%20(1).jpg)
Taliansky pustovník a františkánsky terciár svätý Konrád Confalonieri žil životom sebazapierania, hoci ako mladík túžil byť rytierom.
Svätý Konrád Confalonieri nás vedie k úvahe o svetskej márnosti. Jeho obrátenie mu prinieslo nesmierny úžitok pre večnosť. Obrátenie však predstavuje trvalé úsilie, preto sme k nemu stále vyzývaní.
Konrád sa narodil okolo roku 1290 v šľachtickej rodine Confalonieri v lombardskom mestečku Piacenze. O jeho mladosti sa veľa nevie, snáď len to, že vyrastal v zbožnej rodine, kde dostal kresťanskú výchovu a v mladom veku sa túžil stať rytierom. Neskôr sa oženil s cnostnou šľachtičnou Euprohsynou.
Konrád bol náruživým poľovníkom, čo sa však Bohu nepáčilo. Počas jednej poľovačky sa hnal za plachou zverinou, ukrytou v hustom kroví, no nijako ju odtiaľ nemohol odplašiť. Bez dlhého rozmýšľania podpálil krovie, no oheň sa veľmi rýchlo rozšíril a vznikol lesný požiar, ktorý spôsobil veľkú škodu. A začal sa hľadať vinník.
Neďaleko spáleniska zbieral jeden chudobný úbožiak raždie a začali ho podozrievať. Mučenie malo v tom období v trestnom riadení veľkú úlohu a tak neznesiteľným trápením prinútili úbožiaka priznať, že je podpaľač, ktorý zo zlomyseľnosti zapálil les a odsúdili ho k smrti.
Keď viedli nešťastníka na popravisko, Konrád, ktorý sa medzitým o všetkom dozvedel, vrhol sa medzi sprievod a vyrval im nevinného z rúk. Potom prišiel pred súdnu stolicu, porozprával sudcom o celej udalosti a sľúbil, že celú škodu nahradí. Aj jeho šľachetná manželka dobrovoľne ponúkla celý svoj majetok, aby sa uhradila škoda a záležitosť sa tým ukončila.
Konrádove svedomie sa však sudcovým výrokom neuspalo. Božou milosťou sa mu otvorili oči a pochopil, čo touto udalosťou zapríčinil, a tiež, akým nebezpečným životom dosiaľ žil. Vtedy si zaumienil zriecť sa sveta a jeho márností, k tomu ho naisto priviedlo mimoriadne Božie vnuknutie.
Zbožná Konrádova manželka vyhovela jeho prosbám a vstúpila do rehole svätej Kláry. Konrád potom rozdal všetko, čo mu ešte zostalo, chudákom a v pustovníckom oblečení odišiel z krajiny. Najskôr prišiel na akúsi samotu neďaleko Piacenzy, kde našiel hlúčik zbožných mužov, členov tretieho rádu svätého Františka. Ich spoločný, kajúci a modlitbám venovaný život sa mu tak zapáčil, že prijal ich rúcho a zostal pri nich.
Hneď, ako sa tak stalo, rýchlo sa zdokonaľoval a povesť o jeho svätosti sa rozšírila po kraji. Začali za ním prichádzať ľudia z okolia, aby ho nielen uvideli, ale sa s ním aj poradili. Lenže pokornému Konrádovi sa takáto pocta nepáčila, strpčovala mu život v ráde a aby tejto úcte unikol, putoval do Ríma, aby sa pomodlil na hroboch apoštolských kniežat aj v ostatných rímskych svätyniach.
Ale ani na tejto púti nemal pokojné chvíle. Našeptávač diabol mu vnukal svoje klamstvá. Narozprával mu, že sa jeho manželka Euphrosyna už nabažila kláštorného života a akýsi zvodník ju chce obrať o cnosť, preto je Konrád povinný vrátiť sa k svojej manželke a žiť s ňou v manželstve. Blahoslavený sa vyľakal, ale rýchlo sa spamätal a pokorne volal k nebu, aby ho osvietilo. Zrazu zacítil dym a hneď pochopil, od koho tieto klamstvá pochádzajú.
Konečne došiel do Ríma, kde navštívil sväté miesta a tam sa dopočul o cnostnom živote mnohých kresťanov na ostrove Sicília. Rozhodol sa tam preplaviť. Sotva však vstúpil na pevninu, diabol ho desil rôznymi spôsobmi, ale Konrád ho zahnal znamením kríža a modlitbami k svätej Lucii, sicílskej patrónky. Satan sa rozhodol, že sa Konrádovi za toto pomstí.
V tej dobe zúrila krutá vojna medzi Neapolským kráľovstvom a Sicíliou. Diabol vzal na seba podobu sicílskeho šľachtica a medzi Sicílčanmi rozšíril, že Konrád je prezlečený neapolský vyzvedač. Svätec zakúšal kvôli tomu mnoho príkoria, ktoré trvalo pokým nevyšla pravda najavo. Ale diabol mu ani potom nedal pokoj. Pokúšal ho v jeho kajúcnosti, aby sa vrátil do sveta a zvlášť dráždil jeho zmyselnosť. Raz sa Konrád pri jednom takom pokušení vrhol do tŕnia, vtedy sa mu zjavil pekelný nepriateľ a nadával mu najoplzlejšími výrazmi, ale svätec ho zapudil modlitbami a žalmami.
