%20(1).jpg)
Mladá žena, ktorá sotva dokončila základnú školu, zato oveľa viac tvrdo pracovala, sa otvorila pôsobeniu Ducha, ktorý ju nabádal, aby sa zasvätila Bohu a tak sa stala františkánskou misionárkou Márie, aby viedla kontemplatívny a aktívny život službou Bohu a blížnemu v pokorných a skrytých prácach. A hoci sa narodila vo veľmi jednoduchom prostredí, Pán v nej vykonal "veľké diela" na malej ceste, po ktorej kráčala a na ktorej vyžarovala Božiu lásku.
Talianska blahoslavená mníška Maria Assunta Pallota milovala ruženec, neustále ho mala pri sebe. Ale tiež sa horlivo modlila za obrátenie hriešnikov a jej celoživotným mottom bolo - Stanem sa svätou! Františkánska misionárka bola oddaná dušiam v očistci a každý deň sa stokrát modlila za úbohé duše v očistci a modlitbou Odpočinutie večné... im každý deň získavala rovnaké množstvo odpustkov.
Maria Assunta Pallotta sa narodila ako najstaršie dieťa chudobných, kresťansky založených rodičov, roľníkov. Jej otec Luigi Pallotta pochádzal z Castel di Croce a vlastnil dva pozemky, ktoré sám obrábal, no ani tak ani nestačili na uživenie rodiny. Oženil sa s Eufrasiou Casali, z kedysi dobre situovanej rodiny, no časom schudobneli. Mladomanželia žili v Luigiho rodnom dome, no keď sa priblížil pôrod prvého dieťaťa, Eufrasia sa presťahovala k rodičom. A práve tu, vo Force, prišla na svet 20. augusta 1878 prvorodená dcéra z piatich detí, ktorej pri krste dali meno Assunta Maria Liberata.
Keď sa matka zotavila z pôrodu a dievčatko zosilnelo, vrátili sa do Casteli, kde dievčatko prijalo 7. júla 1880 z rúk biskupa Bartolomea Ortolani z Ascoli sviatosť birmovania. Krátko po tejto slávnosti sa rodina kvôli lepším životným podmienkam musela presťahovať do Force.
Assunta bola už ako malé dievčatko láskavá, pokorná a vďaka výučbe starej mamy z matkinej strany aj nábožensky vzdelaná. Rodičia boli zaneprázdnení starostlivosťou uživiť svoje veľké potomstvo a otec Luigi musel odísť kvôli lepšej práci z domu.
Budúca blahoslavená začala chodiť do školy, no sotva sa naučila čítať a písať, musela zostať doma, aby pomáhala mame, "slamenej vdove", starať sa o mladších súrodencov. Tých okrem iného učila modlitby a katechizmus. Rodina sa ocitla vo veľkej finančnej tiesni a Assunta bez reptania išla pracovať. Hoci bola veľmi mladá, pomáhala murárom, cestárom a neskôr slúžila u dedinského krajčíra. Ale či už pracovala na stavbe, na ceste, alebo s ihlou a niťou, všade si získavala srdcia ľudí láskavosťou, pracovitosťou a ústretovosťou. A hoci sami mali doma málo, nikdy nezabúdala na chudobnejších. Neraz prosila mamu, aby mohla pomôcť starším chudobným ľuďom v dedine, najmä ich veľmi chudobnej susede, s ktorou sa občas delila o jedlo.
Dvanásťročná Assunta prijala nadšene prvé sväté prijímanie a jej zbožnosť zosilnela v úcte k Eucharistii a Panne Márii, jej dvom veľkým láskam. Jej pery neustále odriekali Zdravasy ruženca a vždy, keď jej to povinnosti dovolili, navštívila svätostánok, kde dlhé hodiny trávila v modlitbách. A tiež pomáhala farárovi s vyučovaním katechizmu u najmenších detí.
Už v mladosti ukazovala, že by sa v budúcnosti osvedčila v rehoľnom živote a neraz navrhla matke, aby jej dovolila vstúpiť do kláštora. Zatiaľ to boli len úvahy, no počas karnevalu v roku 1897 sa pevne rozhodla. Tejto oslavy sa zúčastnila spoločne s mamou. Tam k nej podišiel jeden mladík a spýtal sa, či ju môže pobozkať. A práve táto nevinná otázka sa stala pre ňu výzvou, aby sa celkom zasvätila Bohu. Odvtedy neuvažovala o inom, len o novom živote a pevne sa rozhodla dotiahnuť to až do konca. Ešte viac zintenzívnila zbožnosť v modlitbe, zdvojnásobila svoje prísne pokánie a blízkej priateľke sa zverila, že jej budúcnosť je v kláštore.
