%20(1).jpg)
Táto milovaná Panna právom nesie svoje meno Margaréta, „Perla“ Najsvätejšej sviatosti; lebo jej život plynul čisto, ako perla v žiare sviatosti, z ktorej žila, skrze ktorú premohla peklo a teraz žiari ako perla medzi množstvom svätých neba ako ctihodná Margaréta od Najsvätejšej sviatosti, hoci sa narodila ako Marguerite Parigot. Pán Ježiš jej ukázal ohavnosť hriechov pýchy, márnomyseľnosti, obžerstva, rúhania, lenivosti, závisti, tvrdohlavosti voči chudobným, a najmä zneuctenia, pohŕdania a zneváženia sviatosti jeho lásky, aby ich mohla odčiniť, ale aj nevýslovnú dôstojnosť Najsvätejšej sviatosti oltárnej.
Narodila sa v roku 1619 v meste Beaune v Burgundsku. Už v piatom roku, keď ju priviedli do kostola, zistila, že ju to mocne priťahuje k Najsvätejšej sviatosti oltárnej a zároveň ju zvláštna milosť podnietila, aby sa celá zasvätila Panne Márii ako jej dieťa. Do takej miery, do akej sa deti zvyčajne oddávajú šťastiu a túžia po všetkom, čo im príde pred oči, bola pohrúžená v Bohu a vždy pozorná voči Božej prítomnosti.
Nikdy neprešla okolo kostola bez toho, aby doň nevošla, aby sa nepoklonila Najsvätejšej sviatosti, a keď vedela, že je sama, bolo jej potešením zostať tam čo najdlhšie, najmä počas adventu a pôstu. Aj keď potom musela odísť, jej srdce zostalo uzavreté s Ježišom vo svätostánku a jej myšlienky zotrvávali v uvažovaní o tomto vznešenom tajomstve. Raz na sviatok svätého Štefana, v kostole karmelitánov, zasvätenom tomuto svätcovi, zostala tak dlho na kolenách, až takmer omdlela od zimy; jej vytrvalosť však nezostala bez odmeny,
Božia láska ju tiež viedla k tomu, aby nadovšetko rešpektovala a nasledovala Božie prikázania. Prikázanie odsudzujúce lži a falošné svedectvo veľmi zapôsobilo na jej detské srdce. Cítila, že vždy musí kráčať po ceste pravdy. Nemenej úctyhodné bolo aj prikázanie ctiť si rodičov. Bolo úžasné, aká milá bola jej poslušnosť voči rodičom. V jej prítomnosti nebolo možné vysloviť príkaz, ktorý by sa neponáhľala vykonať.
To, že ju Boží Duch ovládal už v detstve, bolo zrejmé z toho, že ako šesťročné dievča strávila časť noci v modlitbách a modlitba bola potešením jej srdca. Zlí duchovia sa tejto modliacej sa nevinnej duše báli, pretože vopred vycítili, koľko obetí hriechu im svojou modlitbou vytrhne. Preto sa snažili modliace sa dieťa všemožne obťažovať, znepokojovať a trýzniť; Margaréta však vytrvala so silou a dôverou v Boha, vo svojom bdení a modlitbách.
Pri pohľade na chudobné dieťa Ježiša v maštali v Betleheme, už v tom veku nesmierne milovala chudobu a chudobných. Nosila len jednoduché šaty, najradšej bola s chudobnými deťmi a keď vzala na ruky núdzne dieťa, myslela si, že nosí Ježiška. "Svojim" úbohým ľuďom šetrila posledný kúsok jedla, zbierala im drevo, bozkávala ich vredy, čistila a obväzovala im rany. Keď ju matka poslala do školy, učiteľka jej nemohla urobiť väčšiu radosť, ako keď jej dovolila sedieť medzi chudobnými deťmi. Zlí duchovia sa snažili vzbudiť odpor a nechuť voči často špinavým chudobným a chorým, ale toto znechutenie z lásky k úbohému Ježiškovi hrdinsky prekonala a ešte viac sa ponížila pred chudobnými.
