%20(1).jpg)
Svätý Páter Pio, civilným menom Francesco Forgione, sa narodil v roku 1887 v mestečku južného Talianska, Pietrelcina. Boh mal s malým chlapčekom svoje plány, už v mladom veku dostal milosti častých zjavení Panny Márie, ale tiež sa mu zjavoval diabol, ktorý k nemu prichádzal často v noci, v strašných podobách. Keď mal deväť rokov, veľmi ťažko ochorel. Okrem toho dostal mnoho iných chorôb, ktoré ho sprevádzali až do konca života.
Hoci sa jeho zdravie nezlepšovalo, predsa ho prijali ako 16-ročného mladíka do kapucínskeho rádu a svoje sľuby zložil už ako brat Pio. Mal ťažko zasiahnutú pravú polovicu pľúc a jeho záchvaty a horúčky boli také silné, že praskol teplomer. Kapucíni sa domnievali, že miernejšie podnebie by mohlo pomôcť jeho chorobe, preto niekoľkokrát zmenil kláštor a v rokoch 1910 a 1916 pobýval doma, v Pietrelcine.
Napriek tomuto "handicapu" bol 10. augusta 1910 vysvätený za kňaza. Na tento deň neskôr takto spomínal: "Aký som bol v ten deň šťastný. Srdce mi horelo láskou k Ježišovi (...) Začínal som zakúšať raj." A v júli 1916 sa napokon usídlil v Apúlii, v kláštore v San Giovanni Rotondo.
Tam v septembri 1918 dostal 31-ročný brat Pio milosť stigmatizácie. Jeho krvácajúce rany na rukách, nohách a v boku zodpovedali ranám ukrižovaného Pána Ježiša. Odvtedy celých 50 rokov strácal denne asi malý pohár krvi. Jeden jeho spolubrat dosvedčil, že brat Pio mal nielen škvrny, ale skutočné rany, ktoré prechádzali jeho rukami a nohami. Tieto rany spôsobovali, že bol až do smrti telesne slabý.
Jeho predstavení pozvali na poradu celý rad lekárov, aby preskúmali Piove rany. Výsledky boli rôzne. Špecialisti potvrdzovali pravosť poranení, niektorí to považovali za magnetickú silu, iní za autosugesciu, ďalší to pripisovali fyziologicko-patologickým súvislostiam. Ale mnohí boli za to, že príčina jeho rán sa vymyká lekárskej vede.
Začiatkom mája roku 1919 bola náhle uzdravená dievčina po tom, čo sa jej zjavil Páter Pio. A 28. mája sa k nemu nechal doviezť jeden mladý vojak, ktorého zranili vo vojne a lekári ho prehlásili za nevyliečiteľného. Keď mu Páter Pio požehnal, bol okamžite celkom uzdravený. Tieto dva zázraky, o ktorých informovala tlač, pohla množstvo ľudí - do San Giovanni Rotondo prichádzalo denne 500 pútnikov, ale i zvedavcov.
Medzi ľuďmi sa začalo šíriť, že Páter Pio môže nahliadnuť do vnútra duše, čo sa skutočne stávalo. Zistila to aj krásna boháčka Luisa V., ktorá prišla do San Giovanni Rotondo zo zvedavosti, no hneď po svojom príchode pocítila takú veľkú bolesť kvôli svojim hriechom, že sa v kostole rozplakala. Kňaz Pio k nej prišiel a povedal: "Upokojte sa, dieťa moje, milosrdenstvo nepozná hranice, Kristova krv obmyje všetky zločiny sveta." Luisa sa už ako dievčatko prestala spovedať. Páter Pio jej pomáhal pri vypočítavaní hriechov. Keď sa spýtal, či si už na nič iné nespomína, Luisa sa roztriasla pri pomyslení na jeden ťažký hriech, ktorý nemala odvahu vyznať. Páter čakal a ticho pohyboval perami. Nakoniec sa ozvala: "Zostáva ešte toto, môj otče..." Páter zvolal: "Pochválený Boh! Dcéra moja, udeľujem vám rozhrešenie ..." Takto alebo podobne sa venoval vyznávaniam kajúcnikov denne 15 až 17 hodín, pričom jeho spovednica bola viac psychiatrická liečebňa než súdna stolica či vyučujúca katedra.