Konrád žil na Sicílii istý čas v nemocnici, potom odišiel do pustovne Viliama Buchera, ktorý bol kedysi vznešeným pánom na kráľovskom dvore panovníka Henricha. Konrád krátko pobudol pri tomto pustovníkovi, no úcta obyvateľov si ho aj tu našla a tak odišiel aj z tejto pustovne a útočisko našiel v divokej jaskyni na osamelej hore, ktorú neskôr premenovali na Konrádovu horu. Tam žil v kajúcnosti a modlitbe štyridsať rokov. Spával na holej zemi a stravoval sa chlebom, vodou a korienkami. Jeho nové bydlisko - jaskyňa, bola tiež javiskom mnohých bojov so zlým duchom, a tiež svedkom víťazstva nad ním.
Boh osvedčil Konrádovu svätosť mnohými zázrakmi a prorockým darom. Asi aj preto ho zatúžil spoznať biskup zo Syrakúzie a vyskúšať jeho svätosť. Raz teda navštívil Konrádovu jaskyňu. Pozorne si ju obzrel, nakukol do každého kúta, no okrem nádoby s kalnou vodou v nej nenašiel nič na jedenie či pitie. Keď sa Konrád vrátil do jaskyne a uvidel, že má vznešenú návštevu, hneď padol na kolená s prosbou o biskupské požehnanie. Potom sa s biskupom zhovárali o duchovných veciach. Keď zotrvali v rozhovore dlhší čas, biskup sa rozhodol vyskúšať Konráda.
"Konrád, skutočne nemáš nič na jedenie? Som u teba na návšteve, že ma pohostíš?" spýtal sa biskup so šibalskými očami. "Pozriem sa do komory," odvetil Konrád, "možno v nej čosi nájdem." Odišiel a o krátku chvíľu sa vrátil so štyrmi, ešte teplými koláčmi, akoby práve vytiahnutými z pece.
Zázrak Božej prozreteľnosti sa hneď rozhlásil po okolí, ale neveriaci si z toho robili posmech. Niekoľkí z nich pozvali svätca v piatok na obed a aby ho potupili, položili pred neho pokrmy iba z bravčoviny a pred jeho zrakom si z nich ukrajovali poriadne porcie. Konrád sa k nim pridal! Samozrejme, že to v ostatných vyvolalo ešte väčší posmech, no svätý sa bránil, že on je iba ryby. Nehanebníci sa ešte viac rozosmiali, no smiech prešil, keď im Konrád ukázal svoj tanier, na ktorom boli skutočne zvyšky a kosti ryby, čím posmievačov totálne zahanbil.
Druhý zázrak sa stal, keď Sicíliu postihol hladomor. Konrád vtedy dlhý čas živil celé zástupy ľudí zázračným chlebom, ktorí mu prinášali anjeli z neba.
Raz dostal Konrád do daru dve fľaše vína, no posol mu dal len jednu s úmyslom, že druhú si vypije sám. Svätec ho varoval pred nebezpečenstvom, ktoré naňho číha vo fľaši. A keď posol otvoril fľašu, skutočne z nej vykĺzol had.
Keď sa Konrádov priateľ vybral k nemu na návštevu, cestou ho zastihla búrka. Skryl sa teda pod skalou, vtedy sa pri ňom zjavil svätec, chytil ho za ruku a rýchlo ho odvádzal preč z toho miesta. Sotva prešli niekoľko krokov, miesto, kde sa priateľ skrýval, zasiahol blesk.
Konrád dostal aj milosť poznať hodinu svojej smrti. Keď sa blížil čas, odišiel sa vyspovedať k biskupovi do Syrakúz. Zbožný kňaz ho potom odprevadil do samoty a Konrád mu cestou hovoril, že po jeho smrti prepuknú hádky o jeho mŕtvolu medzi obyvateľmi mesta Netum a Hyble, dokonca budú aj rinčať zbrane, no on bude pochovaný v chráme svätého Mikuláša v Netume, dnes Noto. A tak sa aj stalo.
Konrád zomrel zázračnou smrťou v prítomnosti kňaza, kľačiac pred krížom v jaskyni a ožiarený nebeským leskom 19. februára 1351. Zvony v Netume a Hyble sa vtedy sami od seba rozzvučali. V nasledujúcich rokoch po jeho smrti sa na Konrádov príhovor udiali mnohé zázračné uzdravenia a dodnes je vzývaný najmä na zmiernenie brušnej prietrže (hernia).
Pápež Lev dal v roku 1515 cirkevne preskúmať Konrádove cnosti a zázraky a na základe vyšetrovania povolil mestu Noto sláviť jeho sviatok. Pretože zázraky pribúdali, pápež Pavol III. rozšíril túto úctu na celú Sicíliu a na prosbu generála kapucínskeho rádu vydal pápež Urban VIII. bulu, v ktorej sa Konrád nazýva svätým a povoľuje sa všetkým členom františkánskeho rádu sláviť svätú omšu a hodinky.
Hoci Konrád niesol titul svätca, nikdy nebol formálne kanonizovaný. Jeho sviatok sa vo františkánskom ráde slávi 19. februára.
Masima - Verím a Dôverujem