Margaréta prišla o mamu, keď mala jedenásť rokov. Hneď na druhý deň vošla do kostola pred oltár zasvätený Panne Márii, a povedala: "Svätá Panna! Ukáž mi milosrdenstvo a buď odteraz mojou matkou a daj mi vstúpiť do svätého domu tvojho Syna." Hneď sa ocitla úplne ponorená do Boha a svätá Panna sľúbila, že nastúpi na miesto jej matky.
Margarétin strýko bol priorom u sv. Štefana v Beaune a zakladateľom karmelitánskeho kláštora. Malú neter po matkinej smrti hneď zobral k mníškam, aby ju mohli vychovávať. Margarétu, hoci mala len desať a pol roka, prijali. Po niekoľkých dňoch priorka vyskúšala dievčatko, či je pripravené na sväté prijímanie. Na niekoľko otázok, ktoré sa jej pýtali o Najsvätejšej sviatosti, odpovedala s takou vznešenou jasnosťou, že všetci žasli nad jej odpoveďami.
Margaréta sotva počula, že môže po prvý raz pristúpiť k Pánovmu stolu, v jej duši vzbĺkla láska k Ježišovi, ktorý v nej horel, a neopísateľná túžba. Keď prijala Najsvätejšiu sviatosť, jej duch bol naplnený nebeským svetlom a Ježiš Kristus prehovoril v hĺbke jej srdca s nežnosťou otca a s láskou ženícha: "Nevesta moja, prijímam ťa za svoju dcéru." Neskôr potom vstúpila do rehole Panny Márie Karmelskej.
Netúžila po mimoriadnej priazni od Boha, jediným šťastím bolo slúžiť mu so všetkou pokorou. Preto s vrúcnou horlivosťou dodržiavala posvätnú regulu, správala sa k sestrám kláštora s najväčšou úctou a podriadenosťou a snažila sa im preukázať každú službu. Všetko, čo sa od nej žiadalo, robila ochotne a preukázala zvláštnu zručnosť a vynikajúcu inteligenciu. Modlitebný duch, ktorý ju inšpiroval od útleho detstva, z nej urobil lásku samoty do najvyššej miery; preto zostala vo svojej cele čo najviac, hoci jej zlí duchovia robili tie najsilnejšie útoky, aby ju z osamelej cely vyhnali. Zbraňou tejto mladej bojovníčky bola vtedy modlitba, hodila sa na zem, kričala na Ježiša a Máriu a hľa, Ježiš jej zoslal svoje lúče z Najsvätejšej sviatosti a vylial na ňu nebeskú nádheru, pred ktorou nepriatelia utekali.
Keď sa v kláštore dozvedeli, že malej Margaréte sa vždy dostáva úľavy a pomoci v utrpeniach od Najsvätejšej sviatosti, z času na čas ju priviedli do chóru. Zvyčajne tam zostala tri alebo štyri hodiny bez toho, aby hľadela na oltár alebo jeho výzdobu, či čokoľvek iné než Najsvätejšiu sviatosť a v nej svätých a svätých anjelov. Po tejto dlhej modlitbe, ktorá sa jej zdala, že trvá len chvíľu, sa vždy vrátila do cely presne v hodinu, ktorá jej bola určená, a hoci dobre vedela, že ju čakajú nové muky, nikdy nepožiadala, aby mohla zotrvať pred Najsvätejšou sviatosťou dlhšie, než jej bolo povolené. Jej poslušnosť bola Bohu taká milá, že keď sa nemohla sama vrátiť, anjeli jej pomohli poslúchnuť.
