%20(1).jpg)
Nanebovstúpenie Krista alebo Nanebovstúpenie Pána je posledné zjavenie sa Ježiša Krista apoštolom po svojom zmŕtvychvstaní, kedy bol vyzdvihnutý v oblaku do neba. O slávení sviatku Nanebovstúpenia Pána máme písomné správy už od 4. storočia; svätý Augustín spomína, že v jeho časoch bol už všeobecne rozšírený. Nanebovstúpenie Pána je pevnou súčasťou Nicejsko-carihradského vyznania viery a píše sa o ňom aj v Peregrinatio Aetheriae z 5. storočia, kde pútnička Etéria rozpráva o svojej ceste do Svätej zeme a v rámci toho opisuje aj miestne slávenie vigílie tohto sviatku.
Svätý biskup Augustín začal svoju kázeň v deň tohto sviatku slovami: "Dnes náš Pán Ježiš Kristus vystúpil do neba. Nech s ním vystúpi aj naše srdce." Možno viacerých nás napadla otázka, aké to bolo, keď ho apoštolovia videli v oblaku odchádzať do neba? Odpoveďou nám môže byť videnie Kataríny Emmerichovej, ktorá bola omilostená bohatými videniami zo života, umučenia i smrti nášho Pána Ježiša Krista.
Ctihodná Anna Katarína rozprávala, že v noci pred Ježišovým obdivuhodným nanebovstúpením uvidela nášho Pána s presvätou Pannou a jedenástimi apoštolmi vo vnútornej sále domu, kde bola pripravená posledná večera. Učeníci a sväté ženy sa modlili v postranných halách. V strede sály stál stôl so zapálenou lampou a pripravenými veľkonočnými chlebmi a kalichom. Apoštoli mali oblečené slávnostné rúcha a presvätá Panna stála naproti Ježišovi Kristovi, ktorý rovnako ako na Zelený štvrtok, premenil chlieb a víno.
Keď im Pán Ježiš podával Najsvätejšiu sviatosť, Katarína ju videla v podobe žiariaceho telieska, ktoré vchádzalo do úst apoštolov a tiež jeho slová pri premenení vína, ako stekajú v podobe akéhosi červeného lúča do kalichu.
Nadránom slávili bohoslužbu za svetla lampy slávnostnejšie než zvyčajne. Pán Ježiš udelil Petrovi ešte jednu moc nad ostatnými tým, že mu znovu obliekol plášť a zopakoval, čo jemu aj všetkým povedal na hore pri Tiberiadskom jazere. A poučil ich o krste a o svätení vody. Pri tejto bohoslužbe bolo tiež asi sedemnásť najdôveryhodnejších učeníkov, všetci stáli za Pannou Máriou.
Prv, než odišli z domu, Pán Ježiš predstavil všetkým presvätú Pannu ako ich Matku, Prostrednicu a Príhovorkyňu. Svätá Panna potom udelila Petrovi aj všetkým ostatným svoje požehnanie, ktoré prijali hlboko sklonení. Katarína Emmerichová v tom okamihu uvidela Máriu v nebesky modrom plášti a s korunou, ako je pozdvihnutá na trón. Bol to obraz jej vznešenosti ako Kráľovnej milosrdenstva.
Katarína vo svojom rozprávaní pokračuje: "Keď už svitalo, opustil Ježiš s jedenástimi apoštolmi dom poslednej večere. Presvätá Panna išla tesne za nimi a s malým odstupom nasledoval zástup učeníkov. Prechádzali jeruzalemskými ulicami, všade bolo ticho a všetci spali."
Pán Ježiš bol každou chvíľou vážnejší a rýchlejší ako v reči, tak i v celom svojom konaní. Išli po rovnakej ceste ako na Kvetnú nedeľu a Pán Ježiš prechádzal s nimi všetky cesty svojho utrpenia, aby v nich svojím učením a napomínaním zanechal skutočne živé naplnenie všetkých zasľúbení. Na každom mieste, kde sa odohrala nejaká udalosť jeho utrpenia, Pán Ježiš zotrval niekoľko okamihov a poučil ich o naplnení prorockých slov a zasľúbení a vysvetlil im význam týchto miest. Na miestach, ktoré Židia niečo zničili alebo vyhĺbili jamy, či navŕšili kamene, prikázal učeníkom, aby išli dopredu a odstránili prekážky. Keď tak spravili a Pán okolo nich prechádzal, sklonili sa pred ním a znovu ho nasledovali.
