%20(1).jpg)
Blahoslavená Maria Fortunata Viti žila svoj život ako benediktínska laická sestra v kláštornom opátstve Santa Maria dei Franconi v meste Veroli v provincii Frosinone južne od Ríma v Taliansku. Jej život bol skrytý, naplnený modlitbou a prácou, zasvätený zachovávaniu mníšskeho života.
Celý svoj rehoľný život prežila v skrytosti kláštora, kde priadla nite, tkala súkna, šila a opravovala oblečenie pre kláštorné sestry. Hoci mala potenciál byť veľkou, chcela stále zostať na najnižšom mieste s túžbou slúžiť a milovať v pokore a stať sa svätou.
Anna Felice Viti sa narodila vo Veroli na sviatok svätej Scholastiky, 10. februára 1827 ako tretie z deviatich detí manželov Luigi Viti a Anna Bono. Obaja manželia pochádzali z bohatých rodín. Rodina Viti vlastnila veľa pôdy, továreň v neďalekom meste a obchodovali vo Veroli. Rodina Anny Bono žila v neďalekom meste Ferentino. Napriek tomu ich život nebol ľahký. Príčinou bolo najmä to, že Luigi prepadol hazardu a rodina prišla aj o značný majetok. Hlava rodiny si navykla aj na alkohol a tak sa o početnú rodinu musela starať matka Anna. Hoci bol Luigi často opitý, dcéra Anna Felice mu vždy pred spaním bozkávala ruky a prosila o požehnanie a nikdy sa o ňom nevyjadrovala inak, než s láskou.
Štyri roky po bankrote, 27. októbra 1841 Anna Bono zomrela vo veku 36 rokov. Deti sa stali polosirotami. Starostlivosť o jedlo pre deti prevzala na seba Luigiho matka, Teresa Viti Panicia, no keď Anna Felice dovŕšila 14 rokov, prevzala na seba túto zodpovednosť a stala sa tak ostatným súrodencom matkou i otcom. Jej najstaršia sestra Agnes vstúpila do benediktínskeho kláštora svätého Jána Krstiteľa v roku 1843. Druhý najstarší Filippo, odišiel do mesta Segni, kde sa aj oženil a viedol zbožný a príkladný život.
Anna Felice sa časom zamestnala ako chyžná v rodine Mobiliových v Monte Giovanni Campani, aby tak zabezpečila nejaký peniaz pre obživu súrodencov, ktorých ponechala v starostlivosti sestry Johanny. Neskôr jej dvaja bratia slúžili v armáde, dve sestry sa stali mníškami a najmladšia sa vďaka finančnej podpore Pietra Bisleti zapísala do akadémie augustiniánskych sestier vo Frosinone. Keď bola teda o všetkých súrodencov postarané, mohla konečne Anna Felice slobodne uvažovať o svojom povolaní.
Vo svojej túžbe isto nerátala s ponukou na sobáš. O jej ruku sa uchádzal mladík z bohatej šľachtickej rodiny, no ona sa rozhodla stať sa Kristovou nevestou. Anna Felice, ktorá bola prijatá do kláštora Santa Maria a Ripa v Pontecorvo, navštívila s predstavenou 20. marca 1851 mníšky v Santa Maria dei Franconi. Tam sa jej sestra spýtala, či by sa chcela pridať k ich komunite. Anna Felice odvetila, že svoje veno odovzdala už v Santa Maria a Ripa, kde má na druhý deň natrvalo vstúpiť, preto o takom čosi ani neuvažuje. To však pre sestru nebol žiadny problém, pohotovo odvetila, že veno môžu poslať aj do tohto kláštora. Anna Felice cítila, že táto pozvánka je prozreteľná, návrh prijala a nasledujúci deň, 21. marca 1851 bola 24-ročná Anna Felice prijatá do kláštora Santa Maria dei Franconi ako sestra Maria Fortunata.
Sestra Fortunata dostala ponuku študovať a stať sa zborovou mníškou, ale ona si radšej zvolila cestu pokory, akú odporúčal svätý Benedikt a požiadala o možnosť stať sa laickou sestrou v službe rehoľným sestrám v kláštore. A tak ďalších 71 rokov, až do svojej smrti, strávila v kláštore na najnižšej pozícii. Zostala prakticky negramotná a svoj mníšsky život žila ako slúžka vo veľkej rehoľnej domácnosti.
Nemala to vždy ustlané na ružiach. Niektoré sestry boli občas neláskavé, náročné, ba aj hrubé, ale o sestre Marii Fortunata nikdy nebolo známe, že by reagovala hnevom. Prijala pokarhanie a urážlivej sestre poďakovala s prísľubom, že sa za ňu pomodlí. Nikdy sa neurážala, mala zhovievavé srdce a hneď odpúšťala. Dalo by sa povedať, že prehrešok sa ešte ani celkom nedokonal, a už bol odpustený. Fortunata vyžarovala radosť a jej láska k ostatným, ako aj ku Kristovi, bola veľmi živá a naozajstná.
Zbožňovala ticho. Bolo pre ňu vlastne nevyhnutné, lebo to ticho bolo úzko spojené s jej modlitbou.
Raz hovorila mladšej sestre: "Musíme byť ticho, aby sme mohli hovoriť s Bohom. Keď sme ticho, počujeme v duši hlas Spasiteľa, ktorý nás mnohému učí."