Pán ju teraz urobil nevestou svojho Detstva; ako dieťa bola taká zjednotená s Ježišom, Božím Synom, že už nič nepovažovala za svoje, ale všetko za majetok svojho Ženícha, Dieťaťa Ježiša. Už nehovorila o sebe v zmysle - moje ruky, moje nohy, ale vravela: "Nohy a ruky, ktoré patria Dieťaťu Ježišovi." Týmto sa stala majetkom Dieťaťa Ježiš a Margaréta sa zmenila: zviditeľnila sa v nej pokora, tichosť, poslušnosť, jednoduchosť, láska Dieťaťa Ježiša. Žila život tohto božského Dieťaťa.
Ježiš však už ako malé dieťa vzal na seba kríž a začal trpieť, aby skrze seba zmieril svet so svojím nebeským Otcom a odčinil hriechy ľudstva a aj Margaréte ukázal svoj kríž, siahajúci do neba, čím v nej prejavil ohromnú túžbu po utrpení pre hriešnikov, aby pre nich získala milosť obrátenia. Ukázal jej ohavnosť hriechov pýchy, márnomyseľnosti, obžerstva, rúhania, lenivosti, závisti, tvrdohlavosti voči chudobným, a najmä zneuctenia, pohŕdania a zneváženia sviatosti jeho lásky, aby ich mohla odčiniť.
Jedného dňa jej ukázal nevýslovnú dôstojnosť Najsvätejšej sviatosti oltárnej a ako úzko toto tajomstvo súvisí s tajomstvom jeho utrpenia. Vo vznešenom svetle pochopila, že strom kríža priniesol Najsvätejšiu eucharistiu ako ovocie života, že tento uzdravujúci strom zapustil korene v milosrdenstve a spravodlivosti Boha Otca, že jeho konáre sa rozprestierajú do nekonečna. a jej pravým ovocím je Najsvätejšia sviatosť oltárna.
Potom Pán Ježiš vtlačil do jej duše veľmi akútnu bolesť za všetky nešťastia, ktoré ho postihli v tejto vznešenej sviatosti, a uviedol ju do ducha veľkej tmy, kde zostala tri mesiace, a urobil ju zodpovednou za svätokrádeže, ktoré sa udiali pri prijímaní Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Musela kvôli tomu znášať veľké muky. Ale hoci jej hriechy veriacich spôsobovali také veľké muky, muky kvôli zlým kňazom boli neporovnateľne ťažšie. Opisovať všetko, čo sa v tejto súvislosti stalo, by trvalo príliš dlho; spomeniem aspoň, čo sa stalo jedného dňa, keď do kláštora, kde bývala Margaréta, prišiel slúžiť omšu zlý kňaz, ktorý bol takto známy.
V ten deň sa s Margarétou nedalo pohnúť. Šesť najsilnejších sestier vynaložili všetky sily, aby ju preniesli na chór, no neporadili si. Ona medzitým trpela najkrutejšou bolesťou na duši, ale nič nedala na sebe znať a celkom sa odovzdala vôli sestier. Novicmajsterka sestra Mária od Trojice napokon spoznala, že má v tom účasť prst Boží a prikázala sestrám, aby odišli. Potom sa jej spýtala, čo sa deje? Margaréta odvetila, že je to Božia moc, ktorá ju v cele drží, Boh nechce, aby pristúpila k chóru, svätá Panna to nedovoľuje. A dodala: "Táto duša mala viesť čistý život, on (kňaz) bol povolaný slúžiť Najsvätejšej Panne a ona ho vzala pod svoju ochranu, ale nešťastne sa od neho oddelil, aby utekal za hriechom, čo ho robí takým hrozným, že keby ma nedržala moc môjho Boha, pri pohľade naňho (kňaza) by som zomrela." Zakrátko po týchto slovách podstúpila tie najkrutejšie muky. Kúpala sa v pote a vyzeralo to, že zomiera. Cítila, ako sa jej krútia kosti, do vlasov sa jaj zamotávali zahrotené tŕne. Keď utrpenie skončilo, povedala novicmajsterke: "Ach, matka moja! Akí sme povinní modliť sa za kňazov!" A dodala: "Presvätá Panna sa nad ním zľutuje, pomôže mu zvíťaziť nad hriechom. Syn Boží mi povedal, že sa nad ním chce zmilovať."
