%20(1).jpg)
Rímska šľachtičná Alžbeta z rodu Canori sa vo veku dvadsaťjeden rokov vydala za dvadsaťtriročného právnika Christopfora Mora, pochádzajúceho z váženej rímskej rodiny. Ich manželstvo bolo skutočne šťastné iba dva roky. Christopfor, hoci Alžbetu miloval, aj prehnane žiarlil.
Aby mal manželku len pre seba, zakázal Alžbete akékoľvek zamestnanie a neskôr to došlo tak ďaleko, že jej zakázal aj každodenné návštevy rodičov a napokon aj akýkoľvek kontakt s nimi. A hoci mu Alžbeta porodila dve dcéry, nič mu nebránilo v tom, aby si začal vzťah s inou ženou, ktorý napokon trval dvadsaťpäť rokov. Mladá manželka, utrápená touto zradou však mlčala, namiesto kriku sa modlila za svojho manžela a jeho obrátenie.
Christopfor si medzitým parádne užíval bezstarostný a roztopašný život, kvôli milenke sa neustále zadlžoval, až upadol do záhuby. Vtedy zostalo na Alžbete, aby chodila od veriteľa k veriteľovi žiadať a často aj dosiahnuť odpustenie dlhov.
Christopfor bol však nepoučiteľný, raz sa dokonca vyhrážal Alžbete dýkou a iba nadprirodzená sila mohla zabrániť tomu, aby ju násilnícky muž nezabil. Alžbeta o tom povedala: "Zrazu mu celkom chýbala sila, aby mohol zasiahnuť moje srdce." Po týchto peripetiách jej spovedník poradil, aby sa od manžela odlúčila. Poslúchla ho.
Alžbeta to však aj tak nemala ľahké. Príbuzní ňou opovrhli a zavrhli ju, bola opustená a celkom chudobná. O to viac bol jej vzťah hlbší k Bohu a tým bohatšia bola jej cesta milosti. Alžbeta mala milosť videnia a videla tak stav svojho manžela a svojich ‚bezstarostných‘ dcér, ktoré proti nej štvali príbuzní, v podobe troch tŕňov, ktoré prebodli Ježišove Srdce. Alžbeta sa modlila, aby zranili iba jej srdce a nie Pánovo. Chvejúca sa vytiahla tŕne, pomazala krvácajúce rany balzamom a uzavrela tromi perlami. Potom uvidela, ako z rán vyrážajú lúče svetla. Koľko ju však táto ‚výmena tŕňov‘ bude stáť! Koľko nocí strávi bdením v modlitbe!
Manžel Christopfor si naďalej užíval, až rok pred Alžbetinou smrťou, v roku 1824 nastala v ňom istá zmena. Christopfor sa po dlhých rokoch sebectva a slabosti vrátil domov a bojazlivo prejavil úctu svojej chorej manželke. Alžbeta ho potom, ležiac na smrteľnej posteli prosila, aby sa aspoň po jej smrti priblížil Bohu. Bol taký zahanbený, že sa na svoju zomierajúcu 51-ročnú manželku ani neodvážil pozrieť. Alžbeta mala stále na pamäti prísľub od Boha, že sa jej manžel celkom obráti, a Christopforovi povedala, že sa zaňho nikdy neprestane modliť a bude naňho spomínať aj v nebi.
Alžbetin odchod do večnosti Christopforom zalomcoval, zasvätil svoj život mimoriadnemu pokániu, často prijímal sviatosti a na púte aj do rímskych kostolov chodieval bosý. Jeho noci boli naplnené modlitbami a plačom, prosiacim o odpustenie. Na manželku nezabúdal, jej portrét nosil vzadu na klobúku.
Rok po Alžbetinej smrti sa napokon stal trinitárom svetského rádu a neskôr, ako 61-ročný vstúpil do kláštorného františkánskeho rádu v Trastavere už ako brat Antonio. Jeden novic povedal: "Aj po vstupe do rádu chcel nosiť portrét svojej blahoslavenej manželky vzadu na klobúku. Plakal vždy, keď sa na ňu pozrel. Naučil sa od nej všetkým cnostiam, predovšetkým odvahe prekonávať svoje slabosti a celkom patriť Bohu."
Po skončení štúdií sa brat Antonio stal kňazom a vďaka svojej dobrote aj vyhľadávaným otcom spovedníkom; dlhé roky vyučoval morálnu teológiu klerikov svojho rádu.
Christopfer zomrel dvadsať rokov po Alžbetinej smrti a dvanásť rokov ako františkán vo vôni svätosti vo veku 73 rokov. Splnilo sa proroctvo svätej manželky: "Bude kňazom, bude celebrovať omšu a spovedať. Príde čas, keď pre neho bude každá noc svätou!"
Manželky, ktoré majú Boha v srdci, dokážu veľa. Nielen trpieť, ale aj vyprosiť obrátenie manželom. Sú to vzácne ženy, ktoré dnes, kedy manželia nemajú problém sa aj pre maličkosti rozviesť, musíme hľadať. Podobne sa zachovala aj vzácna Elisabet Leséurová, ktorá ateistickému manželovi, ktorý zosmiešňoval jej vieru, vyprosila rovnako obrátenie. Jej príbeh si môžete prečítať TU.