"Pred bránou, ktorá vedie k hore Kalvárii," rozpráva služobnica, "obrátili sa od tejto cesty a išli na jedno príjemné miesto pod stromami, ktoré bolo určené k modlitbe. Takých miest bolo okolo Jeruzalemu viac."
Pán Ježiš sa tu s nimi posadil, učil ich a utešoval. Medzitým nastal deň. Na toto miesto prišli aj nové zástupy veriacich, ale boli to samí muži. Pán Ježiš však putoval ďalej svojou cestou, ktorá viedla na horu Kalvária a k svätému hrobu, ale nedošiel tam. Obrátil sa a vydal sa smerom k Olivovej hore. Aj tu bolo všeličo poničené a uzatvorené, tam kde sa Pán modlil a kde učil, takže učeníci to všetko znovu obnovili. Ako nástroje im pomohli okrúhle lopaty, ktoré našli v okolitých záhradách.
Katarína ďalej spomína: "V Olivovej záhrade zotrval Ježiš s celým zástupom na nesmierne zvláštnom a chladnom mieste s krásnou dlhou trávou, čudovala som sa, že nikde nebola pošliapaná. Ježiš so zástupom hovoril veľmi dlho, ako keď niekto chce v tej chvíli povedať posledné slovo a nastáva chvíľa, kedy sa treba odlúčiť. Oni tušili, že sa blíži hodina rozlúčenia, ale predsa neverili, že ten čas je tak blízko."
Na tomto mieste zotrvali vyše hodiny. Jeruzalem sa už prebudil a ľudia sa divili, že je okolo Olivovej hory toľko ľudí. Z mesta tam smerovali zástupy, boli to všetci tí, ktorí na Kvetnú nedeľu vyšli Pánovi v ústrety. On sa teraz vybral smerom do Getsemany, ale na cestu, kde bol zajatý, nevstúpil. Pán sa stával stále viac žiarivejším a rýchlejším. Učeníci sa za ním ponáhľali, ale nedokázali ho dobehnúť.
Keď napokon došiel na vrchol hory, žiaril ako biele slnečné svetlo. Z neba sa k nemu znášal žiariaci kruh, ktorý sa leskol farbami dúhy. Tí, ktorí stáli za ním, boli ako oslepení. Pán Ježiš žiaril jasnejšie než lesk slávy okolo neho. Potom si položil ľavú ruku pred hruď a pozdvihnutou pravicou žehnal, pričom sa otáčal dookola celému svetu. Zástupy stáli nepohnuto a ticho, Pán všetkým požehnal tak, ako dnes žehnajú kresťanskí biskupi. "Vnímala som toto jeho požehnanie celému svetu s veľkou radosťou," vravela Katarína a dodala: "Teraz to svetlo zhora splynulo s Ježišovou vlastnou pažou a ja som uvidela, ako sa viditeľnosť Ježiša rozplýva v tomto nebeskom svetle a ako to všetko mizne hore. Bolo to, akoby jedno slnko vchádzalo do druhého, akýsi plameň do žiary, iskra do plameňa."
Keď už nebolo možné vidieť jeho hlavu, Katarína ešte videla jeho žiariace nohy, až napokon Pán celkom zmizol v nebeskom lesku a vtedy nespočetné množstvo duší zo všetkých strán vchádzali do tohto svetla a zmizli spoločne s Pánom hore, akoby do oblaku svetla.
Potom sa z tohto mraku spustila na všetkých dole akási svetelná rosa a oni pocítili bázeň a údiv. Apoštolovia a učeníci, ktorí stáli najbližšie boli ako oslepení, pozerali sa do zeme a mnohí sa vrhli k zemi tvárou. Presvätá Panna sa však pokojne pozerala pred seba.
Žiara svetla trochu ustúpila a vo svetle sa objavili dve postavy, zostúpili dolu, mali dlhé biele rúcha a palicu v ruke, ako keď sa objavujú proroci a prihovorili sa množstvu ľudí: "Vy, galilejskí muži, čo tu stojíte a hľadíte k nebu? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, opäť príde, tak, ako ste ho videli vstúpiť hore." Po týchto slovách zmizli.
Učeníci už vedeli, čo sa im prihodilo, Pán od nich odišiel k svojmu nebeskému Otcovi. Mnohí s bolesťou a zármutkom klesli na zem. Zatiaľ čo žiara celkom pohasla, ostatní sa okolo nich tlačili. Začali sa vytvárať skupinky, prišli aj sväté ženy a dlho sa rozprávali, občas pozreli i hore. Niektorí plakali, iní boli hlboko zamyslení, ale boli medzi nimi aj takí, ktorých sa to nedotklo, zostali bez viery a s pochybnosťami zasa odišli.