Neprestala ukazovať Božiemu Synovi svoju bolesť z nedostatočnej prípravy, ktorú majú kresťania pri prijatí tejto Svätej sviatosti. Sama mala takú veľkú úctu a tak sa ponížila pred svojím Spasiteľom, prítomným v Najsvätejšej sviatosti, že sa ani neodvážila obrátiť oči k oltáru, ako si serafíni zakrývajú oči krídlami pred Božím trónom. A keďže sa Margaréta ocitla takto postavená na mieste hriešnikov, za ktorých sa mala kajať, považovala sa napriek všetkej svojej nevinnosti a čistote za nekonečne nehodnú.
Jedného dňa zistila, že je taká zaťažená bolesťou a natoľko pohltená svojou nehodnosťou, že jej novicmajsterka dovolila zdržať sa svätého prijímania. Potom jej dovolila vypočuť si rannú omšu a počas kláštornej omše ju vzala do záhrady, aby sa nadýchla čerstvého vzduchu a dala oddych svojej mysli. Obe vstúpili do pustovne, ktorá sa podľa rádových zvyklostí nachádzala v kláštornej záhrade a bola zasvätená narodeniu Božieho Syna. Keď sa modlili, práve v hodine, keď sestry prijímali sväté prijímanie počas kláštornej omše, Margarétu zrazu uvidela Ježiša oblečeného za kňaza a obklopeného zástupom anjelov, podávať sväté prijímanie so slovami: "Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom."
Pán Ježiš jej často dával najavo svoje pocity z nespravodlivosti, ktorú trpel v osobách chudobných. Jedného dňa sa jej zjavil vo svätostánku ukrižovaný, ponížený, zranený na celom tele, umierajúci od bolesti pre tvrdosť bohatých voči svojim chudobným, a povedal jej, aby znášala jeho muky za tieto duše, ktoré boli necitlivé k biede chudobných. "Väčšina ľudí," povedal, "je ku mne taká krutá, že si zo mňa robia posmech v chudobných, nielenže sa s nimi nechcú rozprávať, ale vyhýbajú sa aj im aj pohľadom. Ale tieto opovrhnutia a nevďaky sú namierené proti mne osobne." Od tej chvíle musela Margaréta znášať mimoriadne muky pre chlad a antipatiu bohatých voči chudobným. Okrem týchto múk jej dal Spasiteľ pocítiť aj stav svojej chudoby. Vtedy sa jej tvár zdala taká pokorná, jemná a depresívna. Z jej úst často zazneli slová: "Ó, môj Spasiteľ! Daj hriešnikom milosť milovať chudobných, daj im vedieť, že sú naozaj tvojimi údmi. Upovedom ich, že ich treba skutočne milovať a zaobchádzať s nimi s úctou; obmäkči zatvrdnuté srdcia tých, ktorí vlastnia majetky, aby mohli milovať chudobných, mojich bratov."
Raz uslzená povedala: "Práve teraz sú pri dverách nášho kostola dve úbohé deti, ktoré sú úplne premrznuté zimou a nemajú prístrešie ani jedlo." Potom sa obrátila smerom, kde by mali byť, a pozrela na nich súcitnými pohľadmi. "To je moja sestra Jacqueline a moja sestra Antoinette, sú to dve ruky Ježiša Krista." Dobrý Majster dobre vedel, že kostol je zamknutý a nie je vôbec pravdepodobné, že by sa niekto našiel vnútri v takom chladnom čase, pretože to bolo vo februári a v noci; preto ju to veľmi prekvapilo. Napriek tomu požiadala predstavenú, aby dala skontrolovať kostol a v rohu pod bránou kostola našli dve dievčatá, jedno z trojročné a druhé päťročné, ktoré plakali a nemali nič iné ako handru na oblečenie z deky, ktorá im visela cez plece. Okamžite to oznámili sestre Margaréte, ktorá sa vôbec nečudovala, že sa našli maličkí, ktorí teraz dostali oblečenie a sadli si k teplej polievke. Matka predstavená dovolila sestre, aby pre nich v jedálni požiadala o almužnu a sľúbila jej, že pošle malým, čo dostane od sestier.
