%20(1).jpg)
Svätá Hedviga Sliezska, rehoľníčka, je nielen patrónkou Sliezska, ale ochrannú ruku drží aj nad vyhnancami z vlasti a snúbencami. Narodila sa v roku 1174 ako dcéra grófa Bertholda na hrade Andechs otcovi Bertholdovi a jeho druhej manželke Anežke. No vychovávala ju teta, benediktínska abatiša v Kitzingenskom kláštore.
Hedviga mala iba 12 rokov, keď ju otec vydal za knieža Henricha I. Bradatého a hoci to bolo dohovorené manželstvo z politicko-mocenských dôvodov, ich manželstvo bolo šťastné. V trinástich rokoch porodila svoje prvé dieťa a po siedmom dieťati sa napokon s manželom dohodli, že ďalej budú žiť v úplnej zdržanlivosti.
Spolu s manželom založili cisteriánsky kláštor v Trzebnici pre tisíc sestier, chovanky a personál. Nemala však všetko len ružové. Kríže, ktoré postihovali jej široký rod, na ňu ťažko doliehali. Jej sestra Anežka bola hanbou rodu, pretože sa stala milenkou francúzskeho kráľa Filipa II., ktorý zapudil svoju manželku Ingeborg.
Druhá sestra Gertrúda sa stala manželkou uhorského kráľa Ondreja II. a matkou svätej Alžbety Uhorskej. Gertrúda sa však chovala sebavedomo až provokatívne. Jej protivníci ju neďaleko terajšej Bratislavy zavraždili a telo rozštvrtili. Svedkami tejto krvavej udalosti boli jej synovia.
Dvaja Hedvigini bratia boli poslaní do vyhnanstva pre ich účasť na atentáte Filipa Švábskeho a rodný hrad Andechs bol zrovnaný so zemou. Jej syn Henrich zomrel vo vojne s Mongolmi pri Legnici. Hedviga reagovala na túto správu slovami: "Ďakujem ti, Bože, že si bol taký dobrý a daroval mi syna, ktorý ma po celý život miloval, mal ma vo veľkej úcte a nikdy ma ničím nezarmútil. Aj keď by ma viac tešilo, keby ďalej žil, mám väčšiu radosť z toho, a prežívam ju spolu s ním, že preliatím vlastnej krvi sa spojil v nebi so svojím Stvoriteľom. Jeho dušu odporúčam tebe, môj Bože."
Hoci synovia Konrád a Henrich viedli medzi sebou krutú bratovražednú vojnu o otcovo dedičstvo, nakoniec bol osud jej nadovšetko milovaného manžela Henricha tragický. Dostal sa do sporu s biskupom Tomášom o desiatky z majetku a aj keď v spore sa nepoužilo žiadne násilie ani bezprávie, biskup jej manžela exkomunikoval. A to bola pre zakladateľa piatich kláštorov a titulárne knieža sliezskeho, krakovského i poľského poriadna rana. Prosby manželky nepomohli a tak Henrich zomrel v kliatbe, ale napriek tomu prijal s veľkou zbožnosťou sväté sviatosti. Smutné bolo i to, že Hedviga sa ho bála navštíviť pred smrťou, aby neporušila cirkevné predpisy.
Všetky tieto udalosti prežívala Hedviga ťažko a asi ju pohli k životu v najprísnejšom pokání. Na jej duchovný život mali veľký vplyv spovedníci, cisterciánsky opát Guntherus a františkánsky brat Herbord. Cisteriánska škola ju naučila veľkej láske k liturgii, predovšetkým k svätej omši, na ktorú chodievala aj viackrát za deň a tvárou sklonenou takmer až po zem.
Inšpiráciu pre svoj duchovný život čerpala priamo z evanjelia, ku ktorého čítaniu veľmi priľnula už ako dieťa v benediktínskom kláštore Kizingen. Evanjelium niekedy čítala aj pri jedle, pretože ‚nechcela prerušiť rozhovor s Bohom, keď požíva stravu na posilnenie tela‘. Niekedy však pri čítaní zabudla aj jesť.
Aby mohla žiť podľa Krista, ktorý za nás všetkých zomrel, denne svoje telo bičovala. Nosila kajúci pás, ktorý ku zraňoval do krvi a zvláštnou formou jej askézy bol zvyk chodiť bosá nielen v lete, ale i v zime. Chodidlá mala rozodraté, opuchnuté a popraskané od mrazu, takže cestou do kostola zanechávala po sebe krvavé stopy. Spovedníci aj pápežský legát ju prehovárali, aby tento zvyk zanechala, ale márne. Topánky, ktoré jej dal otec Guntherus, poslušne nosila, ale pod pazuchou. Spávala na holej zemi na troche slamy. Týmto násilím chcela preklenúť priepasť medzi dobrom a zlom, medzi svätosťou a hriechom.
A čím bola prísnejšia voči sebe, tým viac bola pozornejšia k druhým. Sama sa starala o šaty i obuv kniežacej rodiny, v noci ich prezerala a karhala nedbalosť. Na svojom dvore zhromažďovala dcéry veľmožov a rytierov, ale tiež siroty a dievčatá z ľudu. Starala sa o nich, vychovávala ich a zabezpečovala venom, keď sa mali vydávať, alebo mali vstúpiť do kláštora.
Tiež sa starala o zajatkyne. Jedna, ktorú priviedol knieža Henrich z výpravy do Pruska, sa stala jej komornou. Na hrade mala trinásť starcov alebo chorých na pamiatku Ježiša Krista a dvanásť apoštolov. Všade ju sprevádzali, bez nich si ani nesadla za stôl. V kláštore v Trzebnici denne navštevovala všetky choré sestry, prinášala im drobné darčeky, volala k nim lekárov a starala sa o lieky.
Chudobným zabezpečovala nielen almužnu, ale i dobrého kňaza a spovedníka. Starej práčke, ktorá nepoznala ani jednu modlitbu, nakázala spávať v jej spálni, až sa napokon naučila celý Otče náš. Hedviga sama venovala modlitbe mnoho času. Zatvárala sa v kostole na celú noc, no všeobecne chcela žiť ustavične v Božej prítomnosti. Vzorom modlitby bola pre ňu Panna Mária. Sestra Anežka jej darovala jej sošku a ňou potom žehnala chudobným a chorým a v hodine smrti ju držala v dlani tak pevne, že jej ju nemohli vziať a tak ju pochovali so soškou v ruke.
Hedviga bola silnou a dôslednou osobnosťou. Keď splnila povinnosti manželky a matky, venovala sa asketickému životu, skutkom milosrdenstva a modlitbe. Predpovedala smrť svojich synov, manžela i svoju vlastnú smrť.
Svätá Hedviga zomrela 14. októbra 1243 a už 26. marca 1267 bola prehlásená za svätú. K jej svätorečeniu prispel aj český kráľ Přemysl Otakar II. ako bratranec Anežky, nevesty svätej Hedvigy.
