%20(1).jpg)
Príbeh zo severného Talianska rozpráva o zázračnom zjavení Panny Márie v malom mestečku Porzus, keď Svätá Panna prišla na pomoc malému dievčatku Terese Dush.
Teresa Dush sa narodila 11. septembra 1845 v Porzus a hneď v ten deň bola aj pokrstená. Jej rodičia, Giuseppe a Caterina boli osemnásť rokov bezdetní, dieťa preto privítali ako dar od Boha, na ktoré tak dlho čakali. Malá Teresa veľmi skoro spoznala tvrdosť chudobného života v strmej a kamenistej krajinke s lúkami a pasienkami, kde bola slabá úroda.
Bola dobré a učenlivé dievča, ochotne zdieľa únavu a prácu svojich rodičov, ale jej zdravie je dosť chatrné. Navštevovala farský kostol a veľmi pozorne sledovala hodiny katechizmu farára dona Giuseppe Costaperaria, od ktorého sa učí základné pravdy viery.
8. septembra 1855, v nedeľu, na sviatok Narodenia Panny Márie, hrozilo, že nebude svätá omša. V tej dobe zúrila cholera a vyberala si obete. Aj farár Don Giuseppe, ktorý pomáhal chorým, ochorel. Ani jemu, ani ostatným chorým nezostávalo veľa nádeje. A presne v tento deň hlboko poznačila mestečko, a najmä malú Teresu, mimoriadna udalosť. Dievčatko nemalo ešte ani desať rokov.
Teresina mama Caterina pozabudla prichystať dostatok trávy na kŕmenie zvierat. Zavolala Teresu, a prikázala jej, aby išla nasekať trávu. "Pán farár na hodine katechizmu povedal, že v nedeľu sa nemá pracovať," poznamenala nesmelo Teresa.
"My jeme, aj zvieratá musia jesť," odvetila rázne matka.
Teresa poslúchla, no v duši je rozpoltená - má poslúchať kňaza alebo matku? Cestou prosila o pomoc Pannu Máriu, ktorú veľmi miluje. Keď prišla na lúku a chystala sa pracovať, ktosi jej vzal z ruky kosák. Teresa zdvihla oči a uvidela krásnu pani s kosákom v ruke, ktorá sa na ňu usmiala a sladko povedala: "Nemala by si pracovať vo sviatočný deň."
Jednoduché dievčatko sa krásnej pani hneď zverilo so svojimi pocitmi. Pani sa zohla, pokosila hrsť trávy a podala ju Terese: "Vezmi si, toto bude stačiť." A dodala: "Povedz všetkým, aby posväcovali Pánovo meno a nerúhali sa, lebo tým urážajú môjho Syna a zarmucujú moje materinské Srdca. Tiež si prajem, aby sa dodržiaval pôst a bdenie."
Teresa po návrate vyrozprávala matke mimoriadnu udalosť. Tá na svoju dcéru len neveriacky pozerala. Terese sa na tvári odzrkadľovala radosť, lenže... čo tá hrsť trávy? Bola veľmi prekvapená, keď zistila, že tá hrsť trávy skutočne stačila na tento deň, dokonca aj na pondelok ráno. Hlboko to na ňu zapôsobilo.
Správa o zjavení Panny Márie sa šírila rýchlosťou blesku, ale nie každý tomu veril. "Povedz Panne Márii, aby ti dala znamenie," vravia niektorí a ďalší sa posmešne usmievajú.
Prešiel týždeň a s jeho koncom ďalšia nedeľa. Teresa bola v kostole a Pani sa vrátila. Stála vedľa oltára v šatách posiatymi ružami a volala ju. Teresou prešiel strach. Otočila sa k zhromaždeným ľuďom, no tí nič nevideli. Zato jej pošepli, aby požiadala o znamenie. Teresa sa dlho rozprávala s Pannou Máriou, potom ako v snách vyšla z kostola a kráčala domov. Neskôr priznala, že ju Svätá Panna sprevádzala.
Dostala ‚znamenie‘. Trojcentimetrový kríž, ktorý sa leskol ako zlato. Panna Mária jej ho vtlačila na chrbát ľavej dlane. Toto znamenie videl každý a hoci sa ho snažila vymazať trením, či ho umývala vodou, zostal neporušený, ba sa ešte viac leskol.
Po smrti dona Giuseppeho, prichádza na faru kňaz z Cividale, aby tu vysluhoval sviatosti. Prišiel aj mons. Nicolò Tiossi, dekan kapituly v Cividale. Dievčatko mu všetko vyrozprávalo a kňaz jej veril.
Panna Mária sa jej v tom období zjavila ešte dvakrát, ako hovorí ľudová tradícia. Zvedavcom, ktorí sa vypytovali a kládli otázky, odpovedala, že Panna Mária má rada, keď sa modlí svätý ruženec.
Cholera medzitým neúprosne zúrila. Mŕtvych pochovávali v masových hroboch. Mená a dátumy úmrtia nemal kto zaznamenať. V krátkom čase po sebe zomreli aj Teresini rodičia a ona zostala sama, iba s 19-ročným strýkom.
