%20(1).jpg)
Niet na svete človeka, ktorý by ani raz v živote nemusel riešiť problém utrpenia. Vždy bolo, je a aj bude. Vidíme ho po takmer celom svete. Na konci druhej svetovej vojny si výnimočne kultivovaný, jemný a citlivý Don Carlo Gnocchi tiež musel položiť otázku, ktorá sa dotýka všetkých - prečo bolesť?
V jeden júnový večer mu jedna matka priniesla dieťa, ktoré prišlo o nôžku. Nevedela, ako sa má o neho postarať a tak ho položila na zem so slovami: "Don Carlo, zverujem vám ho," a odišla preč.
Don Carlo Gnocchi sa narodil 25. októbra 1902 v San Colombano al Lambro v jednoduchej rodine námorníka a krajčírky. Veľmi skoro ho zasiahla bolesť v podobe smrti otca. Matka sa s deťmi presťahovala do Milána, kde však prišiel o oboch bratov Maria a Andrea, ktorí zomreli na tuberkulózu. Matka sa musela poriadne obracať, aby mohla synovi dopriať štúdium.
6. júna 1925 prijal kňazské svätenie a prvú svätú omšu slúžil ako 23-ročný 6. júna v Montesiro , malej dedinke v Brianze, kde bývala jeho teta, kam sa často vracal na prázdniny a kde odmalička trávil dlhé obdobia rekonvalescencie pre často slabé zdravie. V štíhlom tele Dona Carla horel duch, zapálený láskou k Ježišovi Kristovi. Dychtil po tom, aby všetci milovali Ježiša, a to až k plnosti v posväcujúcej milosti.
Prvé roky svojej kňazskej služby prežil v Cernuso sul Naviglio, potom v San Pietro a Sala a získal u mnohých ľudí obľubu. Ako spovedník a duchovný vodca bol zapálený pre spásu duší. Ako kazateľ a prednášajúci i spisovateľ sa zasa snažil priniesť čo najväčšiemu počtu duší svetlo evanjelia.
V roku 1935 ho povolali do Inštitútu Gonzaga v Miláne, aby tu pôsobil ako duchovný vodca mládeže. Don Carlo veľa študoval, čítal, modlili sa a zveril sa Panne Márii, pretože vedel, že len kňaz ako druhý Kristus, môže dať rásť Ježišovi v dušiach. Každého chlapca zasvätil Panne Márii, aby ho formovala podľa obrazu svojho Syna. U zverených chlapcov si získal obľubu. Boli ním a jeho dielom nadšení. Viedol ich ako spovedník, v rozhovoroch s jednotlivcami aj v spoločných debatách, mal na nich vplyv početnými listami, ktoré napísal, ale aj článkami a knihami, ktoré publikoval.
Všetko mohlo byť fajn, keby Taliansko nevstúpilo 10. júna 1940 do vojny. Pre Dona Carla to bol smutný pohľad, keď videl svojich chlapcov odchádzať na rôzne európske fronty, kam sa šialenstvo mocných vrhá svojimi vražednými rukami. Aj preto žiadal, aby ho povolali ako vojenského kaplána a bol tak nablízku svojim chlapcom.
Denne prinášal obeť Ježiša Krista vo svätej omši na poľnom oltáriku. Svojím kňazským srdcom je nablízku príslušníkom alpského pluku v Albánsku, Grécku i Chorvátsku. A zakúšal zraňujúcu skúsenosť - k čomu je celá táto bolesť a toľko nevinne zabitých? A iba on vo svetle viery dokázal odpovedať, tešiť a dodávať odvahu.
Rok 1942 bol poznamenaný strašnými bojmi v Rusku, kde bol aj Don Carlo, aby s vojakmi prežíval ich núdzu. Vojaci, rozdriapaní strelami a umierajúci, sa mu prv než naposledy zavrú oči, mu zverujú svoje posledné odkazy pre matky, manželky a deti. Keď sa Don Carlo vrátil do Talianska, vydal sa na cestu, aby odovzdal všetky odkazy, ktoré prijal. Vtedy sa na vlastné oči presvedčil, že aj deti sa stávajú obeťami vojny a sú na tom nesmierne zle - zranené, vyhladované, neošetrené, osirelé. Samozrejme, Boh nechcel túto bolesť, boli to mocní tohto sveta, ktorí majú na rováši túto tragédiu, ale stále sa mu vracia otázka - prečo trpia nevinní?
V rukách držal listinu s husto popísanými adresami ľudí, za ktorými putuje po tirolských údoliach Vall d‘Intelvi, la Valtellina a podobne, k rodinám padlých vojakov. Stretol sa a utešoval matky, ovdovelé manželky a osirelé deti. Ale čo mal urobiť pre maličkých? Pre siroty a zmrzačené deti?
S Božou pomocou otvoril v Como pri Casa dei Grandi Invalidi domov pre určitý počet sirôt. Dal by život za to, aby bol tento dom celý k dispozícii deťom. Chcel žiť pre to, aby mohol obnoviť v týchto maličkých, ktorí tak trpeli, dôstojnosť ľudskej osoby podľa Kristovej veľkosti.