Kajúcnikov pozdravoval rôznym spôsobom. Niekoho prijal s otvorenou náručou, inému pripomenul námietky, napomínal a dokonca ich potláčal. Bol prísny voči hriechom proti čistote a proti zákonom o odovzdávaní života. A neodpustil, pokým sa nepresvedčil o pevnom úmysle kajúcnika. aj preto sa niekto musel najprv niekoľko mesiacov osvedčiť, kým dostal rozhrešenie. Páter Pio tak zdôrazňoval význam ľútosti a pevného predsavzatia k polepšeniu pred prijatím sviatosti pokánia.
Neraz sa stalo, že kajúcnika ešte pred koncom poslal preč so slovami: "Von! Choď preč! Nechcem ťa vidieť skôr, než ..." Vedel, že jeho "vyhnanie" je liekom, ktorý síce hriešnikom otrasie, ale zároveň privedie k plaču a donúti ho obrátiť sa. "Keby som tak nekonal, neobrátilo by sa ich toľko k Bohu," povedal spolubratovi po tom, čo poslal preč jedného takto zle pripraveného kajúcnika.
Páter Pio túto nadprirodzenú moc potierať zlo čerpal z modlitby. Tú nevynechal ani napriek bolestiam, spôsobovanými piatimi ranami. Denne štyri hodiny rozjímal, okrem toho sa modlil vzdychmi srdca, strelnými modlitbami, ale predovšetkým ružencom. A často vravel: "Choďte k Madone, nechajte sa ňou milovať. Modlite sa tak často, ako môžete. Modlitba premáha Božie srdce, spôsobuje nutné dary milosti."
Jeho vrcholom dňa a modlitieb bolo slúženie svätej omše. Tá mohla trvať hodinu a pol, až dve hodiny. "Nikdy vo svojom živote som nezažil takú dojemnú omšu," povedal francúzsky vyslanec pri Svätej stolici, ktorý bol prítomný na jednej z týchto svätých omší a dodal: "Keď zaznel zvonec k pozdvihovaniu, Páter Pio ustrnul v rozjímaní. Na ako dlho? Na desať, dvanásť minút, možno aj viac."
Kňaz Pio sa nielen sám veľa modlil, ale privádzal k modlitbe tiež ostatných a ním založené modlitebné skupiny sa rozšírili do celého sveta. Apoštolské úsilie kapucína však vyvolávalo nielen radosť, ale i odpor. Niektorým miestnym duchovným sa nepáčila náhly chýr stigmatika, príliv pútnikov a bohato prichádzajúce almužny pre kláštor. Miestny biskup, ktorý nemal dobrú povesť, sa neštítil dať kňazom a veriacim podpísať udanie o údajných škandáloch v San Giovanni Rotondo a v Ríme viedol dlhý súdny proces.
Kvôli týmto ťažkým ohováraniam boli od júna roku 1922 ustanovené prísne opatrenia proti kňazovi Piovi. Mal zákaz každej duchovnej korešpondencie, dokonca aj so spovedníkmi, dostal zákaz verejne slúžiť sväté omše a chceli ho preložiť do iného kláštora. V roku 1931 vyvrcholilo jeho prenasledovanie zákazom vykonávania každej kňazskej činnosti, okrem súkromných omší. Táto situácia trvala dva roky, potom sa mu v júni roku 1933 vrátili všetky kňazské oprávnenia.
