V Prahe na Malej Strane v Karmelitskej ulici sa nachádza kostol Panny Márie Víťaznej so svetoznámou soškou Pražského Jezuliatka. Podľa legendy vlastnila sošku svätá Terézia z Avily, reformátorka karmelitánskeho rádu, ktorá veľmi uctievala Ježišovo detstvo a rozširovala úctu k Dieťaťu Ježišovi po celom Španielsku. Sošku Dieťaťa Ježiša nosila stále pri sebe aj pri zakladaní kláštorov. Jezuliatko darovala svojej priateľke Isabele, ktorej dcéra sa neskôr vydala do Prahy.
Tak sa podľa jednej legendy mohla vosková soška Ježiška dostať do súkromného vlastníctva šľachtickej rodiny Manrique de Lara y Mendoza. Keď sa roku 1556 šľachtičná Mária Manrique de Lara vydala za českého šľachtica Vratislava II. z Pernštejna, dostala vzácnu rodinnú pamiatku od svojej matky Isabely ako svadobný dar a priviezla si Jezuliatko do svojho nového sídla v Prahe.
Jej ovdovelá dcéra Polyxena z Lobkovíc potom v roku 1628 darovala Jezuliatko bosým karmelitánom do kostola Panny Márie Víťaznej v Prahe. Keď tento svoj klenot odovzdávala predstavenému, povedala: „Otče, dávam vám to, čo je mi najdrahšie. Uctievajte toto Jezuliatko a nikdy vám nebude nič chýbať.“ Soška dostala ihneď čestné miesto v oratóriu. Čoskoro spoznali, akému hosťovi poskytli prístrešie a aké požehnanie s ním vošlo do kláštora.
Soška Jezuliatka bola občas vynášaná do chrámu, aby ju mohol uctievať aj veriaci ľud. Mnísi sa stále častejšie dozvedali o vypočutí prosieb, zázračných uzdraveniach, neskôr tu slepí opäť nadobúdali zrak, hluchí počuli a chromí odkladali barly.
Úcta k božskému Dieťaťu dosiahla časom značný rozkvet. Avšak za tridsaťročnej vojny roku 1631 vtrhli do Prahy Sasi a vyplienili kláštor aj kostol. Jezuliatku polámali obe rúčky a pohodili ho za oltár do smetí, kde ležalo zabudnuté niekoľko rokov. Karmelitáni boli nútení utiecť do Mníchova a úcta k Pražskému Jezuliatku pomaly upadala, až prakticky zanikla.
Na svätodušné sviatky roku 1637 sa vrátil z Mníchova do Prahy otec Cyril od Matky Božej, bosý karmelitán, mnohými považovaný za svätého. K Jezuliatku mal vrúcny vzťah už ako novic. Po dlhom hľadaní našiel Dieťa pod troskami za oltárom a priniesol ho späť do oratória. Po nemalom úsilí sa mu podarilo dosiahnuť opravenie poničenej sošky. Malý Ježiško začal opäť žehnať kláštoru, miestnym ľuďom aj celej Prahe.
Zvesť o zázračnom Pražskom Jezuliatku sa šírila a čoskoro o ňom hovorili celé Čechy. Prúdili sem tisíce ľudí, ktorí hľadali pomoc. Králi, šľachta i jednoduchí ľudia prichádzali so svojimi ťažkosťami a úmyslami do stovežatej Prahy, kde „malý Kráľ“, ako sľúbil, všetkých vypočul.
Takto napríklad hluchonemá barónka Alžbeta Kolowratová začala okamžite počuť po pobozkaní sošky Jezuliatka. Cisársky poľný maršal Mansfeld, smrteľne chorý, sa uzdravil vo chvíli, keď ho priniesli pred Pražské Jezuliatko.
Za Jezuliatkom prišla z vďačnosti aj poľská kráľovná. Modlitbám pri Jezuliatku bola pripisovaná aj záchrana Prahy pred Švédmi v roku 1639, kedy generál Johan Banér náhle prerušil obliehanie mesta a odtiahol so svojou armádou do severovýchodných Čiech.
Rástol počet zázrakov a vypočutí. Soška bola v júli roku 1741 premiestnená na dnešné miesto na pravej strane uprostred hlavnej lode kostola. Úcta k Pražskému Jezuliatku sa začala šíriť vo všetkých krajinách
bývalej rakúskej ríše.
Za vlády cisára Jozefa II. bol v roku 1784 kláštor karmelitánov, tak ako mnoho iných, zrušený a kostol bol zverený do správy rádu maltézskych rytierov. Na prelome 19. a 20. storočia sa úcta k Jezuliatku rozšírila nebývalým spôsobom po celom svete. Najviac sa ujala v Španielsku.
Španieli a Portugalci previezli obrazy a sošky Jezuliatka cez Atlantický oceán do krajín Južnej Ameriky. Vďaka misionárom a európskym prisťahovalcom Jezuliatko poznajú aj v Indii, v Číne, na Filipínach a v Severnej Amerike. Pápež Pius X. v roku 1913 oficiálne ustanovil Bratstvo Pražského Jezuliatka.
Keď sa budúci pražský arcibiskup Josef Beran v roku 1945 vrátil z koncentračného tábora v Dachau, viedla jeho prvá cesta k Pražskému Jezuliatku, kde slúžil 26. 5. 1945 ďakovnú svätú omšu. Po roku 1948 nebolo o Pražskom Jezuliatku veľmi počuť, ale úcta k nemu sa zatiaľ ďalej šírila do celého sveta. Aj napriek železnej opone k nemu stále prúdili pútnici z mnohých národov, predovšetkým zo španielsky hovoriacich krajín.
Masima - Verím a Dôverujem