Stále ju však sužovali chvíle neistoty a skľúčenosti, preto sa zverila svojmu spovedníkovi, ktorý jej rozhodnutie schválil. Jej plánom nebránili ani rodičia, hoci im bolo ľúto rozlúčiť sa s dcérou, ktorá im tak veľmi pomáhala. No našli sa aj takí, čo ju od toho odhovárali. A bola tu ešte jedna prekážka - chudoba, pre ktorú nemohla mať veno, nevyhnutnú podmienku na prijatie do akéhokoľvek inštitútu ako laická sestra.
V tom istom roku - 1897 - prišiel z Ríma do Force rodák z dediny monsignor Luigi Canestrani, aby tu strávil dovolenku. Assunta pozbierala všetku odvahu a dôverujúc Bohu sa mu predstavila a povedala mu o svojej túžbe stať sa rehoľníčkou a poprosila ho o pomoc. Biskup uvítal jej úmysel, povzbudil ju a prisľúbil jej podporu, ale zároveň ju vyzval, aby si všetko dobre premyslela a modlila sa k Pánovi o osvietenie v takej dôležitej záležitosti. Assunta si pomyslela, že biskup nevidí jasne jej povolanie, ani nedôveruje jej rozhodnutiu, preto prosila ďalších ľudí, aby sa za ňu prihovorili a neskôr ho opäť navštívila. Biskup sa napokon presvedčil, že je skutočne vhodná pre svoje povolanie a po návrate do Ríma sa porozprával so zakladateľkou a matkou predstavenou Inštitútu františkánskych misionárov Márie, matkou Mariou de la Pasión, ktorá určite po Božom vnuknutí a na základe skvelých odporúčaní biskupa prijala mladú Assuntu do inštitútu, ktorý založila Matka Mária od umučenia, ako pomocnú sestru bez ďalších podmienok.
Assunta sa 4. mája 1898 rozlúčila s rodičmi a súrodencami a v sprievode krajana, ktorý išiel na obchodnú cestu, odišla do Ríma. Tam vstúpila do kláštora na Via Giusti. Prvé dni v kláštore prežívala ako v sne - prechodom z otcovského domu do domu Boha Otca sa jej zdalo všetko krásne, dobré a príjemné. Milovala poriadok, pokoj a nebeskú atmosféru v tichej harmónii, ktorá ju obklopovala a ešte viac v nej zosilnela túžba slúžiť Bohu a stať sa svätou. Cnosti, ktoré nadobudla už doma a rozvíjala ich, pokora, trpezlivosť, tvrdá práca, schopnosť obety a iné jej motto - stať sa svätou - mohli pomôcť dosiahnuť. Matka predstavená ju najskôr pridelila do kuchyne.
O tri mesiace neskôr, 5. augusta 1898 sa presťahovala z rímskeho kláštora do Grottaferraty, aby tam dokončila svoj postulát a potom sa 9. októbra vrátila späť do Ríma, kde na slávnostnej obliečke prijala habit a meno Maria Assunta. Po slávnosti sa vrátila do Grottaferraty, aby začala kanonický rok noviciátu, formácie v duchu Inštitútu a prehĺbila svoj duchovný život. Spolu s ďalšou novickou sa starala o sliepky, holuby a ošípané v kláštornej záhrade.
Po skončení noviciátu a prijatí do Inštitútu zložila 8. decembra 1900 v materskom dome v Ríme dočasnú profesiu a potom sa vrátila Grottaferraty, kde pokračovala v predošlej každodennej práci. Vždy usmiata, pokojná a tichá Maria Assunta považovala starostlivosť o chov za najvyššiu a najčestnejšiu úlohu, ktorú jej mohli zveriť. Vedela, že svojou skromnou prácou prispieva k blahu sestier, ktorým Boh dal dary a talenty starať sa o Pánovu úrodu vo viditeľných prácach a s týmto presvedčením pracovala s radosťou a nadšením od rána do večera.
V januári 1902 ju preložili do novozaloženého domu vo Florencii, kde pracovala v sakristii, záhrade, kuchyni, šatníku, kúpeľni, prosto podľa denných potrieb. Okrem toho chodila s malými dievčatkami do susednej farnosti na katechizmus. Všetko robila odhodlane a na príkazy iných bez toho, aby stratila pokoj. O dva roky neskôr, 13. februára 1904 zložila vo Florencii večné sľuby a tak sa navždy spojila s členmi inštitútu blahoslavenej Marie de la Pasión, ktorí v tých časoch žili intenzívnym misionárskym nadšením.
9. júla 1900 bolo sedem františkánskych misionárov Márie, pôsobiacich v Číne umučených počas "boxerského" prenasledovania. Keď sa potom situácia v krajine upokojila, zakladateľka Maria de la Pasión tam chcela vyslať nové sestry, aby pokračovali v práci tých, ktorí boli obetovaní. Sestra Maria Assunta napísala zakladateľke žiadosť o vyslanie do Číny, aby nielen nahradila svoje sestry najmä v službe malomocným, ale tiež - ak to bude Pánovi milé - preliala vlastnú krv pre vieru a lásku Ježiša Krista. Bolo jej vyhovené.
