%20(1).jpg)
Ctihodná Anna Katarína Emmerichová nám takto opísala obraz hriechu: Zdalo sa mi, že vidím miesto, ktoré bolo veľmi veľké a akoby bolo bližšie k dennému svetlu. Bol to ako obraz mesta z nášho svetadiela. Zrazu sa mi ukázal strašný obraz. Videla som križovať Pána Ježiša Krista. Triasla som sa po celom tele, lebo to boli všetko ľudia našej doby. Bolo to oveľa horšie a strašnejšie mučenie Pána než za židovskej doby. Vďaka Bohu, bol to len obraz!
Anna Katarína pokračuje v rozprávaní - Vodca mi hovoril: "Takto by teraz konali s Pánom, keby ešte mohol trpieť!" Na svoje zdesenie som pri tom uvidela veľmi mnoho ľudí, ktorých som poznala; dokonca aj kňazov. Tí, ktorí kráčali v tmách, tiahli k tomu miestu premnohými radami a prúdmi. Tiež som uvidela svojich prenasledovateľov, ako by so mnou zaobchádzali, keby ma dostali do svojej moci. Mučením by ma nútili, aby som klamstvami potvrdila ich zvrátené názory.
Všetko, čo človek myslí, hovorí alebo koná, má v sebe čosi žijúceho, čo ďalej pracuje buď k dobru alebo k zlu. Kto teda urobil niečo zlé, nech sa poponáhľa, aby zmyl svoju vinu ľútosťou a vyznaním v sviatosti pokánia, inak len ťažko zabráni následkom zla v celom jeho rozvoji, alebo im už vôbec nezabráni.
To som neraz pocítila na svojej koži u nejedného človeka, ktorého postihovali choroby a utrpenia, a v nejednej obci, na ktorej nespočívalo požehnanie. Vždy mi bolo ukázané, že za neodpykanú a nezmierenú vinu sa vlečú neodhadnuteľné účinky.
Videla som, že trestanie niektorých hriešnikov až na neskorších potomkoch je čosi, prirodzene nevyhnutné, práve tak, ako pôsobenie kliatby, ktorá spočíva na nespravodlivo nadobudnutom majetku, alebo nechcená ošklivosť pred miestami, na ktorých boli spáchané veľké zločiny. Všetko to vidím tak prirodzene, ako to, že požehnanie žehná a sväté posväcuje.
Zvlášť veľké utrpenie na ňu začalo doliehať v predvečer slávnosti Najsvätejšej Trojice, kedy sa končí veľkonočný čas a s ním aj čas zvyčajných spovedí: Pozorujúc, že toľkí mnohí chodia na svätú spoveď, obnovila som svoju modlitbu k Bohu, aby na mne ráčil dopustiť nejaké utrpenie pre ich polepšenie. A moje utrpenie sa začalo zvonku.
Bolo to, akoby na mňa dopadali šípy jemných lúčov bolesti a trvalo to bez prestávky. Po určitom čase som mala v noci také prudké bolesti, aké som ešte nikdy nemala. Začali sa pri srdci, o ktorom som mala pocit, že je stiahnutým klbkom bolestí, ponorené do plameňa. Od toho ohňa, ktorý bol jednou rezavou a bodavou bolesťou, sa rozlievala bolesť do všetkých častí môjho tela až do kostí a špičiek prstov, nechtov a vlasov. Cítila som, ako tieto bolesti vychádzajú z určitého ohniska a opäť sa tam vracajú. Vychádzali od srdca do rúk a nôh a obiehali okolo hlavy a odtiaľ sa vracali zase k srdcu; tieto jazvy boli ich hlavnými uzlami.
Tieto muky až do polnoci pribúdali s väčšou silou. Nespala som, bola som celá zaliata potom a nemohla som sa ani pohnúť. Jedinú útechu som mala, že podľa hlavných hniezd týchto bolestí, ktoré ma celú driapali, som mala temnú predstavu, že je nimi naznačená podoba Kríža.
O polnoci som už nebola schopná ich dlhšie znášať, a ako pravá rehoľná dcéra som sa obrátila na svojho svätého otca Augustína úpenlivo týmito slovami: "Ach, milý otče Augustín, sľúbil si mi úľavu, kedykoľvek ťa budem vzývať! Ach, pozri predsa na moju veľkú biedu." A svätec ma skutočne vypočul. V tej chvíli stál pri mne, prekypujúci láskou. Povedal mi, prečo trpím a že mi nemôže odňať tieto bolesti, pretože ich znášam, prežívajúc Ježišove utrpenie. Ale že dostanem útechu a ešte musím trpieť do tretej hodiny.
Potom som znášala svoje muky nepretržite. Ale mala som pri nich veľkú vnútornú útechu. Lebo som cítila, že trpím z lásky k Ježišovmu utrpeniu a takto konám zadosťučinenie božej spravodlivosti za svojich blížnych. Cítila som, že pomáham a uzavrela som do tohto utrpenia všetko, čo som mala na srdci a takto som rozmnožovala a využívala milosti zástupného utrpenia, oddane dôverujúc v milosrdenstvo nebeského Otca.
