%20(1).jpg)
Príbeh Michaela Garicoitsa nám ukazuje, že výchova má poväčšine vplyv na celý život. Michael od útleho detstva pozorne sledoval Pánove pozvanie ku kňazskému stavu a toto povolanie dozrievalo aj vďaka starostlivej výchove rodičov, najmä však matky. Rodina mala prosto na jeho duchovný rozvoj rozhodujúci vplyv a Michael sa naučil s dôverou sa obracať na Ježiša, byť jeho učeníkom a synom Cirkvi. Jeho život je vskutku obdivuhodný a Don Michael by sa pokojne mohol nazvať vzorom kňazov.
Prvorodený Michael sa narodil v Ibarre 15. apríla 1797. Jeho rodičia okrem neho mali aj ďalších päť detí. Silu viery v rodine posilnili revolučné udalosti. Mnoho kňazov totiž počas revolúcie našli útočisko v ich dome. Michael nebol rozhodne anjelik. Dedičný hriech poznamenáva všetkých, a neskôr priznal: "Bez svojej mamičky by som sa stal darebákom." Mal výbušnú povahu, veľkú fyzickú silu a aj sklon k násilníctvu. Sotva 4-ročný vošiel k susedom do domu a hodil kameň po jednej žene, lebo sa domnieval, že ublížila jeho mame a rýchlo utiekol.
Ako 5-ročný ukradol podomovému obchodníkovi sadu ihiel a keď ju matka u neho zbadala, povedala, že poriadne vytrestá. Inokedy zasiahla a ukradnuté veci musel vždy vrátiť. O rok neskôr vytrhol svojmu mladšiemu bratovi jablko. Myslel si, že nespravil nič zlé, ale brat sa ho spýtal: "Páčilo by sa ti, keby som toto urobil ja tebe?" Michael sa zahryzol do pier a myšlienka, že nemôžeme robiť druhým to, čo by sa nám od druhých nepáčilo, zostala už navždy pevne zapísaná v jeho pamäti.
Matka si s "nepodareným synom" poradila raz-dva. Zaviedla ho pred kuchynskú pec, priamo pred plamene, ktoré z nej šľahali a povedala: "Existujú oveľa strašnejšie plamene, do ktorých Boh hodí tých, ktorí sa dopúšťajú smrteľného hriechu." Michael sa od strachu roztriasol, ale vďaka tomu sa naučil mať hrôzu z hriechu.
Našťastie, častejšie než peklo, bolo predmetom úvah jeho matky nebo. Raz si Michael v túžbe, aby sa dostal rýchlejšie do neba, predstavoval, že sa tam dostane ľahšie z pahorku, pod ktorým pásol stádo. Vyšiel po strmej cestičke hore, no zistil, že nebo je ešte stále ďaleko a musí si vybrať vyšší kopec. Takto kopce jeden za druhým, až zablúdil a musel zostať na jednom kopci celú noc. Domov sa vrátil až na ďalší deň, nikto ho však za tento detský kúsok nepotrestal, jemu však v srdci zostala veľká túžba po nebi.
Keď v roku 1806 skončil základnú školu, pracoval až do roku 1809 v jednej domácej dielni, napriek tomu, že jeho pamäť a inteligencia mu získala prvenstvo v triede. A keď išiel so stádom na pastvu, vždy bral so sebou nejakú knihu.
Po dvoch rokoch posmutnel, ešte nebol na svätom prijímaní. Ale keď napokon dostal povolenie prijať Ježiša, v duši sa mu hneď zabýval smäd po Eucharistii. Už ako kňaz napísal: "Je to silný Boh, bez Neho je moja duša malátna, má smäd. Je to živý Boh, bez Neho umieram. Plačem vo dne, v noci, keď vidím, že som sa vzdialil od Boha."
Postupne v ňom narastala myšlienka stať sa kňazom. A v roku 1813 toto rozhodnutie oznámil rodičom. Ale napriek tomu, že jeho rodičia boli pobožní, narazil na odmietnutie - kvôli chudobe si nemôžu dovoliť finančne podporovať jeho štúdium. Obrátil sa teda na starú mamu, ktorá rodičov presvedčila a mohol sa vydať na 12km dlhú cestu do Saint-Palaise, kde bol jeden kňaz, ktorý ho dobre poznal.
