%20(1).jpg)
Učiteľ Cirkvi, najslávnejší kazateľ celých cirkevných dejín, patrón manželstva, žien a detí, chudobných, patrón šťastného pôrodu, proti neplodnosti a horúčke, proti vojnovým útrapám a moru, patrón cestujúcich a znovunájdenia stratených vecí, pomocník v každej núdzi.
Keď Taliani hovoria o Antonovi, použijú označenie Il Santo, to znamená "svätý". Netreba dodávať krstné meno, každý hneď vie, o kom je reč. Svätý Anton sa narodil v roku 1195 v Lisabone, ako Fernandez Martin de Bulhorn. Sotva pätnásťročný mladík odložil šľachtický odev a kord a okolo roku 1210 vstúpil do kláštora k Rehoľným Kanonikom sv. Augustína, ktorý sa nachádzal pred bránami Lisabonu.
Po dvoch rokoch odišiel do Coimbry, do kláštora, ktorý sa nazýval Svätý kríž. Tam bol po desiatich rokoch jeho pobytu v kláštore, plných modlitieb, meditácií a štúdia vysvätený za kňaza. Neskôr požiadal svojich predstavených o prestúpenie do Františkánskej rehole. Pokorne zaklopal na bránu františkánskeho kláštora, ešte pokornejšie zahalil svoje telo do hrubého rúcha, ovinul ho ho povrazom a prijal meno patróna kláštorného kostola - svätého Antona Pustovníka.
V jeseni roku 1220 odišiel do marockej púšte. Sen sa mu splnil, no isto netušil, že prv než sa dostane k sultánovi a bude môcť kázať na marockých námestiach, ochorie na maláriu. Sklamaný Anton, ale odovzdaný Božej vôli, nastúpil na loď, ktorá ho mala priviezť späť domov. Ani počas plavby nemal veľké šťastie - silná búrka zahnala loď namiesto brehu Portugalska do Sicílie.
Turíce roku 1221 sa niesli v duchu veľkého zhromaždenia. Svätý František z Assisi zvolal do Porciunkuly františkánov, medzi ktorými nechýbal ani Anton. Pokora svätého Františka ho povzbudila.
Hlavnou náplňou Antonovho kňazského a rehoľného života sa stalo kázanie. Mal veľký úspech, na miestach kde kázal, boli preplnené kostoly a pretože sa všetci nevošli do chrámu, bol nútený kázať na námestiach, či iných otvorených priestranstvách. Tisíce poslucháčov, ktorí si ho prišli vypočuť, sa chceli uňho aj vyspovedať a Anton neraz nemal pre kázanie, vyučovanie a spovedanie čas sa ani najesť.
Hoci mu pri pohľade na veľký prepych bohatých a biednych chudákov krvácalo srdce, z kazateľnice sa prihováral obom vrstvám. Bohatým pripomínal, že Spasiteľ nazval bohatstvo a pôžitky tohto sveta bodľačím, ktoré nielen pichá, ale ľahko môže spôsobiť aj smrť večného života. Chudobným zasa hlásal, že Pán Ježiš posvätil chudobu, dokonca ju spojil s prísľubom večného života, keď sa znáša kresťansky. Bohatým kázal o povinnosti dobročinnej lásky k blížnemu, chudobným o šťastí vnútorného bohatstva.
Sám si chudobný, utláčaný ľud zamiloval aj s jeho všetkými biedami a jeho dobrota, láska, chudoba, znalosť Svätého písma, dar reči a trpezlivosť boli odmenené mnohými obráteniami. Anton bojoval proti nemravnosti, zmieroval nepriateľov, podvodníkov a zlodejov odkazoval na cestu poctivosti, otváral srdcia a privádzal k viere aj tých, čo zatvrdnuto popierali Boha.
V roku 1228 išiel do Ríma, aby s pápežom Gregorom IX. viedol dialóg o niektorých problémoch rehole. Pápež dávnejšie počul ódy na Antonove kázne a požiadal ho, aby kázal aj pre zhromaždenie ľudí z rôznych národov. Antonovi životopisci vravia, že jeho kázni rozumeli všetci, hoci rozprával im neznámou rečou.
Svätec viedol rušný, namáhavý život, čo sa ukázalo, keď ochorel na vodnatieľku. Nelamentoval, nesťažoval sa, iba v tichosti a trpezlivo znášal útrapy choroby. 13. 6. 1231 počas obedu omdlel a pri západe slnka odletela jeho duša do nebeskej vlasti.
Antonovu smrť začali ohlasovať deti a mládež, ktorí všade oznamovali, že zomrel „svätý.“ Jeho telo slávnostne previezli do Padovy, kde ho za účasti obyvateľov celého mesta pochovali v kostolíku Panny Márie. Mesto postavilo v rokoch 1238 - 1310 veľkolepú baziliku, zasvätenú svätému Antonovi. Tam preniesli v roku 1263 jeho pozostatky a pri tejto príležitosti otvorili po tridsiatich rokoch jeho rakvu. Prekvapenie prítomných bolo veľké, keď uvideli, že jazyk svätého Antona ostal neporušený. Svätý Bonaventura vtedy jazyk pobozkal a povedal: "Ó, požehnaný jazyk, ktorý vždy zveleboval Pána a dal ho zvelebovať aj iným, hľa, zjavilo sa, aké veľké zásluhy mal u Boha."
Jazyk, čeľusť a hlasivky uložili do relikviárov. Posledný výskum pozostatkov svätého Antona sa konal v roku 1981. Je vedecky nevysvetliteľné, že taká anatomická časť tela, ako je jazyk, sa po viac ako 770 rokoch ešte nerozpadla. Tento jazyk, vystavený v relikviári, obdivujú tisíce pútnikov z celého sveta ako zázračné znamenie evanjelizačného "nástroja" svätého Antona.
Pri svätcovom hrobe sa udialo toľko zázrakov, že už necelý rok po jeho smrti, 30. mája 1232, vyhlásil pápež Gregor IX., ktorý františkána osobne poznal, Antona Paduánskeho za svätého. Bol to najkratší proces svätorečenia v dejinách.
Bonaventura raz povedal: "Keď hľadáš zázraky, choď k Antonovi!" Úcta k tomuto svätcovi sa rýchlo rozšírila po celej Cirkvi.
Pápež Pius XII. vyhlásil v roku 1946 svätého Antona za učiteľa Cirkvi a k jeho hrobu prúdi dodnes neutíchajúci dav pútnikov a veriacich, ktorí sa tu modlia a pevne tisnú čelo, alebo ruky na oltár s jeho pozostatkami. Jeho hrob je pokrytý ďakovnými tabuľkami, ktoré svedčia o jeho zázračnej pomoci tých, ktorí sa k nemu utiekali.
Svätý Anton je často znázorňovaný ako mladý františkán s Ježiškom na rukách. Modlime sa k svätému Antonovi, nasledujme ho v láske k Bohu a k blížnemu. Svätý Anton nám bude o to viac pomáhať, o čo viac si otvoríme srdce pre blížneho, ktorý stojí v núdzi pred nami, čím ochotnejšie podľa jeho príkladu darujeme blížnemu milodar pre telo a dušu. Prípadne ho prosme ho o pomoc pri hľadaní, ak sa nám stratí nejaká vec.
