%20(1).jpg)
Svätí vytvárajú tie najlepšie príbehy, a to nielen so svojimi životmi, ale aj s tým, čo môžu učiť o Bohu a Preblahoslavenej Panne Márii. Táto ctihodná Mária z Agredy, bola známa aj ako Mária od Ježiša z Agredy a Pani v modrom pre modrý plášť, ktorý mala na sebe.
María Coronel y Arana, známejšia ako María de Jesús de Ágreda sa narodila 2. apríla 1602 v španielskej Agrede šľachtickým rodičom. Francisco Coronel a Catalina de Arana mali jedenásť detí, ale prežili iba štyri: Francisco, José, María a Jerónima.
Rodina mala úzke vzťahy s františkánmi z kláštora svätého Juliána, nachádzajúcim sa na okraji mesta, kde mala matka svojho spovedníka a denne chodievala na svätú omšu do kláštorného kostola.
Životopisec a súčasník Márie z Agredy, biskup José Jiménez y Samaniego bol dlhoročným priateľom rodiny Coronelo a napísal, že Mária mala už ako malé dieťa extázy a vízie, v ktorých cítila, že ju Boh poúča o hriešnosti sveta. Keď mala štyri roky, biskup Diego de Yepes ju birmoval a veľmi naňho zapôsobila jej duchovná bystrosť. Ako rástla, prejavovala zvláštne znaky milosti, dosiahla vysoký stupeň modlitby a s veľkou trpezlivosťou znášala bolestivú chorobu.
Dvanásťročná Mária sa rozhodla vstúpiť do kláštora bosých karmelitánok v Tarazone. Ale keď sa ju rodičia chystali tam odprevadiť, matka Catalina mala víziu, že má premeniť dom na kláštor, v ktorom má spolu so svojimi dcérami zasvätiť svoj život rehoľnému stavu. Toto zjavenie jej potvrdil jej spovedník otec Juan de Torrecilla, ktorý sa tiež priklonil k myšlienke, aby sa matka s dcérami stali rehoľníčkami a otec so synmi zasa rehoľníkmi rádu svätého Františka, ktorého synovia boli členmi.
Zatiaľ čo mladá Mária s týmto riešením súhlasila, otec to odmietol a v tom ho podporil aj syn Medel a rovnako sa stavali proti tomu aj ich susedia, ktorí považovali toto usporiadanie za porušenie ich manželských sľubov. Franciscov odpor trval tri roky, potom zmenil názor a v roku 1618 prestaval dom na kláštor a vstúpil do františkánskeho kláštora v Naldo ako laický brat. Synovia pokračovali v štúdiu kňazstva v Burgose a Mária vstúpila do kláštora so svojou matkou v januári 1619.
Mária vstúpila v sedemnástich rokoch ako novicka spolu so svojou matkou a poslednou sestrou, ktorá prežila, do františkánskeho kláštora klarisiek od Nepoškvrneného počatia v Agrede. Tam prijala meno Mária Ježišova. Jej svätá vážnosť, veselé odovzdanie sa Bohu, pokora a láskavosť sa všetkým sestrám natoľko zapáčili, že sa čoskoro - ako dvadsaťpäťročná - stala predstavenou.
Jej pokora a osvietenie od Ducha Svätého o jej vlastnej ničote v porovnaní s Bohom znamenalo, že uprednostňovala robenie tých najpodradnejších úloh. Tiež sa zdržala konzumácie mäsa, mlieka a syrov. V noci spala niekoľko hodín na tvrdej doske a zvyšok noci strávila v modlitbách a cvičeniach oddanosti. Každú noc sa modlila krížovú cestu, nesúc svoj vlastný ťažký kríž. ale vždy s dobrou náladou poslúchala svojich predstavených, bez ohľadu na to, akí boli nepríjemní, a bola obdarená takou múdrosťou, že ju o radu žiadali preláti, biskupi a dokonca aj španielsky kráľ. Kedykoľvek hovorila o Bohu, roznecovala ľudí okolo seba Božou láskou.
Sestra Mária z Agredy zažila mnohé extázy. V jednej z nich jej bola ukázaná celá Zem, malý počet duší, ktoré poznali Boha, a obrovský počet tých, ktorí ho nepoznali. "S veľkou jasnosťou mi ukázal množstvo duší a stvorení, a ako málo je medzi nimi tých, ktorí praktizujú čistú vieru a prechádzajú dverami krstu, aby sa stali deťmi Svätej cirkvi. Trhalo mi srdce, keď som videla, že hojné vykúpenie padá len na tak málo ľudí. Poznala som, že je toľko povolaných, ale tak málo vyvolených."
Vtedy jej Boh povedal, že z tých, ktorí nepraktizujú a nevyznávajú vieru, sa jeho milosrdenstvo prikláňa viac k tým, ktorí sú z Nového Mexika a jeho okolia. "Skutočnosť, že mi Najvyšší v tomto ukázal svoju vôľu, pohla môjho ducha novým prívalom lásky k Bohu a k blížnemu a z hĺbky duše som volala za tieto duše." Táto jej misionárska horlivosť zachrániť duše pre Pána vyústila do stoviek bilokácií.
V rokoch 1622 až 1625 pôsobila na diaľku v Novom Mexiku. Domorodci ju kvôli modrému plášťu rádu, ktorý nosila, nazývali "pani v modrom plášti a svojim rozprávaním evanjelia tak "predpripravila" Indiánov františkánskym misionárom, ktorí tam začali pôsobiť.