Ale svätý Augustín mi ešte povedal, aby som si spomenula, že pred tromi rokmi na Svätú Trojicu som ráno takmer umierala a vtedy sa mi zjavil môj nebeský Ženích, ktorý mi dal na výber, či chcem zomrieť a ešte trpieť v očistci, alebo či chcem ďalej žiť v bolestiach a ja som odpovedala: "Pane, v očistci, b som svojimi bolesťami nič nepomohla. ak to teda nie je proti tvojej vôli, dovoľ mi, aby som všetky muky ešte raz prežívala, len keď tak pomôžem aspoň jedinej duši!"
A ešte mi pripomenul, že vtedy, keď som prvý raz úpenlivo prosila o smrť, splnil Spasiteľ moju druhú prosbu, aby som totiž ďalej žila v mukách. Po tomto napomenutí som sa na ten sľub rozpamätala. Potom som pokojne a s vďakou na perách trpela najstrašnejšie muky po celý čas, čo mi zostával do tretej hodiny.
Anna Katarína mala - ako vyplýva z jej predošlých slov - nadprirodzenú lásku k Cirkvi a všetkým jej údom, za ktorých chcela trpieť až do posledného dychu. Musela vidieť tých, za ktorých trpí, aj hriechy v celej ošklivosti, ktoré ľudia svojimi obyčajnými zmyslami ani nemôžu pochopiť. Náš Pán totiž netrpel na kríži len tým, čo mu robili katani, ale predovšetkým trpel tým, že videl nesmiernu ohavnosť všetkých hriechov, ktoré budú páchané až do konca času. Preto sa na tieto hriechy musela pozerať aj Anna Katarína Emmerichová.
"Ak uvidím kajúcnikov, vidím hrozné obrazy a živo z nich cítim, ako sa treba za nich modliť. Takto vídavam kajúcnikov, ktorí vypľuvnú hada, ale vzápätí na to ho zhltnú a to často ešte pred svätým prijímaním. Tých, ktorí zamlčia hriechy, vidím s preohyzdnou tvárou a vedľa nich vidím ohavné zviera, ktoré ho pazúrmi drží za prsia. Ak sa spovedajú osoby, žijúce v hriešnom pomere, nejaká postava im našepkáva do ucha - ako som neraz videla, - aby nič neprezrádzali. Iných vidím, ako pri spovedi tisnú k sebe obludu s dračím telom.
Vždy som videla, že ošklivé zvieratá, ako napríklad červy a niektoré druhy hmyzu sa rodia z hriechov a sú obrazmi ľudí. U ľudí, ktorí v sebe skrývajú tajné hriechy, no navonok sa robia zbožnými a cudnými, vidím sedieť ošklivé zvieratá niekedy vedľa nich, alebo na ich odevoch alebo pod šatami, a vidím, že sa s nimi tajne maznajú a živia ich. Takéto zvieratá som videla u ľudí neraz tak zreteľne, že som ich im už-už brala, ale spamätala som sa, keď sa mi čudovali.
Anna Katarína potom niekoľko dní zvracala, lebo mala prázdny žalúdok, no nič nevydávila, čím upadala do mdlôb, podobala sa mŕtvole a často mimovoľne povzdychla: "Hriechy musia von! Nezostáva iné, než sa z nich vyznať!" A pritom sa objavilo, že brala na seba tieto muky, aby zabránila svätokrádežným spovediam.
Fašiangové dni boli pre ňu každoročne dobou hrozného utrpenia. Vtedy ani nevychádzala z múk pre hriechy, páchané v týchto dňoch: Vidím celú ohavnosť zhýralosti, dokonca i myšlienky a vnútornú zlobu sŕdc, diablove nástrahy, klesania, kolísania, mätenie duší a ich pád. Vidím, že diabol má všade prsty a nezostáva mi, než behať, šprintovať, nastavovať svoje telo, dohovárať, obracať sa k Bohu a ponúkať sa k trestu. A okrem toho vidím potupu, ktorou tí blázni zahŕňajú Vykupiteľa, môjho Spasiteľa. Vidím ho rozdriapaného, skrvaveného a popľuvaného. Vidím radovánky, zdanlivo nevinné, v ich desnej nahote a v ich následkoch.
Srdce mi puká zdesením i súcitom, prechádzam z utrpenia do utrpenia, aby som tomu či onomu hriešnikovi vyprosila čas aj milosť na pokánie. To vídavam medzi svetskými ľuďmi i kňazmi, a zvlášť ma najviac mučia kňazské hriechy.
Neskôr som bola taká strhaná, že som už nemohla ďalej, a úpenlivo som prosila svojho strážneho anjela, aby pohol k prispeniu strážnych anjelov rôznych ľudí, ktorí ma ešte veľmi dojímali.
Takto teda trpela za údy bojujúcej Cirkvi. Tým však nebolo jej utrpenie skončené. Musela trpieť za všetko, za čo sa len trpieť dá. A dá sa ešte trpieť za trpiacu Cirkev.
Masima - Verím a Dôverujem