Od Pátra Pia bolo často počuť: "Po páde do hriechu sa utrpenie stalo pomocným nástrojom stvorenia. Je to najmocnejšia páka k opätovnému napraveniu sveta, je to pravá ruka lásky, ktorá chce dosiahnuť naše obrátenie." A pretože poznal chorobu a bolesť z vlastnej skúsenosti, snažil sa ju u iných mierniť. Aj preto sa rozhodol zriadiť v San Giovanni Rotondo nemocnicu, s ktorej stavbou sa začalo v roku 1947. Casa Sollievo della Sofferenza (Dom úľavy v utrpení) je jednou z najmodernejších nemocníc v Taliansku. Akurát, že tento dobrý úmysel i skutok opäť viedli k novému prenasledovaniu kňaza Pia, ktorý sa na základe výslovného dišpenzu od sľubu chudoby, vydaného pápežom Piom XII. stal majiteľom nemocnice.
Niekoľko diecéznych správ a náboženských zariadení v Taliansku bolo zapletených do finančných machinácii s peňažitými stratami a niektorí kapucínski otcovia a klerici sa pokúšali odškodniť na finančných rezervách Pátra Pia, ktorého spolu s nemocnicou chceli vyhrážkami a tlačovej kampane zdiskreditovať. Aby bolo toto dielo nemocnice ochránené pred zlou povesťou a celkovou žiadostivosťou, Svätá stolica požiadala v roku 1961 kňaza Pia, aby to všetko odkázal, čo aj z poslušnosti urobil. no napriek tomu sa s ním stále konalo ako s podozrivým na slobode, pokým mu pápež svätý Pavol VI. neudelil začiatkom roku 1964 plnú slobodu k vykonávaniu jeho kňazského úradu. Aj tu vidieť, že ten, kto má Cirkev v srdci, ktorý žije s ňou i pre ňu, nepovyšuje sa pre dary od Boha, má v sebe veľkú poslušnosť. Svedčia o tom jeho slová: "Poslúchať predstavených znamená poslúchať Boha." A Páter Pio zachovával poslušnosť aj napriek všetkým mrzutostiam, ktoré sa mu (i keď neprávom) dostávali.
Nedokázal oddeliť lásku k Pánovi Ježišovi Kristovi od lásky k Cirkvi, v ktorej videl matku, ktorú musíme milovať aj napriek slabostiam jej detí. Piove srdce sa chvelo láskou ku Kristovmu námestníkovi, o čom svedčia slová z listu, ktorý poslal pápežovi Pavlovi VI. krátko pred svojou smrťou: "Viem, že Vaše srdce v týchto dňoch veľmi trpí (...) Ponúkam Vám svoju modlitbu a svoje každodenné utrpenie (...) aby Vás Pán tešil svojou milosťou, aby ste mohli pokračovať v priamej a ťažkej ceste, na ktorej obhajujete večnú pravdu (...) Ďakujem Vám za jasné a rozhodné slová, ktoré ste vyslovili zvlášť v encyklike Humanae vitae, a znovu vyznávam svoju vieru a bezpodmienečnú poslušnosť voči Vašim osvieteným pokynom."
Kňaz Pio zotrval vo svojom poslaní spovedníka a obete až do konca. V roku 1967 denne vyspovedal 70 kajúcnikov a pri jeho žiariacom kňazstve sa stávalo čoraz viac zázrakov, proroctiev, obrátení a duchovných povolaní. Jeho vlastný duchovný život sa však odohrával "v noci viery" ako priznával: "Neviem, či konám správne alebo zle. A to je všade, vo všetkom, pri oltári, v spovednici, všade... Prenechám starosť Ježišovi Kristovi, aby sa nad tým zamyslel."
V jednom z jeho nespočetných listov napísal: "Hovorím vám, milujte svoju skazu. To záleží v tom, že v dobách temnoty a mdloby zostanete pokorní, veselí, vľúdni a plní dôvery. To spočíva v tom, že sa nestaráte a že ochotne vezmete na seba kríž a svoje neistoty - nehovorím radostne, ale rozhodne a vytrvalo." A Páter Pio nepísal do vetra, veď vo všetkých ťažkostiach zostal v podstate spokojný, šťastný a radostný. A taký zostal aj 23. septembra 1968, keď sa poslednýkrát pozrel na oblohu posiatu hviezdami a potom ticho zaspal vo svojej cele v domovskom kláštore v San Giovanni Rotondo.
