%20(1).jpg)
Mučenica, svätá Anastázia, ktorá má milosť výsady sláviť svoj sviatok 25. decembra, v deň Božieho narodenia, má na túto oslavu plné právo. Neľudský manžel ju týral, väznil, mučil hladom... nič nepomohlo. Svätá Anastázia, o ktorej Simeon Metafrastes hovoril, že bola jednou z najvznešenejších, najkrajších a najmúdrejších rímskych dcér, svoj kabát rozhodne neobracala.
Svätá Anastázia sa narodila koncom 3. storočia v Ríme. Hoci bol jej otec bohatý a ctený veľmož, bol pohan. Matka zasa bola nábožná a horlivá kresťanka. A práve ona ju dala hneď po narodení pokrstiť, čo bolo v tej dobe zriedkavé, lebo krstení bývali iba dospelí ľudia, dokonale vyučení vo viere. Matka sa tak od Anastáziinho najútlejšieho veku starala o jej kresťanskú výchovu.
V Ríme žil v tom čase veľmi nábožný a učený kňaz Chrysogonus, ktorý sa v meste horlivo snažil šíriť svätú cirkev. Nábožná matka zverila do jeho výchovy svoju dcérku a Anastázia vďaka múdremu zaobchádzaniu kňaza dosiahla vysoký stupeň kresťanskej dokonalosti a vo veľmi mladom veku zasvätila svoj život službe Bohu.
Pohanský otec však Anastáziu prinútil vydať sa za Publia, ktorý požíval veľkú vážnosť u cisára Diokleciána a bol veľkým nepriateľom kresťanov. Hoci v manželstve trpela a znášala veľa útrap, zachovala si svoju panenskú nevinnosť. Surový pohan sa z nej vysmieval, so zlosťou ju trýznil, mučil hladom, dokonca aj väznil v dome a sluhom prikázal, aby ju strážili a nemohla tak vyjsť z domu von.
Ona si však našla tajný spôsob, ako uniknúť a mohla vyhľadať horlivých vyznávačov a mučeníkov, ktorí boli väznení a trápení hladom v rímskych žalároch. Podplácala žalárnikov a strážcov, aby ich mohla navštevovať. Vždy, keď vošla do žalára, hodila sa k nohám svätých trpiteľov, aby od nich dostala požehnanie, umývala im ruky a nohy, strihala im vlasy, umývala usadenú krv po mučení, obväzovala im rany a tie potom bozkávala, dávala im čistú bielizeň aj jedlo a všetko, čo potrebovali.
Keď sa pohanský manžel dozvedel o týchto skutkoch lásky, ešte viac sa na Anastáziu rozhneval a nútil ju, aby sa začala obliekať do prepychových šiat ako ostatné Rimanky, chodila s ním na plesy a na krvavé divadlá. Anastázia neposlúchla, naďalej sa obliekala do skromného kajúceho rúcha a neprestala tajne podporovať trpiacich kresťanov. Publius ju potom uväznil v tmavom, prísne stráženom domácom väzení a prideľoval je iba toľko jedla, aby nezomrela od hladu.
V tom čase uväznili aj jej učiteľa Chrysogona, pretože ho nemohla navštíviť, tajne mu písala. Nebolelo ju, že kvôli uväzneniu sa nemohla stýkať s ľuďmi sveta, ale zarmucovalo ju, že nemohla pomáhať uväzneným, najmä svojmu učiteľovi. Často vysielala k Bohu vzdychy o slobodu a voľnosť. Neľudský manžel jej odriekol aj suchý chlieb a pri živote sa udržala iba Božím zázrakom. Anastázia myslela, že čoskoro zomrie od hladu. Cisár Dioklecián v tej dobe vyslal Publia ako posla na dvor perzského kráľa. Ukrutník nezabudol pred odchodom prikázať sluhom, aby jeho manželku prísne strážili a sužovali. Až potom sa vydal na cestu.
Lenže počas cesty náhle zomrel a Anastázia tak bola oslobodená od trápenia. Vrátil sa jej celý jej majetok a štedro mohla podporovať svätých vyznávačov a mučeníkov v žalári. Horlivo konala službu lásky, podplácala žalárnikov, aby boli voči väzňom miernejší, odkupovala telá svätých mučeníkov, aby ich mohla pochovať, pomáhala pozostalým sirotám, vdovám a chudobným.