A ten kňaz sa Michaela skutočne ujal a vďaka nemu mohol študovať na strednej škole. Na fare spoznal aj tvrdý život, popri štúdiu musel vykonávať mnohé domáce práce a tak sa Michael za cenu úporného hrdinstva, ktoré zodpovedalo jeho vlohám, učil nielen počas cesty do školy, ale aj pri jedle a neraz aj v noci. Ale zato mal najlepší prospech.
Tri roky v Saint-Palais zbehli ako voda a Michaela poslali do Baiony, kde mal pokračovať v štúdiu v škole Svätého Leva a byť užitočným v biskupstve. Tam jeho snaha ovládnuť svoju výbušnú povahu a zasvätiť sa službe blížnym prinášalo cenné ovocie, ako sám o tom rozprával: "V biskupstve som musel znášať zlé nálady kuchárky. Pomstil som sa jej tým, že s radosťou umýval hrnce a ostatné riady. Nakoniec mi začala prať bielizeň a vreckovky."
Odtiaľ jeho kroky viedli v roku 1818 do malého seminára v Aire-sur-l’Adour a po roku už do veľkého seminára v Dax. V roku 1824 bol zasa poverený vyučovaním v malom seminári v Larressore a popritom študoval teológiu. Napokon, 20. decembra 1823 bol vysvätený za kňaza. Jeho ‚kariéra‘ začala naberať na grádoch.
Začiatkom roku 1824 sa stal kaplánom v Combo. Starý farár, navyše ochrnutý, prenechal mladému kaplánovi celé vedenie farnosti. Don Garicoits si veľmi rýchlo získal srdcia svojich farníkov, jeho kázne sú jasné, prístupné všetkým, zamerané na lásku k Bohu a blížnemu. Boli také pútavé, že pritiahli aj tých, ktorí dávno zabudli, akou cestou sa ide do kostola. Povesť o ňom sa šíri rýchlosťou blesku a Michael trávi niekedy celé dni v spovednici bez toho, aby sa mohol najesť. Staral sa o katechizmus pre najmenších, pretože bol presvedčený, že poslaním kňaza je vyučovať základné kresťanské náuky a že dobrý katechizmus bude mnohým nápomocný aj v hodine smrti. Konal početné kajúce skutky, zato však v nedeľu neodmietol hrať s farníkmi národnú baskickú loptovú hru, po ktorej sa potom vždy odobral do kostola a dlhé hodiny trávil pred svätostánkom.
Koncom roku 1825 ho vymenovali za profesora seminára v Bétharrame, kde spočiatku pracuje iba ako ekonóm, no v roku 1831 po smrti starého rektora nastúpil na jeho miesto. Budova seminára sa však postupne vyprázdňovala, pretože biskup rozhodol, že sa seminár presunie do Baiony a tak sa Michael ocitol v budove sám. Našťastie, humor ho neopúšťal. Budova seminára je však spojená s mariánskou svätyňou zo 16. storočia, v ktorej sa stalo mnoho zázrakov a kam prichádzali davy pútnikov. Tam sa venoval apoštolátu v spovednici a duchovnom vedení, popritom niekoľkokrát v týždni navštevoval sestry Svätého Kríža v kláštore Igon, ktorý založila Alžbeta Bichier des Ages.
Michael obdivoval svätého Ignáca a jeho exercície, ktoré v ňom vzbudili túžbu stať sa jezuitom. V roku 1832 ho otec, ktorý mu bol vodcom v Toulouse počas exercícií uisťoval: "Pán chce, aby ste bol viac než len jezuitom. Budete sledovať prvé povolanie, ktoré ste dostal z neba, a stanete sa potom veľkej rehoľnej rodiny. Boh zatiaľ chce, aby ste vyčkal v Bétharrame a pokračoval v činnosti. Konajte dobro a čakajte."
