%20(1).jpg)
Meno Ježiš je najkratšia, najjednoduchšia a najsilnejšia modlitba. Môže to povedať každý, dokonca aj uprostred svojej každodennej práce. Boh to nemôže odmietnuť vypočuť. Vzývajme teda meno Ježiš a prosme Ho, aby nás zachránil pred pohromami, ktoré nás ohrozujú.
Je úžasné, čo môže urobiť jeden človek, ktorý sa modlí, aby zachránil svoju krajinu a spoločnosť. Vo Svätom písme čítame, ako Mojžiš svojou modlitbou zachránil ľud Izraela pred zničením a ako jedna zbožná žena, Judita, zachránila svoje mesto a svoj ľud, keď vládcovia boli v zúfalstve a chystali sa odovzdať svojim nepriateľom.
Vieme aj to, že dve mestá Sodoma a Gomora, ktoré Boh zničil ohňom za ich hriechy a zločiny, by im boli odpustené, keby sa za nich modlilo len desať dobrých mužov! Je veľa príbehov o kráľoch, cisároch, štátnikoch a slávnych vojenských veliteľoch, ktorí všetku svoju dôveru vložili do modlitby, a tak robili zázraky. Ak modlitby jedného človeka dokážu veľa, čo nedokážu modlitby mnohých?
V roku 1274 hrozilo svetu veľké zlo. Cirkev bola napadnutá zúrivými nepriateľmi zvnútra i zvonku. Nebezpečenstvo bolo také veľké, že pápež Gregor X., ktorý vtedy vládol, zvolal do Lyonu biskupskú radu, aby určila najlepšie prostriedky na záchranu spoločnosti pred skazou, ktorá ju ohrozovala. Spomedzi mnohých navrhovaných prostriedkov si pápež a biskupi vybrali to, čo považovali za najjednoduchšie a najefektívnejšie zo všetkých, totiž časté opakovanie Svätého mena Ježiš.
Svätý Otec potom prosil biskupov a kňazov, aby vzývali Meno Ježiš a vyzývali svoj národ, aby všetku svoju dôveru vložil do tohto všemocného Mena a neustále ho opakoval s bezhraničnou dôverou. Pápež poveril dominikánov najmä slávnou úlohou kázať zázraky Svätého mena v každej krajine, čo je dielo, ktoré vykonali s bezhraničnou horlivosťou. Ich bratia františkáni im zdatne sekundovali. Svätý Bernardín zo Sieny a svätý Leonard z Port-Maurice boli horlivými apoštolmi mena Ježiš.
Ich úsilie bolo korunované úspechom, takže nepriatelia Cirkvi boli zvrhnutí, nebezpečenstvá, ktoré ohrozovali spoločnosť, zmizli a opäť zavládol mier.
Toto je pre nás najdôležitejšia lekcia, pretože v našich dňoch drví mnohé krajiny veľké utrpenie a ešte väčšie zlo ohrozuje všetky ostatné a na existuje len jeden liek, a to je modlitba. Obrátiť sa k Bohu a prosiť, aby sa nad nami zmiloval. A tou najjednoduchšou modlitbou je Meno Ježiš.
Mor v Lisabone – mesto zachránené svätým menom.
Ničivý mor vypukol v Lisabone v roku 1432. Všetci, čo mohli, v hrôze utiekli z mesta a zaniesli tak mor do všetkých kútov celého Portugalska.
Krutá choroba zmietla tisíce mužov, žien a detí všetkých tried. Epidémia bola taká jedovatá, že ľudia zomierali všade, pri stole, na uliciach, vo svojich domoch, v obchodoch, na trhoviskách, v kostoloch. Aby sme použili slová historikov, šľahalo to ako blesk z človeka na človeka, alebo z kabáta, klobúka či akéhokoľvek odevu, ktorý mal na sebe zasiahnutý morom. Kňazi, lekári a zdravotné sestry zomreli v takom počte, že telá mnohých ležali nepochované na uliciach, takže psy olizovali krv a jedli mäso mŕtvych, čím sa sami nakazili hroznou chorobou a šírila sa ďalej.
Medzi tými, ktorí s neutíchajúcou horlivosťou pomáhali umierajúcim, bol aj ctihodný biskup Monsignor André Dias, ktorý žil v kláštore svätého Dominika. Tento svätý muž, ktorý videl, že epidémia ani zďaleka neklesala, ale každým dňom narastala na intenzite a zúfal z ľudskej pomoci, naliehal na nešťastných ľudí, aby vzývali Sväté meno Ježiš. Videli ho všade tam, kde bola choroba najzúrivejšia, nabádal a prosil chorých a umierajúcich, ako aj tých, ktorí ešte neboli zasiahnutí, aby opakovali: Ježiš, Ježiš. „Napíš to na karty,“ povedal, „a polož tie karty na svojich osobách; dajte si ich v noci pod vankúše; umiestnite ich na dvere; ale predovšetkým neustále vzývajte perami a vo svojich srdciach toto najmocnejšie Meno.“
Chodil ako anjel pokoja, ktorý napĺňal chorých a umierajúcich odvahou a dôverou. Chudobní trpiaci cítili v sebe nový život a vzývali Ježiša, nosili karty na prsiach alebo ich nosili vo vreckách.