Maria Assunta a deväť ďalších sestier odplávali po prijatí požehnania svätého Pia X. 19. marca 1904 do Číny. Cesta trvala tri mesiace a nebola hladká. Z Bombaja, kde bývali v kláštore Dcér Kríža, napísala Assunta rodine o peripetiách cesty a o morskej chorobe, ktorou trpela. Ale dobrú náladu ani tak nestratila. Napísala aj predstavenej do Florencie a potom sestry pokračovali v ceste. Po mori došli do Takou a odtiaľ cestovali vlakom najskôr do Pekingu, a až po šiestich dňoch konečne dorazili do cieľa svojej cesty Tung-eul-keu. Bol jún 1904.
Útle dedinské dievča, teraz misionárka v ďalekej krajine by najradšej obrátila všetkých obyvateľov Číny, ale bola si vedomá, že úlohu, ktorú jej zveril Pán sa nemení - stále bude užitočná skrytými skromnými prácami a pomocou sestrám, pracujúcim v školách, hospicoch či nemocniciach. "Kto pomáha apoštolovi, podieľa sa na odmene apoštola," hovorievala a chytila sa roboty v kuchyni, do ktorej ju pridelili a neskôr vypomáhala aj v detskom domove.
Zima na prelome rokov 1904 - 1905 bola obzvlášť krutá a keď sa tuhý mráz zmiernil, regiónom sa prehnala veľká epidémia týfusu, ktorá si vybrala veľké obete aj v sirotinci San Pascual v Tung-eul-keu. Medzi tými, ktoré sa uchránili, bola aj sestra Assunta.
19. marca 1905 musela už niekoľko dní oslabená, bleda a unavená Assunta zaľahnúť do postele. Týfus ju neobišiel a lekári so sestrami dúfali, že ide o ľahší priebeh. Assunta však mala pocit, že sa blíži jej koniec a aby sa pripravila na posledné pomazanie, chcela sa generálne vyspovedať. V týchto dňoch neprestávala, ak jej to oslabená sila dovolila, konať skutky lásky k Bohu, ani mu neprestávala dôverovať a odovzdávala sa do Božej vôle. Hoci veľmi trpela, zostávala pokojná a perami neustále mrmlala strelné modlitby a vzdychy.
7. apríla 1905 okolo 19-tej hodiny, deväť mesiacov po príchode do Číny zaspala ako anjel v nebeskej ríši, aby sa potom prebudila vo večnom nebeskom kráľovstve. Ale už predtým sa v izbe kde ležala, šírila jemná, lahodná vôňa a prečisťovala ťažký vzduch miestnosti, kde blahoslavená mladá žena umierala.
"Nebeský parfum" bolo jasne cítiť aj na cestách, po ktorých prechádzala jej rakva až k hrobu. Tento úžasný zázrak vône trval tri dni a ľudia začali kvôli tomu nazývať sestru Máriu Assuntu "svätou voňaviek". Lahodnú vôňu považovali za symbolickú poslednú službu Božej fialky.
Deň po jej smrti pochovali jej telo na verejnom cintoríne a zhromaždený dav mal pocit, že do neba vstúpila nová svätica, ktorá aj tam bude pokračovať vo svojom poslaní pokornej a láskavej služby všetkým. Neklamali sa, netrvalo dlho a okolo jej hrobu sa začali diať zázraky a prichádzali milosti, ako odpoveď na prosbu o jej príhovor u Pána nielen v Číne, ale tiež v rodnom Taliansku.
Začiatkom roku 1913 boli jej telesné pozostatky exhumované, aby sa uložili do novej hrobky a vtedy sa telo blahoslavenej ukázalo celkom neporušené.
O niekoľko rokov neskôr povedala matka predstavená Maria de la Passión pápežovi Piovi X. o úžasnej vôni svätosti, ktorú sestra Maria Assunta zanechala na zemi, a tiež o milostiach vyslyšaniach, ktoré sa pripisovali príhovoru tejto rehoľníčky. Svätého Pia X. zaujala predovšetkým hrdinská oddanosť malej mníšky pri plnení skromných povinností a dal podnet na začatie procesu.
7. novembra 1954, v mariánsky jubilejný rok, blahorečil pápež Pius XII. sestru Mariu Assuntu Pallotti. Na slávnostnom obrade v Bazilike svätého Petra sa zúčastnili aj jej dvaja súrodenci - Vincenzo a Maddalena a tiež Luigi Foderini a Lucia D‘ Archangelo, ktorým blahoslavená získa od Pána zázračné uzdravenia a nechýbala ani matka predstavená inštitútu.
Masima - Verím a Dôverujem