Na druhý deň, aby jej urobili ešte väčšiu radosť, ju priviedli k chórovej bráne a nechali obe dievčatá prísť pred ňu. Len čo ich uvidela, okamžite padla na kolená, čím prejavila úctu, ktorú mala ku Kristovým údom. Napriek tomu nehľadela na deti, ale oči mala neustále obrátené k svätostánku, akoby uprené na Najsvätejšiu sviatosť. Už sa s nimi nerozprávala, ale bola neustále vo vytržení, jej tvár žiarila ako slnko. Novicmajsterka sa pýtala detí, odkiaľ prišli a kde nechali otca a mamu. Ale úbohé deti nevedeli, čo povedať. Dozvedela sa len to, že tá väčšia sa volá Jacqueline a jej sestra Antoinette.
Z toho, čo bolo doteraz povedané, je jasné, že malá Margaréta mala veľmi zvláštnu úctu k Najsvätejšej sviatosti, pretože Božia Prozreteľnosť jej určila toto tajomstvo predovšetkým na ochranu a útočisko. Pomoc, ktorej sa jej v živote dostalo tisíckrát, oslobodenie od zlých duchov, zdravie jej tela, keď ju ničili muky, sú mocné svedectvá, že Boh v nej od detstva vzbudzoval osobitnú úctu alebo že ju priťahoval mocnými pohnútkami zasvätiť sa tomu.
Táto nevinná duša mala po celý život takú lásku k Eucharistii, že v rokoch, keď ju ešte nesmela prijímať, pristupovala k tým, ktorí práve odchádzali od svätého stola, a túlila sa k nim. Od prvých dní jej detstva jej Boh dal svätého evanjelistu Jána, aby ju pripravil na sväté prijímanie. Väčšinu noci strávila prípravou na prijatie tejto božskej sviatosti, či už ju prijala v skutočných alebo len duchovných podmienkach; nikdy tomu nezabudla venovať všetko svoje úsilie s nevýslovným nadšením. Keď vstúpila do rehole, jej duch pociťoval Božieho Syna skutočne prítomného v tejto sviatosti a horela ohnivou láskou k jeho božskému majestátu. Vždy, keď prechádzala okolo chóru, v úcte k tejto vznešenej sviatosti pobozkala zem.
Keď na nejaký čas stratila zrak pre Božie dopustenie cez zlých duchov, stále videla Najsvätejšiu sviatosť, keď bola vystavená alebo vo svätostánku. Prostredníctvom tohto videnia najslávnejšej sviatosti vždy prijímala útechu a úľavu vo svojom utrpení. Mníšky však chceli mať istotu a tak ju niekoľkokrát preniesli na miesta, kde sa nenachádzala Najsvätejšia sviatosť, a dali ju do polohy, akoby bola pred mrežou chóru, kľakli si k nej a povzbudzovali ju, aby sa utiekala k Pánovi. Vzápätí však s láskyplnou sťažnosťou povedala: "Nemôžem tu nájsť svojho Spasiteľa," a obrátila sa k nemu a pokračovala: "Pane môj! Nenachádzam tu tvoju božskú pravdu." Potom prosila sestry, aby ju priniesli pred Najsvätejšiu sviatosť.