Potom ich André Dias zavolal do veľkého kostola svätého Dominika, ešte raz im hovoril o sile mena Ježiš a požehnanej vode v tom istom svätom mene a prikázal všetkým ľuďom, aby sa ňou pokropili a pokropili ňou tváre chorých a umierajúcich. Div zázrakov! Chorí sa uzdravili, umierajúci vstali zo svojich agónií, mor ustal a mesto bolo o niekoľko dní vyslobodené z najstrašnejšej pohromy, aká ho kedy postihla.
Správa sa rozšírila do celej krajiny a všetci začali jednohlasne vzývať meno Ježiš. V neuveriteľne krátkom čase bolo celé Portugalsko oslobodené od hroznej choroby.
Vďační ľudia, pamätajúc na zázraky, ktorých boli svedkami, pokračovali vo svojej láske a dôvere v Meno nášho Spasiteľa, takže vo všetkých svojich ťažkostiach, vo všetkých nebezpečenstvách, keď im hrozilo zlo akéhokoľvek druhu, vzývali meno Ježiš. V kostoloch sa vytvárali bratstvá, každý mesiac sa robili procesie Svätého Mena, na počesť tohto požehnaného mena sa stavali oltáre, aby sa najväčšia kliatba, aká kedy na krajinu padla, premenila na najväčšie požehnanie.
Po dlhé stáročia táto veľká dôvera v Meno Ježiš pokračovala v Portugalsku a odtiaľ sa rozšírila do Španielska, Francúzska a do celého sveta.
Genseric Goth
Za vlády Genserica, ariánskeho kráľa Gótov, jeden z kráľových obľúbených dvoranov, gróf Armogasto, prestúpil z arianizmu a pripojil sa ku katolíckej cirkvi. Keď sa kráľ o tom dopočul, upadol do zúrivej zlosti a zavolal mladého šľachtica k sebe. Všetkými možnými prostriedkami sa ho snažil prinútiť, aby svoj prestup ku katolíkom odvolal a vrátil sa do sekty ariánov.
Vyhrážky ani sľuby nevyšli. Gróf odmietol všetky návrhy a pevne sa držal svojej novoobjavenej viery. Genseric dal priechod svojej zúrivosti a nariadil, aby mladého muža zviazali silnými povrazmi tak pevne, ako ich statní kati dokázali natiahnuť. Mučenie bolo intenzívne, ale obeť nejavila známky bolesti. Dva alebo trikrát zopakoval: "Ježiš, Ježiš, Ježiš," a hľa, povrazy praskli ako pavučina a padali mu k nohám!
Nadmieru rozzúrený tyran teda prikázal, aby priniesli šľachy volov, tvrdé a pevné ako drôt. Gróf bol opäť zviazaný a kráľ vyzval katov, aby použili čo najväčšiu silu. Ich obeť opäť vzývala meno Ježiš a nové remienky, ako tie staré, praskli ako vlákna. Genseric, spenený zúrivosťou, nariadil, aby mučeníka zviazali za nohy a zavesili ho na konáre stromu hlavou nadol.
Gróf Armogasto s úsmevom na tomto novom spôsobe mučenia si založil ruky na prsiach a opakujúc Sväté meno upadol do pokojného spánku, akoby ležal na mäkkom a pohodlnom gauči.
D. Melchior sa usmieva na svojich mučiteľov
Ďalšia príhoda podobného druhu, ktorá bola vyrozprávaná o čínskom mučeníkovi, ctihodnom dominikánskom biskupovi D. Melchiorovi. V jednom z mnohých prenasledovaní, ktoré zúrili v Číne a ktoré dali Cirkvi toľko svätých, bol tento svätý biskup zajatý a po tom, čo prešiel tými najkrutejšími mukami, bol odsúdený na krutú smrť.
Odvliekli ho na trhovisko uprostred zavýjajúceho davu, ktorý sa začal radovať z jeho utrpenia. Vyzliekli ho z odevu a piati kati, vyzbrojení ostrými mečmi, mu jeden po druhom odsekli prsty, kĺb po kĺbe, potom ruky a nohy, čo mu spôsobilo mučivú agóniu. Nakoniec vyrezali mäso z jeho úbohého tela a polámali kosti.
