Patrón proti pokušeniu a posadnutosti - svätý Cyriak

Svätý Cyriak alebo Cyriak Rímsky zomrel v roku 309 za cisára Maximiliána mučeníckou smrťou. Je patrónom proti pokušeniu a posadnutosti. Je patrónom rádu Krížovníkov s červeným srdcom. Je jedným zo 14 svätých pomocníkov.

1. apríla 286 prijal cisár Dioklecián za spoluvladára svojho priateľa z mladosti Maximiana, ktorý sa narodil v Srieme. Ten sa mu chcel za túto poctu odvďačiť a dal postaviť cisárovi veľký palác, ktorý je pre svoju veľkú výzdobu ešte aj dnes známy v Ríme ako Diokleciánove kúpele, do ktorých mali prístup všetci Rimania. Ale to najpodstatnejšie na Maximianovi je to, že bol veľký nepriateľ kresťanov. 

V tej dobe žilo v Ríme veľa kresťanov a ukrutník Maximian sa na vlastné oči presvedčil, že verejné mučenie a vraždenie kresťanov privádza mnohých Rimanov k viere v Ježiša Krista a krv mučeníkov je skutočným semenom kresťanstva. Aj preto sa rozhodol zbaviť Cirkev tohto víťazstva a kresťanov nedal hneď popraviť, ale odsúdil ich na dlhé mučenie tým, že im prikázal, aby stavali zmienené nádherné a veľkolepé kúpele. Takto sa chcel zapísať do dejín aj on sám - prenasledovateľ a zároveň dobrodinec Ríma. 

Kresťania teda, bez ohľadu na stav, vek a pohlavie museli bez občerstvenia a mzdy robiť tie najťažšie práce. Mnohí podľahli tejto námahe a zomreli, iní zasa živorili v tej najväčšej biede a navyše boli bití a trýznení neľudskými dozorcami. Počas siedmich rokov stavania kúpeľov tam krvopotne pracovalo vyše 40. 000 kresťanov a pomaly zomierali mučeníckou smrťou. A možno to je príčinou, že tento palác, kropený kresťanskou krvou sa najviac zachoval zo všetkých pohanských stavieb.

Cirkev riadil v tom čase zbožný pápež Marcel, ktorý sa všemožne usiloval uľahčiť biedny stav úbohých kresťanov. Jeho pravou rukou pri tomto diele lásky k blížnym bol horlivý a učený diakon Cyriak, ktorý bol v mnohých ohľadoch podobný prvému diakonovi a mučeníkovi svätému Štefanovi.

Cyriak bol synom vladára v Tuscii a po otcovej smrti blahodarne riadil túto krajinu po mnohé roky. Bol vzdelaný a horlivý vo viere. K chudobným bol veľmi štedrý, rozdával im zo svojho majetku. Za diakona ho vysvätil pápež Marcel a zveril mu opateru a podporu chudobných kresťanov. Tomuto úradu sa Cyriak venoval zo všetkých síl.

Keď Maximian sužoval pri stavbe paláca kresťanov, stal sa pre nich štedrou podporou bohatý, tajný rímsky kresťan Tarzo. Dopočul sa o horlivosti diakona Cyriaka, tajne sa s ním stretával a posielal po ňom mnoho darov pre úbohých kresťanských robotníkov. Cyriak mal dvoch priateľov a zároveň pomocníkov Larga a Smaragda, ktorí prinášali kresťanom Tarzove dary a tak im uľavovali v ich veľkej biede. Netrvalo však dlho, keď na to dozorcovia prišli a nažalovali to panovníkovi Maximianovi Herkuliovi. Okamžite bolo po ich skutkoch milosrdenstva. Maximian, len čo sa to dozvedel, dal hodiť do žalára, a spútaní okovami sa museli pridať k robotníkom na stavbe kúpeľného paláca.

Ale pomoc kresťanom ani tak neustávala. Ak ich už nemohli podporovať peňažitými darmi, pomáhali slabým a zomdleným ťažkou prácou dvíhať bremená a nosiť ich, popritom utešovali kresťanov, dodávali im odvahu a trpezlivosť tým, že všetci traja - Cyriak, Largo a Smaragd spievali pri ťažkej práci chválospevy. Jedného dňa sa stalo čosi také dojemné, že to obdivovali aj samotní neľudskí pohania.

Veľmi slabý a ctihodný starček Saturnin klesol pod ťarchou, ktorú mu naložili. Dozorca nedbal, že pod bremenom takmer omdlel, nútil ho do práce. Cyriak s priateľmi podišli k nemilosrdnému dozorcovi a prosili ho, aby Saturnina netrýznil, ale dovolil, aby zaňho vykonali jeho prácu. Táto láska k blížnym dojala pohanských dozorcov a povedali to aj Maximianovi. Lenže ukrutník sa nedojal a namiesto toho dal vykonávateľov skutku lásky hodiť do ešte ťažšieho žalára a mučiť. Zotrvali tam dlhý čas. Až dovtedy, kým sa Bohu nezapáčilo zvláštnym spôsobom osláviť svoje meno a vyslobodil ich zo žalára. Stalo sa to takto...