Teresa trpela, zdala sa chorá a mons. Tiossi ju 21. júna 1856 vzal do Udine k otcovi Luigimu Scrosoppimu do Casa delle Derelitte. Otec Luigi pozorne vypočul mons. Tiossi, ktorý ho informoval o zjaveniach a znamení kríža, ktoré Teresa nesie. Cíti vďačnosť voči Panne, že mu zverila toto výnimočné dievčatko. A matka predstavená, Serafina Strazzolini, ktorá si vyhradila výsadu starať sa o najchudobnejšie a najchorľavejšie dievčatá, sa jej okamžite ujala.
Teresa bola poslušná, pokorná a dobrá. Bolo jej povedané, aby znak na ruke nikomu neukazovala a ona tento príkaz s detskou jednoduchosťou plnila. Vrúcne sa modlila a nechala sa viesť cestou svätosti otcom Luigim, ktorý bo znamenitým učiteľom. Nebolo ťažké pochopiť, že sa má celkom odovzdať Pánovi.
Prešli štyri roky a Teresin pobyt v dome skončil. V pätnástich rokoch ju umiestnili do dobrej a nábožnej rodiny, kde si začala zarábať na živobytie. Otec Luigi a mons. Tiossi ju potichu z diaľky sledovali.
Teresa si bola vedomá svojej chudoby, nevedomosti a chatrného zdravia, chcela by sa celkom odovzdať Pánovi, ale prijme ju otec Luigi? Nevie čítať po latinsky a ledva hovorí aj čistou taliančinou. V modlitbe otvorila svoje srdce Matke Božej a ona ju opäť prišla utešiť: "Choď do kláštora a keď budeš musieť čítať po latinsky, zvládneš to ako ostatné mníšky," upokojovala ju. Podporil ju aj mons. Tiossi, s ktorým sa Teresa tiež radila, a začiatkom roku 1864 sa potom vrátila do Udine.
7. augusta 1864, na sviatok svätého Kajetána bola Teresa prijatá do postulátu. Zdravotne bola na tom stále biedne, preto ju otec Luigi poslal na vidiek do Orzana, aby nabrala sily, no veľmi to nepomáhalo. Nebolo by rozumné prijať ju do noviciátu, ale Panna Mária ju tam poslala, aby sa o ňu otec Luigi staral, sprevádzal ju na ceste k svätosti, nemohol to odmietnuť.
19. marca 1867, na sviatok svätého Jozefa, začala Teresa noviciát. Istý čas strávila v komunite Cormons, vedľa svätyne Madony, uctievanej pod menom Rosa Mystica. Potom sa vrátila do Udine a 14. septembra 1868, na sviatok Povýšenia svätého Kríža, si obliekla rehoľný habit a prijala meno Maria Ossana.
Jej choroba (tuberkulóza) sa pomaly, ale isto zhoršovala. Previezli ju do ošetrovne, kde sa jej dostalo tej najvytrvalejšej a najláskavejšej starostlivosti od rehoľných sestier a otca Luigiho. Ten jej osobne priniesol desiatu, chytil jej ruku, ktorú kedysi poznačila Panna Mária, aby nahmatal jej pulz a tiež aj preto, aby tí, ktorí sú pri nej, videli to tajomné znamenie. Kríž na ruke už počas choroby nie je lesklý ako zlato, ale je červený. Po jej smrti zbledol a celá komunita Kolégia ju prišla pobozkať. Bol 17. august 1870. Sestra Maria Osanna skončila svoju Kalváriu na zemi, hoci nemala ani 25 rokov.
Jej spolusestry napísali: "Bola stvorením viac z neba, ako zo zeme. Mysľou a srdcom zostala vždy ponorená do Boha. A tak tento jemný kvietok Madony, Mariu Osanna, Panna čoskoro odtrhla a presadila do záhonov svätého raja."
V Porzuse ľudia medzitým pozorovali na mieste zjavenia Panny Márie nezvyčajný jav: lúka vždy kvitla a sneh okolo nej sa vždy topil skôr, pričom by to malo byť naopak, údolie pripomínalo kotlinu. Začali sa tam chodiť modliť ruženec každú nedeľu a počas celého mája.
V roku 1885 sa rozhodli postaviť malú kaplnku, hoci to Panna Mária nežiadala, ako pri iných zjaveniach a v roku 1886 umiestnili v jej vnútri obraz, predstavujúci scénu zjavenia. Teresa nie je na ňom zobrazená ako desaťročné dievčatko, ale ako mladá 25-ročná žena a na ľavej ruke má znak kríža.
Posolstvo je vyryté do kameňa: vľavo: Sväťte sviatky - Nerúhajte sa, a vpravo: Dodržiavajte pôsty a bdenia. Slová si obyvatelia Porzusu vryli do sŕdc, správy o pastoračných návštevách rôznych arcibiskupov v Porzuse až do druhej svetovej vojny svedčia o živej oddanosti mestečka k Panne Márii a vernosti prikázaniu - svätiť sviatky.
Masima - Verím a Dôverujem
