Svätý Tomáš Akvinský

Pre rodinu bol spočiatku čiernou ovcou, spolužiaci si z neho spravili terč výsmechu, bratia mu priviedli prostitútku a napriek tomu sa svätý Tomáš Akvinský stal jedným z najväčších učencov a mudrcov Cirkvi. Možno aj preto, že mal obdivuhodnú túžbu po Ježišovi Kristovi a jeho život bol naplnený modlitbou a v jeho strede bolo stretávanie sa s Ježišom v Eucharistii. Ale kým sa dostal do svätosti, musel prejsť cestu...

Donna Theodora mala okolo roku 1244 na zámku Roccasecca veľké starosti. Jeden jej sluha jej prezradil, že jej najmladší syn Tomáš, študent na cisárskej akadémii v Neapole sa nedávno pripojil k novozaloženému žobravému rádu s čiernobielym habitom. Niečo neslýchané! Tento syn sa predsa mal stať opátom v Monte Cassino a teraz žobre na ulici o chlieb ako nejaký tulák, rozčuľovala sa celá rodina a cítila sa byť zneuctená. Presne týmto zmýšľaním naplnená grófka sa okamžite vydala do Neapolu, aby syna Tomáša priviedla k rozumu. Ale cestovala zbytočne, Tomáš už mesto opustil.

Paradoxne, práve tento syn, ktorý, ako sa zdalo, ohrozil dobrú povesť rodiny, jej mal priniesť najvyššiu česť - jeho svätosť a vedomosti, ktoré osvecujú Cirkev až dodnes. 

Tomáš sa narodil okolo roku 1225 ako najmladšie dieťa grófa Landulfa z Akvina a jeho manželky Theodory. Zo starších synov sa stali cisárski dôstojníci a najmladšiemu bola určená kariéra opáta, preto bol už ako päťročný zverený do opatery kláštora benediktínov v Monte Casino. Tomáš nasledoval život mníchov plný obdivu a bol predovšetkým ovplyvnený pokojom, tichou modlitbou, štúdiom, ako aj bohoslužbou.

Pätnásťročný Tomáš pokračoval v ďalšom vzdelávaní v Neapole a tam spoznal chudobných, učených a zbožných dominikánov, členov rádu kazateľov. Evanjeliová chudoba mníchov a tiež ich prianie odovzdávať plody svojich úvah ďalej iným, zaujali Tomáša natoľko, že ako 20-ročný požiadal o prijatie do rádu. Predstavitelia však počítali, že rodina Akvinská bude silne reagovať, preto poslali Tomáša do Ríma.

Donna Theodora sa obrátila na starších synov a požiadala ich, aby priviedli Tomáša domov. Raynald a Landulf ho našli veľmi rýchlo, ale nedokázali z jeho vysokej a impozantnej postavy vyzliecť rádový odev. Aj tak ho však posadili na koňa a dopravili do rodinného sídla.

Tomáš sa tak vlastne ocitol v zajatí, ale s dobrým zaobchádzaním. Obklopili ho lichôtky, ale i hrozby a sľuby jeho matky a jeho troch sestier, ktoré mu prinášali jedlo. Aby ho odvrátili od jeho plánu, priviedli dokonca jeho bratia v noci do jeho izby prostitútku. Tomáš sa zdvihol, vzal z kachlí žeravý kus dreva a rozhodne išiel proti dievčaťu, ktorá vydesená utiekla. Tomáš potom namaľoval na dvere, ktoré za ňou zavrel, žeravým polenom veľké znamenie kríža. Traduje sa, že Tomáš v ten večer dostal istotu večnej cudnosti. Jeho zajatie sa po tejto udalosti pozvoľna uvoľňovalo. Sestry mu priniesli Bibliu, ktorú čoskoro poznal naspamäť a tiež niekoľko teologických a filozofických kníh. Práve im vďačil Tomáš za to, že nadviazal spojenie s dominikánmi a po roku zajatia mohol utiecť.

V roku 1245 sprevádzal Tomáš rádového majstra Johannesa Teutonica do Paríža, aby tam študoval teológiu u svätého Alberta Veľkého a v roku 1248 odcestoval do Kolína nad Rýnom,kde mal vysvätený za kňaza. Študenti si spravili zo zbožného a usilovného spolužiaka terč svojho posmechu - nazývali ho ‚veľkým nemým volom‘. Albert Veľký ich ‚schladil‘ vyslovením tohto proroctva: "Vy ho nazývate nemým volom, ale ja vám hovorím, že šírenie jeho vedomostí raz otrasie svetom!"

Napriek mladému veku sa Tomáš stal v roku 1252 docentom na parížskej univerzite a v roku 1256 bol povolaný ako magister regens do kláštora Sain-Jacques. Úloha magistra teológie spočívala predovšetkým v komentovaní Svätého písma a v rozbore obťažných otázok, aby ich vysvetlil a napokon v kázaní pred zhromaždeným ľudom aj na univerzite. 

