%20(1).jpg)
Kňaz, skladateľ a hudobný dirigent, zakladateľ Malých služobníc Krista Kráľa, obdivovateľ svätých, obrovský ctiteľ Panny Márie a nadmieru milosrdný spovedník. Takto by sa dal charakterizovať ctihodný Sosio Del Prete, no predovšetkým to bola jeho skalopevná viera, ktorú položil do základov svojho života a ktorej sa držal ako kotvy spásy.
Páter Sosio Del Prete sa narodil v neapolskej provincii Frattamaggiore 28. decembra 1885. V októbri 1901 nastúpil do noviciátu minoritov v kláštore Taurano, kde v roku 1902 zložil časné sľuby a 8. decembra 1905 potvrdil svoje rozhodnutie večnými sľubmi. O päť rokov neskôr, 12.marca 1910 prijal kňazské svätenie.
Absolvoval hudobné konzervatórium svätého Petra Majely v Neapole a s diplomom skladateľa a dirigenta viedol až do roku 1930 vzorný kňazský život, venoval sa posvätnej hudbe a tiež spovedal. Jeho skladby sa vyznačovali duchovnou hĺbkou a boli prejavom jeho kňazského ducha a vrúcnej modlitby a ešte aj dnes sú svedectvom jeho viery, nádeje a lásky.
Keď ho predstavení poslali do kláštora svätého Antona v Afragole, ocitol sa v prostredí duchovnej a materiálnej biedy s množstvom opustených starcov, chorých a hladných a rozhodol sa, že všetky svoje sily venuje službe tým najposlednejším. Viac-menej k tomu dospel pri pohľade na jednu opustenú starenku, ktorý zasiahol jeho srdce.
Keď vstúpil do jej izby, srdce sa mu celkom zovrelo pri pohľade na stav úplnej opustenosti, v akom tá úbohá stará a chorá žena ležala. V izbe nebolo svetlo, ani pec, nemala lieky, ani šaty, dokonca ani stoličku. Bola zabalená do úbohých šiat a triasla sa od zimy. Tento biedny pelech zložený z dvoch hrubých dosiek, rozheganá lavička boli celým zariadením jej úbohej chatrče. Páter Sosio jej venoval celú svoju kňazskú starostlivosť, posilnil ju všetkými prostriedkami sviatostnej posily a zostal pri nej až pokým v pokoji a odovzdanosti nezomrela.
Neskôr, pri spomínaní na svoje pôsobenie medzi úbožiakmi, akoby robil svoju životnú bilanciu, napísal: "Ale tam som znásobil tento apoštolát dobra a lásky k núdznym a najúbohejším chudáčikom, alebo ako som ich nazýval, zorničkám Božích očí. Veľmi som miloval týchto chudáčikov a oni mi to svojou láskou oplácali, nazývali svojho otca dobrodincom a priateľom. Kedykoľvek som vyšiel z kláštora, sprevádzal ma zástup chudákov a chlapcov, každému som dal niečo na jedenie z toho, čo som si odriekol v jedálni. Neustále som myslel na týchto úbožiakov a rozdával som im s dovolením predstavených všetko, čo mi iní dobrodinci darovali."
Ako základ systematickej podpory chudobných založil 6. júna 1932 inštitút Malých služobníc Krista Kráľa, kde mu bola veľkou pomocníčkou Antonietta Giugliano, spoluzakladateľka rehoľnej spoločnosti, schválenej kardinálom Alessiom Ascalesim, neapolským biskupom. Rovnako mu veľmi pomáhala aj sestra Franceschina Tucillo. A tak sa počas dvadsiatich rokov (1932 - 1952) rozvíjal plodný apoštolát Malých služobníc Krista Kráľa.
Páter Sosio bol duchovným vodcom a organizátorom pôsobenia týchto dvoch odvážnych sestier, prevádzajúcich charitatívnu činnosť na celom území provincie. Sestry sa tomuto apoštolátu lásky venovali po celý svoj život s najväčšou obetavosťou. Prvé z nich prijali rehoľné rúcho z rúk kardinála Ascalesiho 20. októbra 1935 ako odpoveď na encykliku Pia XI., Quas primas, ktorá vyzývala k úcte ku Kristovi Kráľovi.