Cisár Dioklecián v tom čase prebýval v Akvilei, kde krvavo prenasledoval kresťanov. Keď Chrysogonus neprestal ohlasovať Božie slovo ani v žalári, dal ho aj s ostatnými vyznávačmi, priviezť do Akvilei a tam sa ho pod hrozbami, ale aj planými sľubmi, usiloval obrátiť na pohanstvo. Anastázia pocítila, že nastala jej chvíľa. Odišla z Ríma a ponáhľala sa do Akvilei, aby tam väzňom preukazovala službu lásky. Pretože Chrysogon neohrozene trval na svojom vyznaní svätej viery, Dioklecián ho dal 24. novembra 303 zoťať a jeho telo hodili do mora. Anastázia a zbožný kňaz Zoilus našli jeho telo na morskom brehu a pochovali ho pri Zoilovom dome. Anastázia potom odišla do Macedónie, aby tam pokračovala v skutkoch milosrdenstva, lebo Dioklecián aj tam prenikol so svojím hnevom voči kresťanom.
Na tridsiaty deň po svojej mučeníckej smrti sa svätý Chysogonus zjavil kňazovi Zoilovi a oznámil mu, že čoskoro dostane odmenu za láskavú službu, ktorú preukázal jeho ostatkom a že o deväť dní podstúpia mučenícku smrť aj jeho sestry a prikázal mu, aby to oznámil svätej Anastázii a mohla tak pripraviť tieto sestry k Božej milosti. a to sa aj stalo.
V Macedónii boli žaláre preplnené toľkými vyznávačmi, že častokrát dal Dioklecián zavraždiť čiastku z nich len preto, aby mohli uväzniť ďalších kresťanov. Do takého žalára zavítala jedného dňa aj Anastázia. Keď ho našla prázdny, začala vzdychať a nariekať. Strážcovia sa pýtali, prečo žiali a ona smelo odpovedala, že narieka preto, lebo nemôže pomáhať Kristovým sluhom, ktorého vieru nasleduje a vyznáva. Keď úradník počul, že je kresťanka, dal ju chytiť a zaviesť k Florusovi, miestodržiteľovi Ilýrie. Ten sa jej vypytoval na meno, vlasť, rodinu. Keď počul je Publovou vdovou, snažil sa ju prehovoriť k zapretiu svätej viery, no nepochodil. Lenže mučiť ju sa neodvážil, lebo Dioklecián zakázal v tejto krajine trýzniť vznešené ženy a panny. Tak ju poslal k Diokleciánovi, aby s ňou spravil podľa svojej vôle.
Cisár bol nielen ukrutný, ale i lakomý a pýtal sa Anastázie, ako nakladá so svojím majetkom. Povedala, že keby jej z majetku čosi zostalo, nebola by sa tak chytro prezradila, ale pokračovala v podpore sluhov Božieho učiteľa. Pretože ho však už celkom vyčerpala, dobrovoľne ponúka svoje telo na obetu pravému Bohu. Cisár nechápal o čom hovorí, myslel si, že je pomätená a poslal ju späť k Florusovi, ktorý ju zasa odovzdal sudcovi, ktorý ju mal priviesť k zapretiu svätej viery.
Pohanský sudca sa snažil Anastáziu obalamutiť sľubmi, ale sklonil sa aj k hrozbám. Všetko márne. Dal jej tri dni na rozmyslenie s dôrazom, že ak nepovolí, dá ju ukrutne mučiť. Lenže Anastázia mu hneď odvetila: "Načo sú mi tri dni? Sprav so mnou, akoby už minuli, lebo svoj postoj nezmením. Nenávidím vaše modly, nepočúvam bohaprázdne cisárove rozkazy a nikdy nebudem obetovať smiešnym bôžikom. Obetu chcem prinášať len Pánovi Ježišovi a som pripravená zomrieť pri vyznávaní jeho Božstva a právd, ktoré zvestoval svetu." Táto smelá odpoveď jej dopomohla k odvedeniu do žalára. Potom k nej sudca poslal pohanské ženy, ktoré mali za úlohu prehovoriť ju k modlárstvu. Nepochodili.