Úžasná bola aj jeho literárna plodnosť. Jeho organizovanosť, duchovná jasnosť a mimoriadna schopnosť sústrediť sa, mu dovoľovali diktovať celkom rôzne diela naraz štyrom sekretárom. Schopnosti, na ktoré nebol vôbec domýšľavý, používal, aby poznal Boha a jeho plán stvorenia. Podľa neho odvodzovala teológia oprávnenie svojej existencie z otázky večnej spásy, najvyššieho cieľa ľudského života. Tento cieľ spočíva vo večnom nazeraní na Boha a je mimo prirodzenej schopnosti človeka, takže je viac odkázaný na vyššie osvietenie než iba na ľudský rozum. Potrebuje Božie svetlo, aby našiel cestu, ktorá vedie k najvyššiemu cieľu, ale tiež, aby poznal lepšie pravdu o veciach tohto sveta. 

Čoskoro jeho horlivá činnosť narážala na otvorené nepriateľstvo zo strany svetských duchovných medzi univerzitnými docentmi. Tomáš však prijal tieto úklady s pokorou a nadhľadom. Ale čo sa týkalo vzťahu k pravde, bol stále nekompromisný, i keď voči svojim odporcom vystupoval vždy veľmi zdvorilo a so sebaovládaním. Bol im dokonca vďačný, pretože pre neho nebolo "žiadneho lepšieho prostriedku ako odhaliť pravdu a poraziť omyl, než diskusia s ľuďmi, ktorí zastávajú opačný názor."

V roku 1256 bol tiež prijatý medzi magistrov parížskej univerzity, spolu so svojím priateľom a františkánskym bratom Bonaventurou. Obaja svätci sa navzájom veľmi vážili, svedčí o tom nasledujúca príhoda: Keď raz prišiel Tomáš za Bonaventurom, zastihol ho pohnuto písať životný príbeh svätého Františka. Tomáš hneď vycúval z dverí a bratovi, ktorý mu prichádzal v ústrety, povedal: "Nechajme svätca,  aby spísal životopis svätca!"

Tomáš pri každej svojej ťažkosti našiel pomoc v modlitbe. Zostavil viac modlitieb, v ktorých prosil o Božie osvietenie pre svoju prácu a stále sa modlil o Božieho Ducha, kým začal s nejakým dielom. Jeho brat, spolupracovník a dôverník Reginald z Piperna povedal, že raz pri riešení problému pri istej pasáže z knihy Izaiáš sa niekoľko dní postil a modlil. Riešenie potom dostal pri zjavení svätých Petra a Pavla.

Pravidelne sa stávalo, že sa tak intenzívne zaoberal hľadaním pravdy, že celkom zabudol na realitu vo svojom okolí, preto bola bratovi Reginaldovi zverená starosť o jeho telesné blaho. Raz sa Tomáš vrátil so svojimi žiakmi zo Saint-Denis do Paríža. Keď skupina navštívila novopostavenú nádhernú gotickú katedrálu, pýtali sa Tomáša, čo by robil, keby mu kráľ zveril vládu nad mestom Paríž. A on odpovedal: "Oveľa radšej by som získal rukopis svätého Jána Zlatoústeho o evanjeliu svätého Matúša!" 

A práve vtedy, počas svojho prechodného pobytu v Paríži, začal písať svoje prvé prehľadné dielo Summa proti pohanom, ktoré predstavuje katolícke učenie pre nekresťanov apologetickým spôsobom. 

V roku 1263 vytvoril na prosbu pápeža Urbana IV. veľkolepé ofícium k Božiemu Telu, ktoré je ešte aj dnes rozšírené v rímskokatolíckej liturgii. Potom urobil výklad k preloženým Aristotelovým traktátom. V roku 1265 začal písať monumentálne dielo Summa Theologiae a medzi rokmi 1268 a1272 opäť vyučoval na univerzite v Paríži. 

Potom ho poslali do Neapolu, kde mal založiť nový študijný kláštor. Tam ho svedkovia zastihli v kostole, ako sa vznáša nad podlahou, zatiaľ čo z kríža zaznel hlas: "Ty si o mne dobre napísal, Tomáš, čo by si chcel ako mzdu?" A odpoveď priam z Tomáša vytryskla: "Pane, iba teba samého!"

6. decembra 1273 sa Tomáš rozhodol zpokory po mystickom zážitku milosti, že sa do budúcna vzdá písania a vyučovania, napriek tomu bol poslaný pápežom na druhý ekumenický koncil do Lyonu. Cestou Tomáš ochorel a bol dovezený do cisterciánskeho opátstva Fossanova, kde 7. marca 1274 zomrel.

 

Masima - Verím a Dôverujem