V roku 1630 zašiel Alonso Benavides za generálom nižších bratov Bernardínom a vyrozprával mu históriu evanjelizácie v Novom Mexiku. Keďže Bernardín to poznal už z iných zdrojov, poslal ho do kláštora Nepoškvrneného počatia v Agrede, aby overil pravdivosť zjavení. Benavides neskôr vypovedal, že "v pani v modrom" spoznal Máriu od Ježiša.
Ani nie dvadsaťpäťročná Mária sa 19. marca 1627 stala predstavenou kláštora. Byť abatišou predstavovalo pre ňu takú stratu, pokoru a zmätok, že často plakala a neustále si pripomínala kým je. Napriek tomu dbala, aby v kláštore vládla horlivosť a dodržiavali sa pravidlá.
Jednou z jej najväčších starostí bola duchovná starostlivosť, priala si, aby všetci dospeli k duchovnému spojeniu s Bohom nie pre márnivosť, ale pre dobro svojich duší: "Hlavnou úlohou môjho remesla," píše sestra Mária, "je, aby moje túžby po dokonalosti rehoľníkov presahovali to, čo môžu konať, a aby som to usmerňovala a merala svetlom, doktrínou a najvyšším vzdelaním, ktoré mi Pán dal."
Bola si však vedomá, že to nie je možné dosiahnuť, napriek tomu nestrácala snahu a využívala každú príležitosť: v rozhovoroch, v duchovných cvičeniach, počas ktorých ich vyzývala k väčšej horlivosti, dokonca využívala aj oddychový čas, aby ich podnietila k praktizovaniu cností, najmä lásky k Bohu a k blížnemu. Napísala im mnoho rád, aby sa zlepšovali v svätosti; a najmä trávila mnoho nocí v modlitbe a prosila Boha, aby žiaden z rehoľníkov nikdy neodbočil z cesty cností.
S rovnakou horlivosťou pre spásu duší pomáhala chorým alebo umierajúcim. Navštevovala a utešovala choré rehoľné sestry a snažila sa, aby im nič nechýbalo. Sama ich kŕmila, liečila a umývala. Tým, ktoré boli na pokraji smrti, okrem toho, že sa starala o udeľovanie sviatostí, neustále slúžila pri posteli a zapaľovala ich k Božej láske a ľútosti nad svojimi hriechmi, aby mali veľkú túžbu vidieť Pána a tešiť sa z neho v nebeskej vlasti.
Okrem horlivosti o spásu duší a starostlivosti o rehoľníčky bola dlhé roky aj poradkyňou kráľa Filipa IV. s ktorým udržiavala čulú korešpondenciu. Trvala celých dvadsaťdva rokov, ale popritom bola v kontakte aj so šľachtou vo Francúzsku, Nemecku, Taliansku.
Korešpondenciu udržiavala aj s farárom Donom Fernandom de Borja, napísal jej aj pápež Alexander VII., nuncius Svätej stolice Julio Rospigliosi a pápež Klement IX. ju osobne navštívil. Medzi jej obdivovateľov patrili biskupi, arcibiskupi, kardináli. Nebola však dôverníčkou či poradkyňou len dôležitých osôb, k bráne kláštora prichádzali aj chudobní, núdzni, muži i ženy, žobráci a nikto z nich neodišiel bez slova útechy, duchovnej či materiálnej pomoci od Matky z Agredy, práve pre jej hlavnú cnosť - lásku a horlivosť k chudobným a núdznym.
Mária z Agredy nie je na obrázkoch znázorňovaná s perom nadarmo. Zanechala po sebe niekoľko spisov, z ktorých je najznámejšie jej dielo Mystické mesto Božie (Mistica Ciudad de Dios, Vida de la Virgen María), pozostávajúce z niekoľkých kníh, v ktorých opisuje jej zjavenia o pozemskom a nebeskom živote, ktoré prijala priamo od Panny Márie. Sú v nich informácie o vzťahu Svätej Panny s Trojjediným Bohom, a tiež o skutkoch a tajomstvách, ktoré vykonal Ježiš Kristus. Ale nájdeme v nich aj rady Svätej Panny, ako môžeme dosiahnuť pravú svätosť.
Mária z Agredy zomrela na Turíce, ráno 24. mája 1667 o deviatej hodine, v čase, keď Duch Svätý zostúpil na apoštolov a keď sa v kánonických hodinách recitovalo "Veni, Creator Spiritus, Príď, Duchu Svätý, Stvoriteľ!".
Necelých desať rokov po jej smrti bola pápežom Klementom X. vyhlásená za ctihodnú na počesť jej "hrdinského života v cnosti" a hoci proces blahorečenia sa začal 28. januára 1673, doteraz nebol ukončený.
Keď bola jej rakva v roku 1909 otvorená, vykonalo sa zbežné vedecké vyšetrenie. V roku 1989 sa rakva opäť otvorila a španielsky lekár Andreas Medina, ktorý sa zúčastnil ďalšieho vyšetrovania povedal: "Na tomto prípade ma najviac prekvapilo, že keď sme porovnali stav tela, ako bol opísaný v lekárskej správe z roku 1909, s tým, ako vyzeral v roku 1989, uvedomili sme si, že sa za posledných osemdesiat rokov vôbec nezhoršil.“