V jeden júnový večer mu jedna matka priniesla dieťa, ktoré prišlo o nôžku. Nevedela, ako sa má o neho postarať a tak ho položila na zem so slovami: "Don Carlo, zverujem vám ho," a odišla preč. Don pokľakol k dieťaťu s obrovskou láskou, presne takou, s akou sa pri svätej omši pozerá na Ježiša Krista. Obaja na seba pozerali a v očiach sa zračilo porozumenie. Počas noci držal dieťa za ruku, aby pokojne zaspalo, potom odišiel do kaplnky a pýtal sa Ježiša: "Čo mám robiť?" Odpoveď prišla v okamihu - videl sám seba obklopeného zástupom detí bez rúk, nôh, slepých, hluchých, zmrzačených. Deti, ktoré potrebujú všetko, no najmä lásku. Deti, ktoré potrebujú, aby sa o nich postaral. Koľko nevinnej krvi!
Rozhodol sa cestovať po Taliansku a žobral. V roku 1948 založil federáciu ‚Pre zmrzačené deti‘, ktorá mala pomôcť deťom, zmrzačeným vo vojne a zriadil prvé skromné sídlo v Miláne, neskôr v Ríme a potom aj v ďalších miestach. V týchto ústavoch nemali byť malí mrzáci ľutovaní, pretože boli aristokraciou bolesti, boli privilegovaní - Boh si ich vybral, ako to urobil so svojím Synom, pre vykúpenie sveta. Don Carlo bol silno poznamenaný týmto svetom utrpenia a pre svoje dielo mobilizoval celú krajinu. Vo februári 1953 sa rodilo veľkolepé dielo ‚Pro Juventute‘ s ôsmimi význačnými ústavmi, z ktorých ústav v Parme sa venoval rehabilitácii zmrzačených detí.
Don Carlo vie, že všetko toto utrpenie prežívané bez zmyslu je drahocenný poklad, ktorý vychádza nazmar. Preto sa rozhodol dať mu zmysel a radosť nevinnej ľudskej bolesti. Učil svojich mrzáčikov trpieť a obetovať sa spolu s Ježišom Kristom, ktorý trpí na kríži a každý deň prináša obeť vo svätej omši na odčinenie ľudských hriechov a za spásu sveta.
Raz to vysvetľoval plačúcim deťom: "Anjeli moji, tieto vaše slzy sa musia stať perlami! Ako je to možné? Pripravíme skrinku a budeme do nej ukladať tieto drahocenné perly. Keď niekto z vás má podstúpiť na klinike v Parme chirurgickú operáciu, mať ruku či nohu v sadre, či podstúpiť trakciu, trpí. Dobre, toto fyzické utrpenie nesmie byť stratené. Treba ho obetovať Pánovi, bez plaču a kriku. Keď niektorý z vás dokáže s odvahou a myšlienkou na Ukrižovaného, ktorý trpel viac než ktorýkoľvek človek, znášať operáciu bez náreku, bude mať právo vložiť do skrinky jednu pravú perlu."
"A potom?" pýtali sa mrzáčikovia.
"Potom za rok spočítame perly. Bude ich toľko, že z nich klenotník môže urobiť náš znak a my ho dáme pápežovi ako znak nášho utrpenia, ktoré sme prijali z lásky."
Maličkí mu to veľmi radi sľúbili.
V lete roku 1950 sa všetci mrzáčikovia Dona Gnocchiho odobrali na audienciu k pápežovi Piovi XII. so vzácnou brošňou v tvare Kristovho monogramu, v ktorom X je vytvorené z dvoch barličiek a je spojené šľachtickou korunkou, aby bolo naznačené, že ‚utrpenie vytvára hodnotu len v spojení s Kristovým utrpením a len tak je možné prijať za odmenu korunu zásluh‘. Celý tento symbol bol vytvorený z perlí utrpenia a odvahy, ktoré deti preukázali. Don Gnocchi vysvetlil pápežovi význam šperku a ako sa zrodil. Dojatý pápež Pius XII. sa neubránil slzám uznania a vďačnosti.
Keď sa potom deti vrátili do svojich ústavov, cítili sa skutočne privilegované. Boh si ich vybral, aby niesli na svojom tele znamenie výkupného utrpenia. Význam nevinnej bolesti je nesmierny, preto ho treba všetkým vysvetľovať a u Dona Carla začala zrieť myšlienka založiť Európsku federáciu mládeže, zmrzačenej vojnou.
27. augusta 1953 prijal Pius XII. na audiencii 120 postihnutých detí z rôznych európskych krajín, vedených Donom Carlom. A obracia svoju aktivitu a myšlienky tiež smerom k starostlivosti a rehabilitácii postihnutých obrnou. V Miláne sa 12. septembra 1955 položil základný kameň centra pre takto postihnuté deti, don Carlo je však už vyčerpaný a sužovaný rakovinou žalúdka.
28. februára 1956 odišiel na stretnutie s Bohom a práve v deň jeho pohrebu vyšla v Ríme malá kniha, ktorú napísal z posledných síl ako testament svojho života a svojej kňazskej služby, diela uprostred mládeže v Inštitúte Gonzaga, na vojnovom poli, ale predovšetkým uprostred utrpenia tých najmenších, aby dal každej slze i preliatej kvapke krvi tú najvyššiu hodnotu. Jeho kniha Pedagogika nevinnej bolesti je odpoveďou na veľké PREČO ľudskej bolesti v Ježišovi Kristovi, tak, ako ju Don Carlo hlásal a ako ste si mohli prečítať.
"Túžim len po vlastnom posvätení (od ktorého som nekonečne ďaleko) a po spáse duší, ku ktorým ma predurčuje kňazstvo. Možno mi chýba odvaha robiť najvyššie rozhodnutia, ale chápem, že len láska môže zachrániť svet a je potrebné sa na to úplne zasvätiť." (Don Gnocchi)
Masima - Verím a Dôverujem
