej novény totiž Lucia Mangano videla, že v čase Ave Maria bol zosnulý farár oslobodený z očistca spolu s dvoma rehoľníkmi pasionistami.