Inštitút sa vzápätí rozmnožil. V roku 1949 ich už bolo šesť. Jeho základnou úlohou bola starostlivosť o starých ľudí na začiatku druhej svetovej vojny, starosť o deti a opustenú mládež a ich výchovu a tiež opatera chorých. A v tom pokračovali aj po vojne. Samozrejme, nešlo všetko len hladko, ani im sa či už vnútorné alebo vonkajšie problémy nevyhýbali. Páter Sosio sa však vyznačoval veľkou poslušnosťou, diskrétnosťou a predovšetkým ustavičnou modlitbou. Svoje srdce celkom venoval Kristovi a svojmu inštitútu a obetoval pre neho všetky svoje utrpenia. Mal ohromnú lásku k trpiacemu Pánovi, jeho tvár poznával v úbohých starenách, otrhaných starcoch a sirotách, ale tiež trávil veľa času v adorácii pred svätostánkom. Veľmi dobre vedel, akú obrovskú spasiteľnú cenu má utrpenie, ktoré nezostáva zatvorené k hrobe, ale smeruje k zmŕtvychvstaniu.
Páter Sosio bol aj horlivý spovedník, sviatostné odpustenie, ako veľký prameň bohatstva Cirkvi ho tiež viedlo k veľkému pochopeniu pre ľudské slabosti a ľudskú krehkosť. Bol nadmieru milosrdný spovedník a mnohých pritiahol k sviatosti zmierenia svojou dobrotou, miernosťou, pozorným načúvaním a poskytnutím potrebnej posily. Pritom bol vedený vedomím svojej vlastnej slabosti a hriešnosti, v pokore poznával na sebe obmedzenosť ľudskej prirodzenosti.
Veľmi starostlivý bol aj vo včasnej posluhe sviatosti pomazania chorých. Mal zvláštnu citlivosť pre blížiacu sa smrť a ponáhľal sa k umierajúcim. Jeho nežná starostlivosť sa riadila poznaním, že choroba pustoší telo i dušu a vyžaduje ľudskú blízkosť, cit a pochopenie. Preto založil v Afragole tiež Kliniku svätého Pia X. Ale táto láska k blížnym, prameniacej z viery ho nikdy nevzďaľovala od liturgického života. Celý svoj život učil sestry, ako je liturgia veľmi dôležitá a bol veľmi starostlivý v príprave liturgických slávností, dbal o čistotu liturgických nádob, miesta aj o dôstojnosť liturgického spevu. Ani najväčšia únava či najúmornejšia činnosť ho neodviedli od modlitby, liturgie hodín, modlitby ruženca a rozjímania.
Páter Sosio bol veľkým ctiteľom svätcov, najmä svätého Jozefa, svätých apoštolov Petra a Pavla, svätého Antona a Františka a tiež Vincenta. Mal nežnú a synovskú úctu k Panne Márii a každú voľnú chvíľu venoval modlitbe ruženca. Pre svoje sestry organizoval púte k Panne Márii Ružencovej v Pompejách a rozjímaniami na tému ružencových tajomstiev im vlieval do sŕdc úctu k nej. V Márii nachádzal útechu aj v najväčších ťažkostiach. Bezmedzná dôvera v jej príhovor sa spájala s pevným presvedčením o múdrosti a dobrote Božej prozreteľnosti a v tejto dôvere prijímal akékoľvek skúšky a utrpenie. Mal pevnú dôveru v Cirkev a prejavoval ju nežnou úctou k pápežovi a poslušnosťou k predstaveným, pričom o Cirkvi vždy hovoril ako o svojej matke.
Počas dramatických udalostí druhej svetovej vojny žiadal od svojich sestier vytrvalú modlitbu a obete za mier. Ale svoju vieru a iniciatívu nikdy nepovažoval za získané natrvalo. S pokorným vedomím vlastnej slabosti ich stále oživoval a hľadal posilu u iných kňazov v úsilí správne rozlišovať, aká je Božia vôľa. Hlavným motorom tohto ctihodného zakladateľa bola viera - skalopevná, nie prejavovaná iba navonok, ale položená do základov života aj do základu Inštitútu sestier Malých služobníc Krista Kráľa, ktorej sa držal ako kotvy spásy a to tiež v noci z 27. na 28.januára, kedy ho našli mŕtveho po záchvate srdca s breviárom v ruke.
Masima - Verím a Dôverujem