Poslúchol a vrátil sa k zvyčajnej práci, ale myšlienka na rehoľnú komunitu, ktorá by sa venovala výchove a výuke robotníkov a vidieckych obyvateľov, ho neopustila a tak v Bétharrame vznikla trvalá misia pri svätyni, ktorá prijímala a spovedala pútnikov, usporadúvala duchovné obnovy podľa zásad svätého Ignáca.
Svätec veril pevne s celou Cirkvou v existenciu pekla, preto horlivo inšpiroval svojich spolupracovníkov: "Pracovať na vlastnej spáse a zdokonalení, ale aj na blížnych je našou základnou povinnosťou. Pričiniť sa o to zo všetkých síl je pre náš život. Robiť to nedbalo, vlažne, nepričiniť sa, je smrť. Pracovať, aby sme sa vyhli peklu a získali nebo, spasiť duše, ktoré nášho Pána toľko stáli a ktoré diabol chce zatratiť, aká veľká je to práca! Nezasluhuje si našu celú starostlivosť? Môžeme sa báť, že by sme tu preháňali? Robíme v tejto veci dosť? Nikdy nevynaložíme toľko, koľko vynakladá diabol a svet, aby priviedol duše k záhube!"
Raz navštívil jedného odsúdeného k smrti vo väzení a uisťoval ho: "Priateľu, si v krásnej situácii. Vrhni sa s celou dôverou do náručia Božieho milosrdenstva a povedz: "Bože, zmiluj sa nado mnou!" A budeš spasený."
Tiež hovoril: "Keby som sa raz ocitol v nebezpečenstve, že stratím život medzi Bétharrom a Igonom, a videl by som, že zaťažený smrteľnými hriechmi, bez pomoci, bez spovedníka, vrhol by som sa náruče Božieho milosrdenstva a veril by som, že v tej najkrajšej situácii."
Svätý Michael Garicoits bol taký presvedčený o Božej dobrote, ako o úbohosti človeka. Nedokázal pochopiť zmysel rôznych názorov na Boha, ani na prítomnosť pýchy v ľudskom srdci. Sladkosť čerpal z rozjímania o Ježišovi.
V 19. storočí prevládala vo francúzskom katolíckom svete idea, že pre obnovu kresťanského života je nutné obnoviť vieru na kresťanských školách. Otec Michael na to margo založil v novembri 1837 v Bétharrame základnú školu, hoci sa stretol pritom s opozíciou niektorých svojich členov, ktorí sa chceli venovať naplno misiám. Ale ich oponentúra nemala úspech, do novozaloženej školy sa totiž prihlásilo vyše dvesto žiakov.
V roku 1838 požiadal biskupa, aby mohol so svojimi druhmi využívať jezuitskú rehoľu. Biskup súhlasil ako s provizórnym riešením, potom im sám spracoval rehoľu, ktorá dostala meno "Pomocní kňazi Najsvätejšieho Srdca Ježišovho". Nová rehoľa však mala veľa medzier, ktoré spôsobovali ťažkosti. Sľuby neboli uznané v plnej hodnote a biskup si pre seba vyhradzoval funkcie, ktoré prislúchali hlavnému predstavenému. Páter Michael to všetko prijal s pokorou a poslušnosťou. Až po jeho smrti dostala kongregácia v roku 1870 rehoľu podľa jeho návrhu.
Páter Michael až do konca života horlivo pracoval ako vo svojej kongregácii, tak u sestier v Igone, na misiách a vo vedení duší. V roku 1853 bolo jeho dosiaľ pevné zdravie zasiahnuté prvým záchvatom mŕtvice. V roku 1859 ho oslabil ďalší záchvat, z ktorého sa ako zázrakom zotavil. Nezabudol pritom všetkých uisťovať - Buďte pokojní, pôjdeme spolu dopredu, dokedy bude Pán Boh chcieť.
Nová kríza sa ohlásila počas pôstu v roku 1863 a ohlasovala blížiacu sa smrť. Plný entuziazmu zvolal: "Ideme dopredu, až do neba. Musíme dôjsť do neba!" 14. mája 1863 v deň Nanebovstúpenia Pána zomieral so slovami: "Pane, zmiluj sa nado mnou vo svojom veľkom milosrdenstve."
Masima - Verím a Dôverujem
