%20(1).jpg)
Pochádzal z rímskej patricijskej rodiny. Stal sa prefektom, ale vzdal sa výhodného úradu i veľkého majetku, aby išiel za Kristom ako mních. Bol však povolaný na Petrov stolec a z neho veľmi úspešne riadil Cirkev aj napriek veľkému množstvu ťažkostí. Do cesty sa mu stavali mor, hlad, longobardské vojská, klesajúca disciplína. Hoci Gregorove telo sužovala choroba, vedel, že treba šíriť evanjelium do nových misií. Napokon Gregor I., služobník služobníkov, a predovšetkým Ducha Svätého, práve s jeho pomocou zvíťazil. Zanechal mnoho listov a spisov, početné liturgické texty s reformou chrámového spevu, z ktorého je najznámejším „gregoriánsky chorál“ a „Pastorálne pravidlá“.
Gregor sa narodil okolo roku 540 v Ríme otcovi Gordianovi, rímskemu senátorovi a matke Silvii (Sylvii). Nadaný Gregor sa sprvu venoval právnickému štúdiu a nastúpil úradnícku kariéru, po ktorej bleskovo postupoval, takže sa ako 30-ročný stal cisárskym námestníkom (praetorom) v Ríme. Svoj vysoký a ťažký úrad spravoval spravodlivo, náklonnosť čím si získal náklonnosť cisára a veľkú obľubu u ľudí. A predsa nebol spokojný.
Obrovské množstvo povinností mu zaberalo veľa času a na prácu vlastného spasenia mu zostávala len odrobinka. Od narodenia bol rodičmi vedený k náboženstvu, v mladosti vyhľadával predovšetkým ticho, dlho sa modlil a veľa čítal spisy svätých Otcov. Teraz však videl, že prácou vo vysokou úrade ochabuje v nábožnosti a stáva sa vlažným. Toto poznanie mu tak znechutilo lesk a slávu i moc jeho úradníctva, že zatúžil po zátiší v kláštore, kde by sa staral iba o svoje spasenie.
Po otcovej smrti zložil funkciu, rozpredal celý hnuteľný majetok a utŕžené peniaze rozdal na dobročinné účely. Cisár aj ľudia sa ho snažili prehovoriť, no Gregor rázne trval na svojom úmysle - dať nadobro zbohom svetu i jeho sláve a na svojich pozemkoch na Sicílii založil šesť benediktínskych kláštorov a siedmy v jeho rodnom paláci v Ríme, do ktorého vstúpil v roku 575 ako prostý mních. Tam trávil svoj život spolu s rehoľnými bratmi v prísnej morálke, v modlitbe a posvätnom rozjímaní. Popritom sa veľmi prísne postil, čím jeho telo zoslablo, ale aj tak považoval prežité dni v kláštore za najkrajšiu dobu svojho života, na ktorú neraz už ako pápež s plačom spomínal.
Rimania však na svojho miláčika Gregora nemohli zabudnúť a preto ho v roku 577 vymenoval vtedajší pápež Benedikt za jedného zo siedmich kardinálov diakonov, ktorí sa starali o chudobných ľudí. V roku 579 ho pápež Pelagius II. vymenoval za svojho veľvyslanca na Carihradskom cisárskom dvore. Gregor to z poslušnosti k pápežovi prijal a odišiel spolu s niekoľkými mníchmi do Carihradu, kde hneď spoznal úlisnosť a skazenosť dvora. Tieto nové skúsenosti spravili z neho všeobecne váženého muža.
Gregor aj tam žil kláštorným spôsobom a počas voľna napísal spis o starozákonnej Jóbovej knihe. Okrem toho sa tu spoznal s niekoľkými chýrnymi ľuďmi, no najmä tu spoznal biskupa Leandra zo Sevily, s ktorým udržiaval úprimné priateľstvo až do smrti.
