%20(1).jpg)
V predošlej časti trpela Anna Katarína Emmerichová za údy bojujúcej Cirkvi. Tým však nebolo jej utrpenie skončené. Musela trpieť za všetko, za čo sa len trpieť dá. A dá sa ešte trpieť za trpiacu Cirkev.
Netrpela za nič, čo nevidela či nepoznala. Naopak, videla a poznala všetko, za čo trpela. Práve tak ako videla a poznala bojujúcu Cirkev, videla a tiež poznala ohromnú, pre nás takú tajomnú časť oblasť trpiacej Cirkvi.
Anna Katarína videla očistec. Vo videniach tam konala mnoho ciest a bola tam ako doma. A tak nám vo svojom rozprávaní mohla očistec priblížiť nášmu poznaniu a spojiť nás s ním. Ukázala, ako bojujúca Cirkev je s trpiacou Cirkvou veľmi tuho a nerozlučne spojená ako jeden celok.
Jej utrpenie bolo zmiernym utrpením a utrpenie duší v očistci aj utrpenie za tieto duše je dokončením pokánia za ich hriechy, ako ste si mohli prečítať v predošlom článku. Utrpenie, ktoré je obetované za duše v očistci, je najlepšia a najvýhodnejšia obeta.
Pokiaľ sú duše v očistci, nemôžu pomôcť ani sebe, ani iným. Sú celkom bezmocné. Ale hneď, ako sú modlitbou a zmiernym utrpením žijúcich ľudí skrátené ich muky, a sú teda skôr vyslobodené a vchádzajú do neba, sú zaviazané vďačnosťou tým, ktorí sa za nich modlili a trpeli, a vtedy sa im už môžu odmeniť ako blažené duše. Práve preto modlitba a utrpenie za duše v očistci sú najlepšie uložené hrivny a tomu nás učí aj Anna Katarína Emmerichová.
"Ach, duše v očistci musia toľko trpieť pre ich nedbalosť, pre pohodlnú zbožnosť, nedostatok horlivosti pre Boha a spásu blížneho! Ako im pomôcť, ak nie láskou, ktorou za nich zadosťučiníme, keď za nich obetujeme úkony tých cností, ktoré samy v živote zvlášť zanedbali! Svätí v nebi sa už za nich nemôžu kajať a nemôžu ani zadosťučiniť. To môžu očakávať len od detí bojujúcej Cirkvi. A ako veľmi po tom túžia! Vedia, že ani jediná dobrá myšlienka, ani jedno skutočne pravdivé prianie, ktoré sa v živom človekovi zrodí kvôli nim sa neminie účinku. A predsa sa o nich málokto stará!"
O to sa starala predovšetkým sama, dávajúc príklad po celý svoj život. Vždy si však bola vedomá mimoriadnej moci, ktorá je daná kňazom, keď vravela: "Kňaz, ktorý sa zbožne modlí breviár s tým úmyslom, aby napravil, čo duše v očistci premeškali a začo sa ešte majú kajať, im dokáže poskytnúť neuveriteľnú útechu."
Pri tejto príležitosti znovu ukázala veľkú silu a moc kňazského požehnania, ktoré pôsobí nielen na zemi, ale preniká až do očistca. "Áno, sila kňazského požehnanie preniká až do očistca a ako rosa nebies občerstvuje tie duše, ktorým sa toto požehnanie posiela v silnej viere."
Ťažko môže niečo povzniesť vedomie o dôstojnosti kňazského stavu a kňazských úkonov, než toto potvrdenie o takej zázračnej sile kňazského požehnania. Celkom určite tvrdila: "Kto by toto všetko videl tak ako ja, iste by pomáhal, ako by len mohol."
Potom rozprávala o opustenosti duší v očistci: "Keď som v očistci, nevidím tam okrem svojho Vodcu nikoho, kto by ich navštívil. Zato však vídavam tu a tam v diaľke na zemi jednotlivých pustovníkov, rehoľníkov a žobrákov, ktorí modlitbou a umŕtvovaním pracujú pre duše v očistci. Tento očistec je očistcom Katolíckej cirkvi. Sekty sú tam oddelené, tak ako tu a trpia oveľa viac, nemajúc na zemi nikoho, kto by sa za nich modlil a kto by za nich dával na svätú omšu."
O to lepšie mohla teda ukázať, čo je povinnosťou katolíkov: Videla som, ako sa zázračne pomáha dušiam z pokladov Cirkvi a lásky jej údov. A toto všetko bolo skutočným napravením a doplnením ich nedostatkov. Milosrdenstvo neukrivdilo spravodlivosti a spravodlivosť neukrivdila milosrdenstvu, hoci oboje je predsa rovnako veľké.
Videla som rôzne spôsoby očisťovania a zvlášť som videla, ako sú trestaní pohodlní, za pecou sediaci kňazi, ktorí hovoria: "Uspokojím sa s malým miestečkom v nebi, modlím sa, slúžim svätú omšu, spovedám." Za toto sú odsúdení, aby cítili nevýslovné muky a túžbu po dobročinných skutkoch a aby pred sebou videli všetky duše, ktoré boli bez ich pomoci, a aby nečinne sedeli s bolestivou túžbou pomáhať a pracovať. Celá ich lenivosť sa premení na duševné muky, ich pokoj sa zmení na netrpezlivosť, nečinnosť v okovy. A žiadny z týchto trestov nie je natoľko pociťovaný, pretože všetky majú svoj koreň v zlu, práve tak, ako choroba, čo je nielen nepochopiteľné, ale hodné obdivu."
Pre poučenie prezradila tiež výmer trestu ktoréhosi kňaza: Uvidela som kňaza, ktorý včera o deviatej večer zomrel. Bol veľmi zbožný a dobročinný. Ale predsa prišiel na tri hodiny do očistca, pretože premárnil čas rozličnými žartmi. Mal tam vlastne prísť na niekoľko rokov, jeho vyslobodenie však bolo urýchlené dôvernou modlitbou a mnohými svätými omšami. Pozerala som sa na jeho muky tri hodiny a keď ich bol zbavený, videla som čosi, čo mi bolo smiešne, totiž, akoby hovoril anjelovi: "Teraz jasne vidím, že aj anjeli oklamú človeka. Bol som predsa odsúdený na tri hodiny a zatiaľ som tu bol tak dlho. Tak dlho!"
Účinok svätej omše za duše v očistci opísala v tomto obraze: Bola som tiež v početných kostoloch a pri kňazoch a obstarávala som sväté omše a pobožnosti. Bolo nutné, aby sa za isté duše slúžilo sedem omší a už neviem prečo sa neslúžili. Keď sa potom slúžili, videla som, ako k oltáru prilietavajú celé temné, ponuré a opustené duše. Hovorili ako hladujúci - Tak dávno nám nebol daný pokrm! - Myslím, že to boli fundácie, na ktoré sa zabudlo. /fundácie - venovanie časných statkov na nejaké trvalé zbožné účely/ Zrušenie fundačných svätých omší je, ako to vidím, neopísateľnou krutosťou a okrádaním najúbohejších chudákov.
Potom opisuje svoju osamelosť na týchto cestách: Videla som, že po mojich cestách kráča pramálo žijúcich osôb, alebo vôbec nikto. Stretávali ma duše, anjeli a svätí a tiež som uzrela nejeden účinok modlitby.
A akoby to bola odmena za túto jej námahu, hneď dodala: V týchto dňoch som tiež priviedla k spovedi a do kostola mnohých ľudí, ktorí by bez toho neboli prišli.
Masima - Verím a Dôverujem
