%20(1).jpg)
Páter Giuseppe Spinelli študoval vo veku 22 rokov v inštitúte v Palerme. 20. decembra 1634 počas prednášky omdlel a dostal búšenie srdca, ktoré ho znepokojovalo už celý rok. Teraz to však bolo také intenzívne, až sa zdalo, že to nevydrží.
Odniesli ho do vedľajšej izby. Nebezpečenstvo síce pominulo, ale niekoľko dní blúznil. Keď konečne precitol, zistil, že má ľavú stranu tela celkom ochrnutú. Lekári ho liečili všetkými dostupnými prostriedkami, ale žiadna úľava neprichádzala. Koncom januára roku 1653 ho druhýkrát ranila mŕtvica. Páter onemel a lekári pochybovali, že zostane dlho nažive, preto ho zaopatrili sviatosťami. Niekoľko dní sa síce cítil lepšie, ale choroba zostávala a páter dokonca onemel.
Chorý Guiseppe už celkom stratil nádej v pomoc lekárov a o to viac sa začal odporúčať Bohu skrze zásluhy svätého Alojza, ktorého bol veľkým ctiteľom. Sľúbil, že ak sa uzdraví, bude sa každý rok pred sviatkom svätého Alojza postiť. Po tomto sľube s modlitbou pocítil v duši veľkú horlivosť k rozmnoženiu Božej úcty a chvály a tiež pohnutie, aby zostal v Ježišovom Tovarišstve.
Nasledujúcu noc počul v sne hlas, ktorý volal jeho meno: „Giuseppe, Giuseppe!“
„Kto ma to volá?“ odpovedal zo spánku.
Neďaleko spiaci ošetrovateľ to počul a pomyslel si, že sa mu už vrátila reč a v domnienke, že páter Spinelli už rozpráva, sa ho pýtal čo chce. Ale keď sa Giuseppe prebudil, bol opäť nemý a žiadal posunkami pero a papier. Chcel svojmu spovedníkovi Taglierrovi opísať celý sen, aby sa s ním spojil v modlitbách a vyprosil mu potrebnú milosť.
O štyri dni neskôr mal znovu sen, že ho ktosi chytá za ruku a videl svätého Alojza so svätým Jánom Berchmansom stáť pri posteli. S veľkou dôverou ich prosil o pomoc a vtedy počul odpoveď: „Neboj sa, vzchop sa, máš pred sebou veľkú cestu!“ Zasa to napísal na lístok svojmu spovedníkovi a dal mu ho.
V noci z 12. na 13. februára sa mu opäť ukázali svätý Alojz so svätým Jánom Berchmansom. Alojz mu hovoril: „Giuseppe, Boh ti dal dar reči, ale vedz, že si mal byť podľa spravodlivého rozsudku po celý život nemý. Boh ti túto milosť udelil na môj príhovor a chce, aby si zasvätil svoj jazyk k jeho cti a chvále, nezneužívaj ho k hriechu. Pamätaj si, že to má byť začiatkom tvojho spasenia a tvojej rehoľnej dokonalosti, si povinný toto predsavzatie často obnovovať, aby si bol horlivejší v Božej službe. Nedaj sa zastrašiť ťažkosťami, buď uistený, že budem tvojím vodcom.“ Potom mu svätý Alojz pripomenul sľúbený pôst: „Tiež sľúb, že sa budeš každý deň hodinu a v deň svätého prijímania pol hodiny dlhšie modliť.“
Chorý páter Giuseppe to sľúbil. Alojz sa potom prstom, ktorý si omočil v nádobe, čo mal so sebou, dotkol jeho úst a na perách mu spravil svätý kríž. Chorý Giuseppe sa potom prebudil a hneď mohol rozprávať, čo aj patrične využil a každému rozprával o tomto zázraku.
16. februára sa mu svätý Alojz znovu zjavil. Úbohý Spinelli, hneď ako ho zočil, zvolal: „Ó, svätý Alojz, neviem sa ti dostatočne poďakovať za tvoju zvláštnu pomoc, tak ako sa patrí.“
Alojz mu však odvetil: „Nič nežiadam, len aby si sa posvätil, pričiň sa, aby si sa stal svätým. Pán Boh od teba očakáva veľké a mnohé veci. Mám byť tvojím vodcom?“
Chorý Giuseppe ho o to veľmi vrúcne prosil a svätec mu odvetil: „Buď bez starosti, budem tvojim vodcom, ale od tejto chvíle sa budeš volať Alojz, aby ťa toto meno vyzývalo k väčšej dokonalosti.“
Potom ho svätý mládenec napomínal, aby celý mesiac konal duchovné cvičenie svätého Ignáca. A znovu si omočil prst v malej nádobke a požehnal mu svätým krížom nohy, bedrá a jedno rameno, pričom vždy vzýval Božie meno a napokon povedal: „Aby si mohol hýbať týmto ramenom k večnému životu.“ Po tomto namazaní mu zasa svätý Ján Berchmans utieral plátennou šatkou jeho údy, pomazané nebeským olejom.
Napokon svätý Alojz zvolal: „Nuž, vstaň, Alojz, praješ si ešte niečo?“
Chorý Spinelli odpovedal: „Prosím o zdravie duše a večné spasenie!“
Svätec mu odvetil: „Dobre prosíš, buď si istý, že to dostaneš, ale preukáž svojou horlivosťou, že si toho hodný!“ Podal mu ruku, Giuseppe Spinelli mu ju pobozkal, svätý Alojz ho požehnal a odišiel.
Keď sa chorý Spinelli prebudil, zvolal: „Ó, môj milý Alojz! Ó môj milý Alojz, už som uzdravený!“ Vstal z postele, kľakol si pred sochu svätého Alojza a celú hodinu sa k nemu modlil. Potom išiel za Pátrom rektorom a vyrozprával mu o svojom uzdravení a podobne aj ostatným otcom. Všetci mu blahoželali, chválili Boha a svätého Alojza a v slávnostnom sprievode niesli jeho sochu do domácej kaplnky, kde ju postavili na oltár, ožiarený množstvom svetiel a všetci sa tam dlho modlili.
Nový Alojz Spinelli sám prišiel do chrámu Pána a posluhoval Pátrovi rektorovi pri svätej omši a na poďakovanie za tú milosť prijal sväté prijímanie.
Tento zázrak spôsobil v Palerme veľkú radosť. Všetci lekári, ktorí Spinelliho liečili, vyznali, že toto uzdravenie sa nemohlo stať prirodzeným spôsobom. Traja lekári vydali o tom písomné svedectvo a potvrdili ho prísahou. Ale najväčšiu milosť, ktorú svätý Alojz vyprosil svojmu chránencovi, bola svätá horlivosť pre všetko dobré. Ďalej študoval, stal sa kňazom a prosil, aby ho predstavení poslali na misie do Indie. Bol poslaný na Filipínske ostrovy, kde bol horlivým apoštolom svätej viery a zomrel ako svätec.
Masima - Verím a Dôverujem