Počas tohto dlhého mučeníctva neboli na biskupovej tvári viditeľné žiadne známky bolesti. Usmieval sa a pomaly nahlas hovoril: "Ježiš, Ježiš, Ježiš," čo mu na úžas jeho katov dodávalo túto úžasnú silu. Z jeho pier nevyšiel plač, ba ani ston, až napokon, po hodinách mučenia, ticho vydýchol, s rovnakým milým úsmevom na tvári.
Svätý Alexander a pohanskí filozofi
Počas vlády cisára Konštantína kresťanské náboženstvo neustále a rýchlo napredovalo. V samotnom Konštantínopole boli pohanskí filozofi veľmi zarmútení, keď videli, že mnohí ich adepti opúšťajú staré náboženstvo a pripájajú sa k novému. Prosili samotného cisára a žiadali, aby boli v spravodlivosti vypočutí a mohli usporiadať verejnú konferenciu s biskupom kresťanov.
Svätý Alexander, ktorý v tom čase vládol Konštantínopolskej stolici, bol svätým mužom, no nie horlivým logikom. Nebál sa preto stretnúť s predstaviteľom pohanských filozofov, ktorý bol bystrým dialektikom a výrečným rétorom. V určený deň, pred obrovským zhromaždením učených mužov, začal filozof starostlivo pripravený útok na kresťanské učenie. Svätý biskup chvíľu počúval a potom vyslovil Ježišovo meno, čo filozofa odrazu zmiatlo, pretože nielenže úplne stratil niť svojho prejavu, ale bol úplne neschopný, ani s pomocou svojich kolegov, spätne zaútočiť.
Svätá Kristína, mladé kresťanské dievča, bola otrokyňou v Kurdistane, v regióne takmer úplne pohanskom. V tejto krajine bolo zvykom, že keď bolo dieťa ťažko choré, matka ho vzala na ruky do domu svojich priateľov a spýtala sa ich, či nevedia o nejakom lieku, ktorý by mohol malému pomôcť alebo ho vyliečiť. Pri jednej z týchto príležitostí priviedla matka svoje choré dieťa do domu, kde žila Kristína.
Keď sa jej opýtali, či pozná liek na túto chorobu, pozrela sa na dieťa a povedala: "Ježiš, Ježiš." Umierajúce dieťa sa v okamihu usmialo a poskočilo radosťou. Bolo to úplne vyliečené. Táto mimoriadna udalosť sa čoskoro stala známou a dostala sa k ušiam kráľovnej, ktorá bola sama invalidná. Vydala príkaz, aby Kristínu priviedli k nej.
Keď Kristína prišla do paláca, kráľovná sa jej spýtala, či by mohla rovnakým liekom vyliečiť jej chorobu. Kristína znovu s veľkou dôverou vyslovila: "Ježiš, Ježiš," a toto Božie meno bolo opäť oslávené. Kráľovná sa okamžite zotavila.
Tretí zázrak mal byť ešte len vykonaný. Niekoľko dní po vyliečení kráľovnej sa kráľ zrazu ocitol tvárou v tvár istej smrti. Útek sa zdal nemožný. Pamätajúc na božskú moc Svätého mena, ktorej bol svedkom pri vyliečení svojej manželky, jeho veličenstvo zvolalo: "Ježiš, Ježiš," načo bol vytrhnutý zo strašného nebezpečenstva. Keď si potom sám zavolal malú otrokyňu, naučil sa od nej kresťanské pravdy, ktoré on a veľké množstvo jeho ľudu prijali.
Svätý Gregor z Tours rozpráva, že keď bol chlapec, jeho otec ťažko ochorel a zomieral. Gregor sa vrúcne modlil za jeho uzdravenie. Keď Gregor v noci spal, zjavil sa mu jeho anjel strážca a povedal mu, aby napísal meno Ježiš na lístok a položil ho pod vankúš chorého. Ráno povedal Gregor matke o anjelovom posolstve. Povedala mu, aby ho poslúchol. Gregor teda napísal Sväté meno na lístok a položil ho otcovi pod hlavu. Na radosť celej rodiny sa pacientovi rapídne polepšilo.
Karty so Svätým menom používali a odporúčali veľkí milovníci Svätého mena, ako sú monsignor André Dias, svätý Leonard z Port Maurice a svätý Gregor z Tours. Nielen oni, ale mnohí ďalší odporúčali, aby sa karty so Svätým Menom používali, aby ich ľudia nosili počas dňa pri sebe a v noci si ich dávali pod vankúš a tiež na dvere izieb.
Masima - Verím a Dôverujem
