%20(1).jpg)
Svätý Gregor Barbarigo, kardinál, biskup a katolícky diplomat, sa horlivo staral o vyučovanie katechizmu. Veril, že je nevyhnutné odovzdávať pravdy viery kresťanom každého veku a okrem toho mal veľkú lásku k Eucharistii.
Keď v máji roku 1656 zasiahol Rím hrozný mor, bol Gregor vysväteným kňazom iba päť mesiacov a nemal ani 31 rokov. A predsa ho Alexander VII., ktorému bolo dobre známe Gregorove cnosti, postavil do čela špeciálnej komisie, ktorá organizovala pomoc obetiam moru. Tejto misii sa venoval dušou i telom, pracoval najmä v Trastevere, ohnisku nákazy, a až do leta roku 1657, keď sa epidémia skončila, osobne navštevoval chorých. Postaral sa aj o dôstojný pohreb zomrelých, koordinoval pomoc pre domy, ktoré museli byť zatvorené pre nebezpečenstvo nákazy a osobitnú starostlivosť venoval vdovám a sirotám. Táto dobročinná služba bola ovocím jeho raného života.
Gregorio Giovanni Gasparo Barbarigo sa narodil v Benátskej republike (dnes súčasť Talianska) 16. septembra 1625 v šľachtickej rodine. Keď mal dva roky, prišiel o mamu, ktorá zomrela morovou nákazou. Jeho otec, senátor Benátskej republiky, bo zanietený katolík a každý deň sa modlil so synom Ofícium Panny Márie. Otec pripravil pre svojho syna diplomatickú dráhu, preto ho nechal vyštudovať právo v Padove, odkiaľ v roku 1643 odišiel do Nemecka, kde zotrval tri roky a zúčastnil sa rokovaní, ktoré v roku 1648 viedli k podpísaniu Vestfálskeho mieru a konečne tak došlo k ukončeniu tridsaťročnej vojny.
Práve v Nemecku sa stretol s biskupom Fabiom Chigi, neskorším pápežom Alexandrom VII. Keď mu pápež po skončení moru v Ríme ponúkol úrad bergamského biskupa, mladý kňaz Gregor ho požiadal, aby smel najprv sláviť svätú omšu, aby prijal radu od Boha a od Neho vedel, či má túto vysokú službu prijať.
Napokon bol 29. júla 1657 vysvätený za biskupa v Bergame a ako prvé rozdal chudobným peniaze, ktoré boli pridelené na jeho prijatie. Veľmi obdivoval svätého Karola Boromejského a preto predal celý svoj majetok a utŕžené peniaze rozdelil núdznym.
Okrem toho sa horlivo staral o výuku katechizmu a veril, že je nevyhnutné odovzdávať pravdy viery kresťanom každého veku. Veľmi miloval Eucharistiu a vrátnikovi biskupského paláca prikázal, aby ho zobudil v ktorúkoľvek hodinu v noci, ak sa niektorý chorý ocitne v núdzi. "Je to moja povinnosť a nemôžem inak!" povedal raz lekárovi, ktorý mu prízvukoval, aby sa veľmi neunavoval návštevami. Aj pre toto niektorí Milánčania vraveli svojim bergamským priateľom: "Máme mŕtveho svätého kardinála, svätého Karola Boromejského, vy máte živého biskupa."
Pápež Alexander VII., dobre znalý Gregorových cností ho v roku 1660 povýšil na kardinála a v roku 1664 ho ako biskupa poslal do Padovy, kde viedol svoju diecézu 33 rokov, až do svojej smrti. Tam založil aj seminár, ktorý sa kvalitnú teologickú výuku, zakotvenú v tradícii, stal jedným z najlepších v Európe.
Bol presvedčený, že život podľa evanjelia je najlepším prínosom pre spoločnosť, preto sa staral aj o šírenie katolíckej tlače, pričom uprednostňoval spisy svätého Františka Saleského. Za týmto účelom zaobstaral niekoľko tlačiarenských strojov. "Pre dušu je potrebné veľa čítania a najmä duchovné," vravel, keď videl, že katolícka literatúra často zaostávala za svetskými knihami.
V Padove tiež otvoril knižnicu a presadzoval vznik ľudových katechetických škôl, zameraných nielen na výchovu mládeže, ale tiež výchovu rodičov a vychovávateľov. O svoje duchovné deti sa staral s láskou a milosrdnosťou, najmä o tie, ktoré trpeli, či sa ocitli v núdzi.
Zúčastnil sa na štyroch konkláve, pričom v dvoch patril medzi najpravdepodobnejších kandidátov na pápeža. Aby sa tak nestalo, po smrti pápeža Alexandra VII. začal medzi kardinálmi šíriť o sebe zlú povesť. Pápežom sa nestal a do konca života zostal kardinálom. Zomrel 18. júna 1697 po jednej zo svojich mnohých pastoračných návštev.
Proces jeho kanonizácie bol veľmi dlhý. Dva roky po jeho smrti, v roku 1699 sa začal proces, ktorý mal zdôrazniť prvky jeho života, cnosti a zázraky. 3. júla 1723 bol daný nihil obstat pokračovať vo veci blahorečenia. O dva roky neskôr, 25. mája 1725 exhumoval jeho telo v padovskej katedrále, ktoré sa našlo neporušené, jeho synovec biskup Giovanni Francesco Barbarigo.
Po dlhej pauze ho 6. júla 1761 pápež Klement XIII. blahorečil a v roku 1911 vyzval Angelo Giuseppe Roncalli, ktorý mal Gregora Barbarigo v seminári za vzor, pápeža Pia X., aby začala jeho kanonizácia. 28. februára 1912 ho Pius X. vyhlásil za kandidáta na svätorečenie a napokon ho Angelo Roncalli, už ako pápež Ján XXIII. 26. mája 1960 kanonizoval.
"Telu stačí málo a obyčajné jedlo, ale pre dušu je potrebné veľa čítať a musí to byť veľmi duchovné." /svätý Gregor Barbarigo/