Svätá Anastázia zotrvala počas troch dní, čo jej boli dané, v modlitbe a pôste. Keď ju sudca na tretí deň predvolal a chcel ju "obchytkať", odsotila ho a podporila ju aj trestajúca Božia ruka, keď hneď sudcu zasiahla. Pohan najprv oslepol a o niekoľko minút padol na zem mŕtvy. Florus sa zrejme zľakol, lebo keď sa dopočul o sudcovi, dal k sebe priviesť Anastáziu a povedal jej, že môže žiť podľa svojej viery, no musí mu vydať poklady, ktoré ukrýva. Anastázia mu povedala, že keby žil v biede, pomohla by mu s takou láskavosťou, akú uštedrovala iným chudobným. Ale pretože je boháč, nemôže mu dať prostriedky, ktoré jej nadelila Božia prozreteľnosť na pomoc bedárom. A dodala, že hoci je bohatý, predsa žije v duševnej chudobe, nemá Božiu milosť, ktorú Boh udeľuje iba tým, ktorí ju od neho vrúcne žiadajú. Florus sa napajedil, dal ju opäť zavrieť a zakázal jej podať čo len omrvinku. V tomto trápení sa Anastázii častejšie zjavila svätá Teodata, ktorá vykrvácala aj s tromi deťmi v meste Nicea a priniesla jej útechu. Anastázia bola zvedavá, ako ju mohla z onoho sveta navštíviť a Teodata odpovedala: "Boh niekedy dušiam mučeníkov dopriava navštevovať tých, ktorí sú im milí, aby ich utešovali."
Florus videl Anastáziu aj po troch dňoch takej zdravej farby, akoby celé dni jedla iba najvyberanejšie jedlá a myslel, že ho oklamali. Preto ju dal preložiť do ešte mučivejšieho väzenia, kde bola mesiac trýznená a iba sem-tam dostala kúsok suchého chleba a trocha vody. Svätica ani vtedy nestratila veselú myseľ a chválospevmi velebila Boha.
Po mesiaci ju odvliekli aj s ostatnými kresťanmi a 26 pohanmi, odsúdenými na smrť na loď, ktorá mala na viacerých miestach diery, aby sa skôr naplnila vodou a loď pustili na šíre more. Záhube lode bola istá. Čoskoro sa na palubu začali valiť vlny. Vtedy sa nad plachtami opäť zjavila svätá Teodata, chytila kormidlo a šťastne priviedla loď na breh. Nikto pri tom nezahynul. Tento zázrak spôsobil, že 26 pohanov začalo konať pokánie a stali sa kresťanmi, no po troch dňoch vyznávania učenia Ježiša Krista zomreli mučeníckou smrťou. Miestodržiteľ Florus poslal svätú Anastáziu aj s 270 kresťanmi na ostrov Palmaria, kde zomreli mučeníckou smrťou. Anastázia však bola odsúdená na smrť upálením.
Na drevenej hranici priviazali sväticu k trom stĺpom. Kat podpálil drevo a Anastázia začala prespevovať chválospevy. Drevo sa rozhorelo a Anastáziina nevinná duša odletela do nebeskej vlasti. Stalo sa to 25. decembra 304. Jej ostatky vzala vznešená kresťanská žena, a pochovala ich vo svojej záhrade. Keď potom v rímskej ríši prestalo krvavé prenasledovanie, dala táto bohatá kresťanka postaviť v Ríme nádherný chrám k úcte svätej mučenice Anastázie, kde sa uložili jej ostatky.
Vyslyš, ó Pane, svoj ľud, ktorý spolu svätými, orodujúcimi za nás, ťa vzýva, aby si skrze zásluhy svätej služobnice a mučenice Anastázie nás potešil pokojom v tomto pozemskom živote a doprial nám dostať sa do večného blahoslavenstva. Skrze Ježiša Krista, tvojho Syna a nášho Pána a Spasiteľa. Amen.
Masima - Verím a Dôverujem