Po tom, čo sa Margaréte vďaka mimoriadnej poslušnosti svojej predstavenej, ktorá jej prikázala vidieť, vrátil zrak, sestry sa chceli uistiť, či malá Margaréta (malá preto, lebo nemerala viac ako 130cm) rozozná najsvätejšiu konsekrovanú hostiu od neposvätenej. (Túto skúšku samozrejme nemožno schvaľovať, ale kvôli konečnému cieľu ho možno ospravedlniť.) Pri zatvorených dverách kostola mali v oratóriu Najsvätejšej sviatosti vystavenú neposvätenú hostiu, zapálili voskové sviece a klaňali sa na kolená, čím vyjadrili názor, že Uctievajú Ježiša v nebi a nie v hostii. Medzitým privolali dievčatko, ktoré malo v tom čase 12 alebo 13 rokov. A hľa, Margaréta prešla popred hostiu bez toho, aby pobozkala zem, ako to zvyčajne robila, bez toho, aby si zohla kolená, bez toho, aby sa čo i len trochu zastavila a povedala sestrám, ktoré ju pozvali, aby sa tu pomodlila: "Môj drahý Ježiš tu nie je." Potom sa ponáhľala do chóru, aby sa poklonila Božiemu Synovi, ktorý je tam skutočne vo svätostánku.
Vo chvíli prijímania bola Margaréta zvyčajne krásna ako anjel a často ju obklopovalo svetlo. Jej novicmajsterka o tom raz napísala priorke: "Moja sestra Margaréta bola dnes pri prijímaní v extáze, z jej úst vychádzala biela žiara v dôsledku čistoty božského dieťaťa Ježiša, ktorú bolo krásne vidieť a cítiť. Niekoľkým ľuďom sa dostalo veľkej milosti len tým, že videli, ako Margaréta prijíma. Istá dáma bola v kostole, keď Božia služobnica prijala telo Pánovo a Boh sa jej mocne dotkol."
Dvaja nábožní muži veľkej cnosti svedčili, že videli Margarétu počas svätého prijímania zapálenú ako serafín; v tom istom čase si ju raz pri svätom prijímaní všimla aj chudobná cudzinka, ktorú vojna vyhnala z vlasti a takmer upadla do zúfalstva. Táto opustená žena teraz získala takú útechu, že odvtedy zabudla na všetku svoju stratu a chválila Boha za vyhnanstvo a chudobu.
Veľmi podobný prípad sa stal u známeho, čestného obchodníka, ktorý prišiel o celý majetok, pretože inému veril. Svoju bolesť nosil všade so sebou. V silnom pokušení zúfalstva prišiel jedného dňa do karmelitánskeho kostola, aby si vypočul svätú omšu. Keď niesli Najsvätejšiu sviatosť na miesto kde mníšky prijímali, na chvíľu si všimol jasnú tvár sestry Margaréty, keď prijímala a zrazu akoby bol prenesený zo zeme do neba a z temnoty do ríše svetla, jeho duch bol oslobodený od všetkých svojich utrpení. O niekoľko dní prišiel do kláštora s radostnou tvárou a svedčil, že sa už nestaral o všetko bohatstvo sveta, keď videl na sestre Margaréte obraz nebeského pokladu. Tento muž potom zostal taký spokojný a taký plný horlivosti, že nikdy nemohol mlčať o požehnaní, ktoré získal prostredníctvom tejto Božej služobnice.
Keď Margaréta zložila slávnostné rehoľné sľuby, v súlade s vôľou Dieťaťa Ježiša, ktorému sa celkom odovzdala, založila združenie služobníkov svätej rodiny na uctievanie Ježišovho detstva a s pomocou dobročinných duší postavila pre dieťa Ježiška kaplnku, v ktorej po dokončení diela, pre ktoré si ju Boh vyvolil, našla aj svoj hrob. Pred smrťou musela znášať nevýslovné utrpenie, ale neprestávala sa pokorovať, byť poslušná a prinášať sa ako obeť, až napokon bola nežná ako dieťa, a s pokojom nevinnej, anjelsky čistej duše, a s láskou, 26. mája 1648 odišla do neba.
Masima - Verím a Dôverujem
