%20(1).jpg)
Poľská zakladateľka školy a Kongregácie Obetovania Panny Márie, patrónka matiek, vdov, detí a vychovávateľov zostala v mladom veku bezdetnou vdovou, no napriek mladosti, kráse a bohatstvu sa už nikdy nevydala. Radšej svoj život zasvätila službe chudobným a osirelým dievčatám.
Blahoslavená Žofia sa narodila v roku 1584 ako tretia dcéra manželov Mateusza Maciejowského a Katarzyny, rodenej Lubowieckej. Spolu mali päť synov a štyri dcéry. Rodina patrila medzi strednú šľachtu, vlastnili majetky v Krakove.
Ako bolo v tej dobe zvykom, 16-ročná Žofia sa vydala za Jána Czesku, ale manželstvo trvalo iba šesť rokov a 22-ročná Žofia ovdovela. Bola mladá, krásna, bohatá a vytrvalo odmietala každú snahu získať jej ruku a už sa nikdy nevydala. Celý zvyšok svojho života venovala konaniu skutkov milosrdenstva, najmä voči chudobným a osirelým dievčatám.
Vedená láskou k Bohu a starostlivosťou o spásu duší založila vo svojom dome v Krakove na Szpitalnej ulici 18 z vlastných prostriedkov vzdelávací ústav pod názvom "Dievčenský dom Obetovania Panny Márie", známy aj ako "Sirotinec".
Bola to prvá formálne organizovaná dievčenská škola v Poľsku, dovtedy totiž žiadne dievčenské školy neexistovali a svoje dcéry vychovávali matky. Tie z bohatších rodín si mohli dovoliť súkromného učiteľa, alebo ich rodičia posielali na kráľovské dvory či do kláštorov.
Časy, v ktorých blahoslavená žila, boli poznačené vojnami, epidémiami, neúrodou, hladomorom a vysokou úmrtnosťou. Deti zostali sirotami, v mnohých prípadoch bez opatery a prostriedkov na živobytie, vydané na milosť a nemilosť príbuzným, neraz boli nútené žobrať, či sa dokonca dopúšťať nemravnosti.
Žofia, ktorá chcela zabrániť týmto hrozbám a následnému ľudskému utrpeniu, venovala zvyšok svojho života a všetky svoje materiálne statky chudobným a osirelým deťom. Snažila sa im poskytnúť čo najlepšiu výchovu a vzdelanie už od útleho veku, ako aj prípravu na dospelý život, aby im zabezpečila dôstojnú budúcnosť v časnosti i večnosti.
V okolí ku poznali ako tú, ktorá sa vyznačovala dobrou, materinskou starostlivosťou o záchranu ohrozeného dieťaťa. Žofia sa až do konca svojho života venovala výchovno-vzdelávacej službe, a vo svojom ústave, ktorý založila, plnila povinnosti predstavenej, vychovávateľky a učiteľky, pričom nezabúdala ani na materiálne zabezpečenie.
Inštitút, ktorý založila, schválil dekrétom 31. mája 1627 krakovský biskup Marcin Szyszkowski a následne ho v mene Svätej stolice potvrdil nuncius Honorát Visconti a 30. júna 1633 aj poľský kráľ Vladislav IV.
Tento rehoľný inštitút bol síce organizovaný podľa kláštorného vzoru, ale nebol to v doslovnom zmysle rád. Patronát nad ním mal krakovský biskup a o duchovnú starostlivosť sa postarali jezuiti z neďalekého kostola svätej Barbory v Krakove.
Aby Žofia zabezpečila trvalosť svojho diela, snažila sa dať inštitútu charakter formálnej rehoľnej kongregácie, ktorej hlavnou úlohou malo byť vzdelávanie a výchova dievčat. Ale svoju konečnú podobu nadobudla rehoľná kongregácia sestier Obetovania Panny Márie až po Žofiinej smrti.
Blahoslavená Žofia zomrela 1. apríla 1650 a o desať rokov neskôr, schválil krakovský biskup zákony jej kongregácie, no jej dielo pokračuje dodnes.
Jej túžbou bolo dať Bohu všetko, čo mala, ale ako sama uviedla, "Boh, ako Pán všetkých vecí, od nás nepotrebuje žiadny dar, ale prikazuje nám dávať jeho priateľom, sluhom, sirotám a deťom a všetko, čo im je dané, akoby to bolo dané jemu samotnému", preto venovala svoj život tým najnúdznejším: "Medzi nimi som si vybrala najmenšie deti a siroty, teda chudobné a núdzne dievčatá, aby z tejto najmenšej časti, ktorú mi Boh zo svojej milosti a milosrdenstva zanechal, mali dobrú výchovu (...)"
Masima - Verím a Dôverujem