Po smrti cisára Tiberia sa Gregor vrátil v roku 585 do Ríma, kde si ho rehoľní bratia zvolili za opáta. Gregor raz počas prechádzky mestom uvidel na otrokárskom trhu niekoľko urastených mládencov bielej pleti s ryšavými vlasmi. Spýtal sa ich, odkiaľ pochádzajú a dostal odpoveď, že sú Anglosasi z Británie a tiež to, že sú pohania. Gregor ich vyplatil z otroctva a prijal ich do svojho kláštora, kde ich pokrstil.
Gregora táto skúsenosť hlboko poznačila, odvtedy myslel na úbohých anglosaských pohanov a rozhodol sa za nimi odcestovať, aby im hlásal Kristovu vieru. Pápež Pelagius mu tento úmysel odobril a tak sa Gregor vedno s niekoľkými mníchmi vydal na cestu do Anglicka. Lenže ľudia donútili pápeža, aby za ním vyslal poslov a vrátil sa späť do mesta. Gregorova cesta teda bola zmarená.
November roku 589 navštívila Rím povodeň. Rieka Tiberia zaplavila mesto a do ulíc zaniesla bahno, kvôli čomu sa rozšíril mor, ktorý si vzal veľa obetí, medzi nimi bol aj pápež Pelgius II., ktorý podľahol morovej nákaze vo februári 590. Vtedy bol Gregor jednomyseľne zvolený za nového pápeža a hoci sa zdráhal, predsa túto dôstojnosť prijal, no napriek tomu prosil, aby jeho voľba bola zrušená, dokonca napísal aj cisárovi Mauriciovi do Carihradu s rozhodnou žiadosťou, aby jeho voľba nebola potvrdená. Cisársky námestník však tento list zadržal a sám poslal cisárovi správu o vykonanej voľbe s dodatkom, aby ju schválil.
Gregor nemal o ničom potuchy, dúfal, že mu cisár vyhovie a preto zostal v Ríme, aby pomáhal zúfalým ľudom povzbudzovaním k dôvere v Boha. Zvolával veriacich ku kajúcnym modlitbám a sprievodom za odvrátenie morovej rany a pohnuto kázal o Božom milosrdenstve. Gregor počas jedného takého kajúceho sprievodu ulicami Ríma uvidel nad náhrobkom cisára Hadriána anjela, skrývajúceho meč do pošvy, čo bolo preňho znamením, že Boží trest sa skončil. Mor skutočne prestal vyčíňať a odvtedy je táto budova Anjelským hradom. Po tejto udalosti sa dozvedel, že cisár potvrdil jeho zvolenie a 3. septembra 590 zasadol na trón svätého Petra.
Hneď, ako začal vykonávať svoj úrad, zaviedol ako prvé prísnu morálku a nariadil, aby sa na pápežskom dvore zdržiavali iba zbožní mnísi, s ktorými sa spoločne modlil. Rovnako nezmenil ani oblečenie, stále chodil vo svojom prostom rehoľnom habite a cisárovej sestre napísal tento list: "Stratil som rozkoš pokoja a hyniem vo vnútri, lebo som bol povýšený, pričom sa obávam, že som ďaleko odhodený od tváre svojho Stvoriteľa. Inokedy bolo mojou každodennou snahou utekať od sveta a kochať sa nebeskými radosťami. Nič som si v tomto svete nežiadal, zdalo sa mi, že som povýšený nad všetky pozemské veci, teraz však zovšadiaľ do mňa dorážajú svetské záležitosti, takže mi nezostáva veľa času zaoberať sa sám sebou. Prial som si sedieť s Máriou pri Pánových nohách a učiť sa od neho, a zatiaľ som nútený zaoberať sa s Martou pozemskými vecami."
V tej dobe sa Longobardi snažili vpadnúť do mesta, Gregor sa stal prostredníkom mieru a pokúšal sa ariánskych Longobardov nakloniť ku Katolíckej cirkvi. Ale ich kráľ Autharis zakázal na Veľkú noc roku 590 krstiť longobardské deti a keď potom v septembri 590 náhle zomrel, Gregor nazval jeho smrť Božím trestom a obyvateľov napomenul, aby vychovávali deti ako katolíkov. Vdova po kráľovi Theolinda, bavorská princezná a horlivá katolíčka, sa potom druhý raz vydala, svojho muža priviedla ku katolíckej viere a vrelo si písala s pápežom Gregorom. On jej potom poslal svoje Úvahy o živote a zázrakoch talianskych Otcov, ktoré si prečítal aj kráľ a napokon dal svoje deti pokrstiť, pričom sa sám stal horlivým katolíkom a daroval Cirkvi mnoho zo svojho majetku.