Žalárnik obdivoval trpezlivosť a svätý život väzňov a bol im veľmi naklonený. Raz za ním prišli chorí a slepí kresťania a prosili ho, aby ich pustil k svätému Cyriakovi. Diakona potom poprosili, aby ich uzdravil. Cyriak sa skrúšene modlil, vzýval Ježišovo meno a všetkých poznamenal svätým krížom. A chorí aj slepí sa uzdravení na tele i na duši šťastní vracali domov. Cyriak vykonal ešte aj iné divy, o ktorých zvesť sa rozšírila po Ríme. Kresťania verejne zvelebovali Boha na uliciach mesta a tak sa to dostalo aj do uší samotného cisára Diokleciána, ktorého dcéra bola veľmi chorá a trápená zlým duchom. Dal si zo žalára priviesť svätca a prosil ho, aby jeho dcéru uzdravil.

Svätý Cyriak sa modlil na ťažko chorou dievčinou, vzýval meno Ježiš a prežehnal ju svätým krížom. Potom sa jej spýtal, či verí v Ježiša Krista, Syna všemohúceho Boha. Princezná odpovedala: "Verím a chcem byť pokrstená." Cyriak sa zasa modlil a dievča bolo uzdravené. Keď to cisár uvidel, bol veľmi začudovaný, ale prepustil Cyriaka a jeho priateľov zo žalára. Cyriak napokon poučil princeznú o svätom učení Krista a pokrstil ju, a z princeznej sa stala bohabojná kresťanka. Cyriakovi, Largovi a Smaragdovi potom už nič nestálo v ceste, aby konali dobré skutky, hoci v chudobe, a obracali pohanov na kresťanskú vieru. 

Všetko by bolo idylické, keby Dioklecián neodišiel na cesty a namiesto neho vládol v Ríme zúrivý nepriateľ kresťanov Maximian. Ten hneď po cisárovom odchode prikázal miestodržiteľovi Karpasiovi, aby Cyriaka, Larga, Smaragda a mnohých iných kresťanov dal pochytať a uväzniť. Karpasius bol rovnako zameraný na nepriateľstvo voči kresťanom a dal si predvolať Cyriaka, jeho priateľov a okrem nich aj dvadsať uväznených kresťanov, medzi ktorými boli Krescensius, Sergius, Sekundus, Albanus, Piktorianus, Faustinius, Felix, Sylvan a štyri zbožné ženy - Memmiu, Julianu, Ceriacidu a Donatu. Všetkých začal nahovárať, aby zapreli svoju vieru a obetovali bohom. Najviac sa líškal Cyriakovi v domnienke, že ak zlomí jeho, ostatní ho budú nasledovať a vydobyje si u ukrutníka Maximiana veľkú zásluhu, slávu a obdiv.

Lichôtky však nepomohli, ani úžasné sľuby a začal sa im vyhrážať mučením a smrťou. Ale nadarmo, všetci podľa príkladu Cyriaka jednohlasne vraveli: "Sme služobníci pravého Boha a obetovať budeme len Ježišovi Kristovi, ktorý je naším Spasiteľom a Pánom." Hnevom rozpálený Karpasius zvrieskol: "Počkaj, šedivá hlava, hneď ťa premením na mládenca!" a rozkázal katom, aby mu liali na hlavu vriacu smolu. Svätec znášal tieto muky trpezlivo a radostne volal: "Sláve buď tebe, Pane, Bože, ktorý činíš svojho sluhu dôstojným, aby bol prijatý do tvojho kráľovstva."

Karapasiu sa ešte viac rozzúril, Cyriaka nechal natiahnuť na rebrík a bičovať po celom tele. Potom sa obrátil na ostatných kresťanov s otázkou, či chcú obetovať bohom, alebo zomrieť s Cyriakom. Opäť jednohlasne odvetili: "Sme kresťania a obetujeme len pravému Bohu a nie modlám zo skaly a dreva!" To pohlo Karpasia, aby dal všetkých ukrutne mučiť. Potom sa znovu pýtal Cyriaka, prečo chce zomrieť. A odohral sa nasledujúci rozhovor. 

Zmučený svätý Cyriak ledva dýchal, ale i tak povedal: "Preto, že chcem zomrieť pre Pána Ježiša Krista."

"Obetuj a budeš živý," povedal pohan.

Svätý pokojne odvetil: "Nech obetujú mŕtvym smiešnym modlám tí zaslepenci, ktorí nášho Pána Ježiša Krista nespoznávajú."

Karpasius už takmer besnel. Nakázal biť Cyriaka kyjmi a odišiel za Maximom, aby sa poradil, čo má s nimi urobiť. Ukrutník dal jasný pokyn - odsúdiť na smrť. Všetkých potom vyviedli za mesto a postínali ich. Svätý Cyriak sa pri smrti modlil: "Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou a buď mi milostivý." 

Toto sa stalo 15. apríla 303. Zbožný kňaz Ján potom pochoval ich telá pri salárskej ceste. Svätý pápež Marcel dal 8. augusta telá vykopať a pochoval ich na statku zbožnej Luciny, ležiacom na ceste do Ostie, v kamenných hroboch. 

Pamiatka svätého Cyriaka a jeho spoločníkov sa slávi 8. augusta, pričom sa svätý Cyriak, ako jeden zo štrnástich pomocníkov vyobrazuje s mečom v ruke, drakom pod nohami, alebo diablom, či dievčaťom a medzi jeho atribúty patria aj kniha a palma. Je patrónom ťažko pracujúcich a krížovníkov, vzýva sa proti pokušeniam, zlým duchom, pri posadnutosti a tiež v hodine smrti.  

Masima - Verím a Dôverujem