%20(1).jpg)
Angelinu svätosť netvoril dar zázrakov, ani prorocký duch, či dar jazykov, nebolo to ani založenie rehole, alebo apoštolská pôsobnosť, ale martýrium lásky, ktoré malo iba Boha za svedka, tá neprestajne obnovená zápalná obeť stáleho umŕtvovania, jedine ktorou bolo možné vyplniť život dokonalými skutkami.
Angela sa narodila v roku 1470 v talianskom mestečku Defenzane pri Gardaskom jazere neďaleko Brescie. Pochádzala z významnej rodiny Merici a rodičia, ktorí zomreli veľmi skoro, vychovávali svoju dcéru v nábožnom duchu. Angela v 13-tich rokoch prijala prvý raz sväté prijímanie a vtedy aj spravila sľub večnej panenskej čistoty. Odvtedy už aj prestala spávať v teplej posteli a líhala si na holé dosky. Keď mala 16 rokov, zomreli jej rodičia a tak sa so sestrou stali sirotami. Našťastie, ujal sa ich strýko, ku ktorému odišli do mestečka Saly.
Mladá dievčina Angela bola veľmi krásna, neobyčajnú vnadnosť jej dodávali najmä jej nádherné vlasy. Keď jej to sestra povedala, umyla si ich špinavým lúhom, aby sa každému znepáčili a takto chcela docieliť každé možné odradenie ponuky na sobáš. Strýko poňal obe dievky ako vlastné dcéry, nebránil im v nábožnom živote, no Angela chcela čosi viac - túžila po väčšej dokonalosti. Preto sa so sestrou rozhodli odísť do hôr. Našli si jaskyňu, v ktorej sa ubytovali a tu chceli slúžiť Bohu v tichosti. Zodpovedný strýko sa o nich samozrejme začal obávať, dlho ich hľadal a hoci sa dievčatá najprv vzpierali, podarilo sa mu napokon ich priviesť späť domov.
Angelu čoskoro postihla ďalšia strata - jej sestra zomrela. Teraz sa cítila už ako úplná sirota, odišla od strýka, vrátila sa do rodného mestečka a vstúpila tam do kláštora nábožných panien svätého Františka. Mníšky sa jej príchodu potešili, povesť o Angelinej zbožnosti bola široko-ďaleko známa. Počas pobytu v kláštore zomrel aj jej strýko. Angela mala vtedy videnie, ktoré jej oznámilo, aby odišla do Brescie a založila tam spoločnosť panien. Nevie sa, či to bola náhoda alebo riadenie Božej Prozreteľnosti, keď do kláštora prišli manželia Partengoloví, ktorým zomreli dvaja synovia, za ktorými veľmi smútili. Prišli za Angelou s prosbou, aby odišla s nimi do Brescie a utešovala ich v ich zármutku. S povolením predstavených potom Angela skutočne odišla do Brescie a pôsobila medzi obyvateľmi bohumilo, mnohé panny priviedla na cestu cnosti.
V Angele sa prebudila túžba, ktorá celkom opantala jej srdce. Vydala sa teda do Benátok, aby sa tam spolu s ostatnými pútnikmi nalodila a plávala do Svätej zeme, kde chcela navštíviť miesta, kde kedysi žil a trpel ako človek Spasiteľ. Angela však počas cesty oslepla. Pútnici ju odhovárali od púte. Ale Angela ich prosila, aby ju vzali so sebou. "Voďte ma za ruku po svätých miestach," prosila, "aspoň takto nebudem vyrušovaná rozmanitosťou okolia a svojho ducha budem môcť hlbšie ponoriť do rozjímania svätých tajomstiev, ktoré boli vykonané na miestach, na ktoré ma zavediete." Tak sa aj stalo. Vodili ju z miesta na miesto a ona sa ich nábožne dotýkala.
Pri ceste naspäť museli pútnici vystúpiť z lode kvôli mohutnej búrke. Ako pred cestou do Svätej zeme, aj teraz sa ocitli na ostrove Kandia. Angela spolu s nimi vystúpila na breh, pokľakli s pútnikmi pred svätým krížom a skrúšene sa modlila. Vtedy sa zázrak! Uprostred modlitby sa jej vrátil zrak, takmer na rovnakom mieste, kde oňho predtým prišla! Bolo to práve v roku 1525, keď pápež Klement VII. vyhlásil v Ríme milostivé leto.
Angela chcela dosiahnuť plnomocné odpustky a tak sa vybrala na púť do Ríma. Mala dokonca šťastie, lebo jej bolo umožnené predstúpiť pred samotného pápeža, ktorý jej radil, aby zostala v Ríme a spravovala kláštor. Angela však s veľkou pokorou odvetila, že nie je schopná takého veľkého diela a vrátila sa do Brescie. Tam okolo seba zhromaždila dvanásť cnostných panien, ktoré sa usilovala viesť k dokonalosti. Neďaleko kostola svätej Afry si prenajala domček, v ktorom žila aj s jednou učeníčkou Barbarou.