Gregor mal svoje zásluhy aj pri Vizigótoch, v Gálii, ale najväčšiu zásluhu si získal pri pokresťančení Anglosasov v Británii. Aj na ostrovoch Sardínia, Korzika a Sicília ešte zotrvávali zvyšky starého pohanstva, ktoré sa Gregorovi podarilo vykoreniť. Nestrpel otroctvo a otrokov dával vykupovať. Jeho múdrym konaním boli potlačené rôzne sekty. Na svoje náklady obnovoval chrámy i kláštory, ktoré boli počas vojny zborené a staral sa tiež o prenasledovaných biskupov. Dozeral, aby sa v kláštoroch dodržiavali pravidlá svätého Benedikta a tým si vyslúžil čestnú prezývku "Otec mníchov".
Dovtedy nemala žiadna katolícka krajina svoje zvláštne obrady pri svätej omši. Gregor starostlivo preskúmal modlitby a posvätné bohoslužobné úkony rôznych katolíckych národov a z tých najkrajších zostavil rád Božích služieb. Rovnako zvelebil bohoslužobný spev, ktorý sa dodnes nazýva "gregoriánsky". Jeho veľkolepé dielo o chorálnom cirkevnom speve bolo na večné časy položené na oltár svätého Petra a pripútané železnými reťazami. Aby sa tento spev viac rozšíril, založil spevácku školu, na ktorej aj sám vyučoval. A samozrejme, pamiatkou po ňom sú tiež procesie na svätého Marka, ktoré prvý raz konal počas morovej nákazy v Ríme.
Skromný a pokorný pápež Gregor sa tiež staral o chudobných, chorých, starcov i siroty. Zriaďoval ústavy kresťanskej lásky a každý deň pozýval 12 chudobných k svojmu stolu a každý prvý deň v mesiaci posielal chudobným v meste potraviny a denne sýtil teplým pokrmom chorých i starcov. Na vykupovanie zajatcov neváhal použiť ani drahocenné kostolné nádoby.
Vďaka Gregorovi bol zažehnaný rozkol, zanikli bludy, obnovila sa jednota Katolíckej cirkvi, rozkvitol rehoľný život a bola napravená morálka v duchovenstve i veriacom ľude. Až je obdivuhodné, čo všetko dokázal, hoci bol telesne slabý a veľmi chorý. Takmer počas celej doby svojho vládnutia na pápežskom stolci mal problémy so žalúdkom a od roku 599 už ani nemohol vstať z lôžka.
Lenže vo vetchom tele žil veľký duch, ktorého neoslabila ani choroba, ani staroba a tak Gregor aj ako chorý človek, upútaný na lôžko, spravoval Cirkev pevnou rukou. Pretože už nemohol naživo kázať, diktoval pisárom svoje kázne, ktoré sa potom čítali veriacim.
Gregor odovzdal 12. marca 604 ako 65-ročný svoju dušu Stvoriteľovi a jeho telo bolo pochované v rímskom chráme svätého Petra. Cirkev ho nazýva Veľkým a priraďuje ho k najslávnejším svätým Otcom - Augustína, Hieronyma a Ambróza.
Na výbežku vrchu Monte Celia v Ríme, kde sa svätý pápež narodil a istú dobu žil ako mních rádu svätého Benedikta v kláštore, stojí teraz chrám a kláštor zasvätený jeho pamiatke, kde sa v kaplnke nachádza socha Gregora Veľkého, pričom v ďalšej kaplnke tohto chrámu je postavená socha jeho matky svätej Silvie.
Masima - Verím a Dôverujem