Sestra Fortunata sa modlila pri práci a celá komunita vedela, že keď v noci nespí, trávi čas v modlitbe. Bola veľmi oddaná Najsvätejšej Trojici, najmä v tajomstvách vtelenia a zmŕtvychvstania. Sestry ju často nachádzali modliť sa pred Najsvätejšou sviatosťou vo svätostánku kostola.
Bola veľmi pracovitá, pokojne by zastala aj prácu za tri mníšky. Tri roky slúžila ako ošetrovateľka starým a chorým sestrám a popritom ešte šila. Práca ju skutočne bavila: "Ani v nebi si nebudem chcieť oddýchnuť, pretože stále mám túžbu urobiť niečo dobré pre druhých." A toto jej ‚nebeské dielo‘ bolo skutočné, svedčia o tom početné zázraky, ktoré sa udiali, keď sa ľudia modlili pri jej hrobe.
V staršom veku trpela bolesťou duchovnej vyprahnutosti a okrem toho ju reuma prikvačila, že musela zostať v posteli a napokon ešte ohluchla a oslepla. Ťažko prijímala prejavy láskyplnej starostlivosti, ktoré jej preukazovali. Radšej by slúžila iným. Prosby o jej modlitby ju však robili šťastnou a verne na ne vždy pamätala. Pretože sa jej modlitby ukazovali ako zvlášť účinné, sestry aj obyvatelia mesta ju často vyhľadávali, aby ju poprosili o modlitbu.
Sestra Maria Fortunata zomrela vo veku 96 rokov 20. novembra 1922. Bola posledná zo súrodencov, ktorí opustili tento svet a na druhý deň ju jednoduchým obradom pochovali do spoločného hrobu sestier za mestom.
Počas svojho života sestra Fortunata často opakovala slová: "Keď budem v nebi, budem naďalej robiť dobro svojmu blížnemu." Onedlho po jej smrti boli hlásené stovky správ o láskavostiach, udelených na jej príhovor. Povesť sestry Fortunaty ako ‚milosrdnej pomocnice Veroli‘ sa rozšírila po celom Taliansku aj mimo neho. Boli hlásené aj zázraky okamžitého uzdravenia. Ľudia, ktorí sa modlili pri jej neoznačenom hrobe, hlásili množstvo zázrakov vrátane dvoch dievčat, ktoré sa vyliečili z meningitídy. Cirkevné úrady si to čoskoro všimli a začali to vyšetrovať. Jej pozostatky boli exhumované v roku 1935 a premiestnené do katedrály vo Veroli, keď sa k sprievodu pripojilo 5000 ľudí.
V dôsledku toho začali sestry Veroli viesť záznamy o správach a zhromažďovať fakty o jej živote a cnostiach, ktoré mali byť predložené Cirkvi s cieľom jej blahorečenia. Koncom roku 1929 bol vymenovaný Peter Ricci, OSB, postulátorom kauzy. Na jar roku 1930 biskup z Veroli začal prípravné práce na diecéznom procese blahorečenia sestry Márie Fortunaty Viti, OSB.
Krátko nato však biskup aj postulátor zomreli a proces bol odložený na neurčito. Ale otec Gabriel Locher, OSB, z opátstva Seckau v Rakúsku a profesor teológie na Benediktínskej univerzite San Anselmo v Ríme, bol vymenovaný za nového postulátora. V roku 1934 vydal nemeckú biografiu sestry Márie Fortunaty. Diecézny proces opäť spustil nový biskup z Veroli 11. júla 1934. Výber sviatku svätého Benedikta nebol úmyselný, ale bol vnímaný ako indikátor svätého Benedikta a Pánovo želanie, aby bola sestra Fortunata blahorečená.
Obyvatelia mesta Veroli dostali množstvo žiadostí, aby bolo telo sestry Fortunaty prevezené zo spoločného hrobu sestier do kláštornej kaplnky kostola Santa Maria dei Franconi vo Veroli, aby bolo prístupnejšie pre modlitby a uctievanie. So súhlasom sestier benediktínok a rôznych iných autorít bol presun pozostatkov stanovený na 21. marca 1935. Hoci biskup zdôraznil, že kanonickými pokynmi pre preklad tela by mal byť obrad pripomínajúci pohreb, Cirkev a ľud Veroli nebolo možné obsiahnuť. Stal sa slávnostným podujatím, na ktorom sa zúčastnilo viac ako dvadsaťtisíc ľudí. Laická sestra so skrytým životom sa stala hrdinkou, ktorá sa vracia v sláve.
Po preložení jej telesných pozostatkov zaujal proces blahorečenia sestry Fortunaty pozornosť Rímskej kúrie, takže príčina jej kanonizácie sa rýchlo pohla. Bola vyhlásená za služobnicu Božiu a jej spisy boli zhromaždené a predložené Kongregácii svätých na preskúmanie, aby sa zbavili omylov. 24. februára 1937 boli schválené a sestra Fortunata teraz mohla byť Ctihodnou. 8. októbra 1967 bola sestra Fortunata blahorečená a benediktíni na celom svete začali liturgicky sláviť jej sviatok 20. novembra.
Pokora je cnosť, ktorú Maria Fortunata zosobňuje. Táto bezvýznamnosť je jej veľkosťou. Pripomíname si Magnificat , a to samo o sebe hovorí o jej kresťanskej autentickosti a hĺbke jej duchovnej dokonalosti. – pápež Pavol VI. (1967)
