%20(1).jpg)
Svätý Páter Pio viedol svoje duchovné deti veľmi prezieravo cestou svätosti. Známy taliansky komik a herec Carlo Campanini (1906-1984) patrí tiež k tým, ktorí sa vo svätcovej spovednici obrátili a začali úplne nový život.
Devätnásťročný herec Carlo Campanini vystupoval s divadelnou skupinou v Argentíne pre talianskych vysťahovalcov a práve tu sa od jedeného priateľa dopočul o kapucínovi, ktorý žije v povesti svätosti v Taliansku. A hoci Carlo nepraktizoval vieru, mal o dvadsať rokov neskôr šťastie spoznať Pátra Pia.
"Bol som vykoľajený, pretože som všetky prikázania nášho Pána zavrhol a žil som ako zviera. Snáď to bola moja nevedomosť, ktorá zabránila Otcovi Piovi, aby ma hneď poslal preč," spomínal Carlo, ktorý bol vtedy s divadelnou skupinou v Bari a počas Svätého týždňa putoval s jedným kolegom do San Giovanni Rotondo, aby konečne na vlastné oči uvidel svätého spovedníka.
Počas čakania obaja neviazane vtipkovali, ako aj vlastne počas celej cesty. Zrazu sa otvorila kláštorná brána a vyšiel z nej Páter Pio. Pohľad na neho Campaniniho veľmi zasiahol: "Videl som urasteného kapucína, zdalo sa mi, akoby som stál pred nejakým gigantom, a padol som na kolená, keď ku mne podišiel a prísnym hlasom mi povedal: Ani v týchto dňoch ma nenecháte modliť sa?
Môj priateľ, dnes slávny režisér, odpovedal: "Sme dvaja úbohí umelci."
"Úbohí sme všetci…," odpovedal svätec.
Úplne vystrašený, lebo som mal pocit, akoby celá moja duša bola odhalená, som povedal: "Otče, chceli by sme sa vyspovedať."
"Choďte sa pripraviť, zajtra ráno vás vyspovedám," odpovedal."
Ale k tomuto sa títo dvaja priatelia vôbec nedostali a odcestovali bez spovede. Odvtedy však Carlova duša cítila, ako ju to veľmi priťahuje k Pátrovi Piovi.
O sedem rokov neskôr, v roku 1946 prišiel Carlo Campanini na svätú omšu, ktorú celebroval Páter Pio. Carlo sa v myšlienkach obrátil na kňaza Pia: "Otče, počúvaj, prosím ťa o jednu milosť pre mňa a moju ženu. Sme dvaja tuláci, ktorí sa celý rok sťahujú. S našimi deťmi sa vidíme iba niekoľko dní v roku. Neštudoval som, nemám žiadny diplom, nemám titul. Dovoľ mi byť v blízkosti mojej rodiny a príbuzných."
Netrvalo dlho a Campanini sa stal veľmi obľúbenou hereckou hviezdou. "Môj život sa veľmi dobre vyvíjal, a to aj po materiálnej stránke. Otec Pio mi vyprosil milosť zostať v Ríme, kde som našiel prácu vo filme, čo mi zase umožnilo poslať moje deti na univerzitu. Naďalej som však pokračoval na svojej zlej ceste. Koncom roku 1949 som dosiahol vrchol slávy, nakrúcal som tri filmy súčasne, všetci mi závideli. Ale keď som si v novinách prečítal, že niekto spáchal samovraždu, tajne som mu závidel. Nenávidel som svoj život."
Carla trápila hrozná prázdnota pre jeho dvojaký život a strach, že si to doma niekto všimne, a preto, že sa veľmi vzdialil od Boha. "Nenachádzal som vo svojej duši pokoj ani na minútu." Tento pokoj mu bol daný za veľmi zvláštnej okolnosti.
Campaniniovej rodine navrhol v roku 1950 vikár z farnosti, aby pri príležitosti Svätého roku zasvätili svoj dom Ježišovmu Srdcu a Srdcu Panny Márie. Carlo spontánne súhlasil, ale keď potom počul: „Pán Campanini, 8. januára je veľký sviatok, pretože zasvätíme váš dom, každý by mal ísť na spoveď a na sväté prijímanie," začali v ňom prudký boj dvoch hlasov.
Jeden hovoril: "Ak pôjdeš na spoveď, budeš musieť od základov zmeniť svoj život. A aký by to potom bol život?" Druhý hlas namietal: "A keď ťa Ten hore v noci zavolá, čo potom urobíš?"
Carlo Campanini začal navštevovať kostoly, vyberal si však tie, v ktorých boli najdlhšie rady pred spovednicou: "Niekedy som prosil: Pane, nenechaj ma ísť na spoveď. Ty predsa vieš, ... ja nemôžem ... chýba mi potrebná ľútosť."
Nastal 6. január. "Keďže som pri zasvätení nechcel byť pokrytcom, začal som hľadať výhovorky. Svojej žene som povedal, že 8. januára mám naliehavé natáčanie. Ráno ôsmeho dňa som nevedel, čo mám robiť. O deviatej som sa túlal ulicami Ríma, keď som sa zrazu ocitol pred kostolom svätého Antona na Via Merulana. Vošiel som dovnútra, uvidel som presklenú spovednicu… a pomyslel som si: Tam teda nikdy nevojdem! Tento kňaz miluje život viac ako ty.
Nehol som sa teda z miesta. Potom prišiel iný kňaz, ktorý vystriedal svojho spolubrata. Pozrel som sa na kríž, ktorý sa ma dotkol, a povedal som si: Tomuto by som sa dokázal otvoriť. - Ale predo mnou stálo ešte najmenej dvadsať ľudí.
Vtedy mi z ničoho nič prvý z čakajúcich povedal: "Prosím, pane, choďte najprv vy."
A už som si tiež kľakol, bez toho, aby som presne vedel, ako k tomu došlo. Neviem, ako dlho som hovoril, viem len to, že som bol celý spotený.
Po rozhrešení som sa spýtal: "A kedy môžem pristúpiť k svätému prijímaniu?"
"Ak chcete, aj teraz hneď," odpovedal kňaz.
Pri zasvätení domu bola radosť mojej rodiny neopísateľná, keď všetci videli, že aj ja som prijal sväté prijímanie."
O dva dni neskôr putoval Carlo za Pátrom Piom, aby sa uňho vyspovedal. "Cítil som sa pred jeho prísnosťou celkom istý, pretože väčšinu svojich hriechov som nechal v Ríme. Keď potom prišiel rad na mňa a ja som sa chystal otvoriť ústa, Otec Pio mi prikázal: "Povedz mi všetko od roku 1946."
Ach, ako som sa len cítil! Keď som hovoril, hľadel som k zemi.
"Pozri sa na mňa! Pozri sa mi do tváre," prikazoval mi, ale ja som jednoducho nemohol. Vtedy mi povedal: "Predo mnou, ktorý som ničím, sa hanbíš, ale JEHO si urazil bez dlhého premýšľania. Si zbabelec, zbabelec!" A kolenami ma potlačil tak, že som sa skoro zosunul z kľačadla.
Všetko chcel počuť. Rozhrešenie mi dal, až keď som mu sľúbil, že zmením svoj život. A až od tohto dňa som začal skutočne žiť."