Mesto darovalo Angele v roku 1533 pohodlnejší dom, tam sa schádzali všetky nábožné panny, modlili sa a vyučovali mládež. Bol to prvý základ rádu Školských sestier. 25. novembra 1535 vytvorila s 27 panenskými spoločníčkami spoločnosť s účelom nábožnej výchovy chrániť kresťanskú mládež pred záplavou bludov a hriechu. V tej dobe zúrila v severozápadnej Európe takzvaná reformácia a nepokoje povstali aj v Taliansku.
Nepriatelia apoštolskej viery zľahčovali panenský stav a násilím vyháňali mníšky z kláštorov. Toto dianie pohlo Angelu k založeniu svojho rádu, ktorý nazvala rádom svätej Uršuli a ustanovila, aby sestry tohto rádu nežili zatvorené v kláštorných múroch, ale prebývali a pôsobili vo svete. Mali vyhľadávať chorých, chudobných a nešťastných a pomáhali im, predovšetkým sa však mali zamerať na výchovu a výučbu dievčat.
K takému pôsobeniu nebol potrebný prísny mníšky rád a poriadok, stačila náboženská spoločnosť, preto Angela nepožadovala od svojich sestier kláštorné sľuby, ani uniformované rúcho, zato od každej sestry žiadala, aby sa raz v mesiaci spovedala a prijímala Božie Telo. Pravidlá rádu svätej Uršuli najprv potvrdil biskup v Brescii, neskôr aj pápež Pavol III. V roku 1537 bolo v ráde už 76 sestier, zakladali sa nové domy a Angela ich ako najvyššia predstavená riadila. Neskôr utvorili Uršulínky prísny rád s klauzúrou a ich zásluhy pre cirkev boli a aj dodnes sú veľmi veľké.
Angela sa dožila 70 rokov a 27. januára 1540 sa odobrala zo sveta do večnej slávy. Hoci jej telo nebolo pochované 30 dní, zostalo ako živé. Napokon našlo jej telo odpočinok za slávnostného pochovania v kostole svätej Afry v Brescii. Pri jej hrobe sa hneď začali diať zázraky a okolitý ľud ju začal ctiť ako blahoslavenú.
Svätý Karol Boromejský o niekoľko rokov neskôr povedal, že si Angela zasluhuje, aby bola vyhlásená za svätú. Najprv ju však pápež Klement XIII. vyhlásil za blahoslavenú a 24. mája 1807 zasa pápež Pius VII. za svätú.
Modlitba svätej Angely Merici
Ó, môj Pane,
osvieť temnoty môjho srdca a daj mi milosť zomrieť skôr ako dnes uraziť tvoju Božskú Velebnosť. Upevni moje city a moje zmysly, aby sa neodchýlili ani napravo ani naľavo a neodvrátili ma od tvojej Žiarivej Tváre, ktorá potešuje každé skormútené srdce. Ach, aká som ja úbohá, veď keď vstúpim do skrytosti svojho srdca, neodvažujem sa od hanby pozdvihnúť oči k nebu, pretože si zasluhujem, aby ma peklo zaživa pohltilo, lebo vidím v sebe toľko poblúdení, toľko neprávostí a nízkostí, toľko surovostí, ohyzdných a strašidelných predstáv! To ma núti dňom i nocou, či chodím alebo odpočívam, pracujem alebo uvažujem, pozdvihnúť hlas a kričať k nebu prosiac o milosrdenstvo a o čas na pokánie.
Ó, najláskavejší Pane, ráč mi odpustiť toľké urážky i každú z chýb, ktorých som sa mohla dopustiť odo dňa svojho krstu. Ráč odpustiť hriechy aj môjmu otcovi a mojej matke, všetkým mojim príbuzným a priateľom, ako aj ľuďom na celom svete. Prosím ťa o to pre tvoje Presväté Umučenie a pre tvoju Predrahú Krv, vyliatu z lásky k nám, pre tvoje Najsvätejšie Meno, ktoré nech je zvelebené nad piesok mora, nad kvapky vôd, nad množstvo hviezd. Ľutujem, že som tak otáľala dať sa do služby tvojej Božskej Velebnosti. Ach, veď som doteraz nevyliala ani kvapku krvi pre tvoju lásku, nikdy som neposlúchala tvoje božské príkazy a všetky nešťastia sa mi zdali tvrdé pre nedostatok lásky k tebe.
Pane, namiesto tých úbohých stvorení, ktoré ťa nepoznajú a nesnažia sa mať účasť na tvojom Presvätom Utrpení, mi puká srdce. Keby som mohla, rada by som vyliala vlastnú krv, len aby sa otvorili zaslepené oči ich ducha. Preto, ó, Pane môj, môj jediný život a moja jediná nádej, ráč prijať moje tak biedne a tak nečisté srdce. A spáľ v blčiacej vyhni svojej božskej lásky všetky jeho hnutia a náruživosti. Prosím ťa, prijmi moje slobodné rozhodovanie, každý prejav mojej vlastnej vôle, ktorá je nakazená hriechom, takže nevie rozoznať dobro od zla. Prijmi každú moju myšlienku, slovo a skutok, a napokon všetko, čo mám vnútorne i navonok.
Všetko to kladiem v obetu k nohám tvojej Božskej Velebnosti a prosím, aby si to ráčil prijať, hoci som toho nehodná. Amen.
Masima - Verím a Dôverujem
